Tento miničlánok sa píše ľahko, lebo raptory nič veľké nedostali. Všetky väčšie darčeky dostali pod stromček a týmpádom sme kupovali už len drobnosti. Na jar ešte dievčatá dostanú bicykle a nové autosedačky, takže som usúdila, že ďalšia investícia do hračiek je totálne zbytočná.
Pôvodne som sa vôbec v bilancovaní ani v narodeninových oslavách nechcela vracať k pôrodu a popôrodnému obdobiu, no potom som na facebooku zbadala túto foto a zaplavili ma spomienky.
Drahé moje raptory,
tento článok píšem, pretože ste sa úspešne dožili troch rokov a ja s vami. A že to bol parádny rok, zatiaľ najlepší:
Naučili ste sa rozprávať (dosť nahlas inak), aj počúvať (iba niekedy), a to znamená, že už definitívne nie ste bábätká. Zmenili ste sa na veľké slečny a vôbec netuším kedy sa to stalo. Naučili ste sa byť neuveriteľne nástojčivé (čítaj otravné) a prosíkať tak, že aj oslík zo Shreka by bledol závisťou. Pokračovať v čítaní „Tretí rok“
Zaujímavé je to s tými deťmi inak…
Narodia sa a sú také bezbranné. A vy tiež. Takto s odstupom skoro troch rokov nechápem, ako som to mohla prežiť bez ujmy na zdraví. A to moje deti plakali, iba keď boli hladné a hodinu večer, keď ich bolievalo brucho. Inak boli najspokojnejšie bábätká aké poznám. Tým, že majú jedna druhú, mňa nepotrebovali až tak veľmi, stačila im prítomnosť tej druhej. Nemusela som nosiť, natriasať a ani inak upokojovať. To by som nedala. Alebo asi dala, ale tento blog by nevznikol, asi by som musela oveľa menej pracovať a oveľa viac obetovať. No nie, že by tie prebdené noci a neustále vstávanie boli málo obety. To nie. Veď vravím, neviem ako som to prežila. Mám celé toto bábätkovské obdobie v takej jemnej hmle, akokeby za sklom. Prisahám, že niekedy som bola taká vyčerpaná, že som ani nevnímala, kto mi čo hovorí. Pokračovať v čítaní „Kolobeh“
Zasa nás tu všetkých prekvapil. V Bratislave nasneží raz do roka, väčšinou v januári a tento rok nebol výnimkou. A tak sa po snehu vlečieme 30kou po meste a zrazu je úplne jedno, či máš audinu alebo fabiu. Najviac prekvapení sú, už tiež tradične, cestári. Ale nechcem krivdiť, na to ako poddimenzovaný majú rozpočet, si môžeme fandiť, že sa celú zimu nešmýkame.
Niečo na tom snehu je ale krásne. Včera som šla večer do mesta a prisahám, že som sa cítila ako na Aljaške. Okrem mňa nebolo v centre mesta o siedmej večer ani nohy, cesty prázdne a beloba všade naokolo. Ja inak zimu neznášam. Ale keď som dobre oblečená, tak ten pocit, keď sa po hustom snežení vyjasní vzduch, ten si občas doprajem. Keď sneh vŕzga pod nohami a zrazu je každý krok úplne tichý. Viem, že vám, ktoré žijete niekde na severe, to musí pripadať vtipné, no tu je troška normálneho snehu naozaj vzácnosť.
Ako už iste viete, za snehom sme sa tento rok vybrali na Oravu, v nádeji, že to je tutovka, lebo predsa, tam je sneh snáď asi jediná nadbytková komodita. No a hádajte, čo. Priniesli sme bratislavské počasie. A snežiť začalo, keď sme odišli. Tento rok som sa rozhodla, že babám nekúpim ani snehule. Že to sa proste na tie tri-štyri dni ani neoplatí. Potom však moja mama vyňúrala nejaké v lidli, a teda som ich kúpila. Nemienim však investovať kvôli trom dňom sto eur do snehúl, keď aj tak chodia stále v gumákoch.
Začiatkom zimy som teda mala veľké plány. Ako baby postavím na lyže. Ako vyskúšajú sneh a budú si stavať snehuliakov. Dokonca so sebou na výlety vláčim aj mrkvu.
Moje deti všah sneh vôbec nedojal. Eliška ešte akotak stolerovala sánky a jazdu dole kopcom, Ninke sa nepáčilo ani to. Lyžica na šmýkanie takisto nula bodov.
Včera sa napríklad rozsnežilo cestou z obchodu. Dámičky iba po ceste z auta do paneláku (50 metrov) trikrát zopakovali, že ten sneh nie je moc dobrý nápad, vraj je mokrý a studený…
Zdá sa, že rovnako ako ja, moje deti sú letné typy. Zostáva nám teda iba preškať toto obdobie a dúfať, že slnko a teplo tento rok príde skôr ako obvykle.
Sú tu, už zasa. Spoznáte to podľa davov ľudí a starých favoritov na cestách, ktorých vytiahli ich 70-roční majitelia a ponáhľajú sa do supermarketov nakúpiť za zaručene najvýhodnejšie ceny. Stojíte v zápchach hodiny, práve vtedy, keď sa najviac ponáhľate. Pretože sa ponáhľajú všetci. Každý potrebuje tých pár posledných darčekov, kúpiť rybu, stromček a stihnúť vianočné večierky. Pokračovať v čítaní „Sviatky pokoja a mieru“
Tak som to s nimi opäť skúsila. Teda cestovať. Stále mám pred očami všetky tie rodinky, ktoré s malými deťmi dávajú exotické destinácie ako Zanzibar, Filipíny, či nebodaj Havaj. A vždy si poviem, že keď môžu oni, prečo by som to ja nedala? Pri prvom bližšom výlete však vždy prichádza vytriezvenie. Tieto riadky píšem z hotela v Sárvári, ktorý sme si vybrali s kamoškou, že vypadneme z predvianočného zhonu a oddýchneme si. Som hladná a myslím na tú fľašu vína, čo som nezobrala, lebo že tu si normálne vypijeme víno v lobby bare. Viete, ako normálne rodiny. Pokračovať v čítaní „DoubleTrouble na cestách, opäť“
Sú veci v živote dvojmatky, ktoré dokáže pochopiť iba iná dvojmatka. A nemyslím teraz takú, čo má dve deti po sebe, ale takú, čo ich má naraz. Určite to takto je aj s matkami trojičiek. A nehráme sa tu teraz na hru, kto to má v živote ťažšie, či tá, čo má deti dve alebo tri, tá čo má jedno a tvrdí, že je za tri. Každá to zvládame inak, no predsa najlepšie ako vieme. Písať budem preto iba o špecifikách, ktoré jednomamy nemôžu zažiť.
Vianoce sa blížia a ako som už spomenula v minulom poste, občas sa u premotivovaných matiek menia skôr na preteky o krajšie, upratanejšie a vyzdobenejšie byty. Jedna nepremotivovaná by sa z toho mohla aj zblázniť. A tak, aby ste nemali pocit menejcennosti, ponúkam vám niekoľko tipov na to, ako si to tento rok neznepríjemniť čakanie na sviatky ešte viac.
My keď cestujeme, tak sú najzaujímavejšie tie momenty pred a počas cesty, lebo samotný pobyt zvládame celkom dobre. Viete inak, čo je najlepšia hračka na cesty pre trojročné deti? Jedna rulička nite stojí asi 30 centov a vydrží tak hodinu a pol, niekedy dve. Dobrý pomer ceny a kvality, odporúčam.
Tak sme sa vybrali kúpiť šitku. Dosť dlho som však nevedela pochopiť, čo je to.
„Maminka, dáš nám šitku?“
„Ninuška, akú šitku?“
„No, šitku predsa!“
„Ale čo je to šitka?“
„No, šitka, na šitie!“ (s výrazom: „ty si riadne blbá“)
Vysvetľujem teda predavačke koncept hry s nitkou, tá sa začuduje, pochváli baby, že aké sú pekne oblečené a potom sa ma so zdesením v hlase spýta:
„Vy ste zasa tehotná?!“
„Nie teta, ja som iba taká tučná.“
„Ježiši prepáčte.“
Neviem, komu v tej chvíli bolo trápnejšie, ale pakovala som sa odtiaľ dosť rýchlo… Pokračovať v čítaní „Ako sa DoubleTrouble na Liptov vybrali“
