Mala som 13 rokov, keď som v televízii videla dokument o ľuďoch ktorí chodia do Afriky pomáhať a liečiť ľudí. Vtedy som si povedala, že toto je to, čo chcem v živote robiť. A vtedy som naozaj netušila, že o desať rokov neskôr sa k nim pridám.
Keď som o tých desať rokov prvý krát v živote vystúpila na letisku v Adis Abbeba, dostala som prvú facku, za ktorou prišlo vytriezvenie. Boli tri hodiny nad ránom, letisko prázdne, až na hrozivo vyzerajúcich imigračných úradníkov, z ktorých každý mal samopal. Toto je tá Afrika? Po hodine vybavovania víz (pred nami bol jeden človek), nás vyzdvihol akýsi mladík a nasadil do staručkej lady. „Naozaj Alexandra? Naozaj sa trepeš v neznámej krajine, s neznámym chalanom o štvrtej nad ránom bohviekam? V tomto aute? Naozaj?“ Mesto vyzeralo hrozivo, Adis je asi najskaredšie miesto aké som kedy videla. Poznačila ho komunistická architektúra, ktorú dopĺňala bieda, špina a zúbožení ľudia. Keď sme dorazili na autobusovú stanicu a kúpili si lístky, akurát svitalo a pohľad na smetisko naokolo bol ešte horší ako v noci. Asi všade na svete sa v okolí autobusových staníc pohybujú bezdomovci, majú tak kde prespať. V Etiópii som to celkom dobre nepochopila, lebo autobusová stanica nemá žiaden prístrešok, tobôž sociálne zariadenie. Cestujúcich aj ľudí len tak sa ponevierajúcich bolo všade toľko, že sme mali problém predrať sa k nášmu autobusu. Nie, že by som vedela, ktorý to je autobus, no bol to moment, kedy som začala byť vďačná chlapcovi, ktorý nás sprevádzal. Volal sa Abuš a nemal viac ako osemnásť. A šiel s nami celú cestu, ktorá bola neuveriteľne dlhá, únavná a špinavá. Keď som sa spýtala už asi desiaty krát, kedy vyrazíme a kedy má ten autobus vlastne stanovený odchod, Abuš mi povedal: „keď sa naplní.“ A presne tak aj bolo, kým sa nenaplnil do posledného miesta ľuďmi, vrecami s obilím, sliepkami, vreštiacimi deťmi a dvoma beloškami, ktoré vyzerali, že sú tam omylom, autobus skrátka nešiel. Tak po trinástich hodinách letu nás čakalo ďalších trinásť v autobuse. Už odchádzajúc z hlavného mesta som bola zúfalá, pretože sedadlo, na ktorom sme sedeli, by u nás normálne použil jeden človek, no v Etiópii to boli miesta dve. Vlastne neviem či pre drevenú lavicu potiahnutú kožou nie je sedadlo príliš luxusný názov. No a potom sa zrazu skončila asfaltka a začalo dobrodružstvo.
Etiópia je nádherná krajina, veľmi zelená a úrodná. Ráno nám stačilo vyjsť z domčeka a odtrhnúť si banán alebo granátové jablko, okolo domu nám tiež rástla káva, papája a ešte nejaké druhy ovocia, ktorých názvy neviem doteraz. V záhrade sme mali posadenú mrkvu, rajčiny, špenát, cibuľku a všetkému sa darilo. O to viac som bola nahnevaná na matky, ktoré chodili s podvyživenými deťmi do našej ambulancie a nevedela som pochopiť, prečo si nezasadia aj niečo iné okrem kukurice. A podvýživy tam bolo veľa, rovnako ako HIV, tuberkulózy a iných ochorení.
Etiópia 2010, ambulancia.8
Bývali sme u mníšok a bolo nám tam skvele. Etiópčania sú neuveriteľne milí ľudia, každý nás tam poznal a keď sme v sobotu šli na trh pre ovocie, už z diaľky nás zdravili. Nie že by nám tam občas nebolo ťažko a smutno, ale bol to pobyt, ktorý rozhodol o mojom ďalšom osude. Zistila som tam na čo mám a čo nezvládam, v čom sa musím zdokonaliť a čo sa musím naučiť. Možno keby som sa prvýkrát dostala do inej krajiny a psychicky to tam nezvládla, tak by som už nikdy na nijaký iný projekt nešla. Ale takto mám ešte veľa príbehov…