DoubleTrouble na cestách, opäť

Tak som to s nimi opäť skúsila. Teda cestovať. Stále mám pred očami všetky tie rodinky, ktoré s malými deťmi dávajú exotické destinácie ako Zanzibar, Filipíny, či nebodaj Havaj. A vždy si poviem, že keď môžu oni, prečo by som to ja nedala? Pri prvom bližšom výlete však vždy prichádza vytriezvenie. Tieto riadky píšem z hotela v Sárvári, ktorý sme si vybrali s kamoškou, že vypadneme z predvianočného zhonu a oddýchneme si. Som hladná a myslím na tú fľašu vína, čo som nezobrala, lebo že tu si normálne vypijeme víno v lobby bare. Viete, ako normálne rodiny.

Cesta do Sárváru netrvá dlho a je celkom pekná. Aj maďarský vidiek má čosi do seba, v mnohom sa podobá tomu rakúskemu. Dievčatá boli dnes v dobrej nálade, tak sme sa celú cestu rozprávali. Odmietla som totiž púšťať pesničky z Frozen, ktoré mi už troška lezú na nervy, vyhovorila som sa, že potrebujem vidieť mapu.
Po ceste sme sa zastavili na obed v malom peknom penzióne na maďarskom vidieku. Pre istotu sme si sadli do zadnej časti reštaurácie, keďže deti sedeli dve hodiny v aute, bolo nám jasné, že neobsedia. Deti si trošku pobehali a poskákali (bolo prázdno), zo dvakrát som ich vzala cikať a kakať (každú) a dojedla dve polievky. Lebo matky nikdy nejedia celé jedlo, iba dojedajú po deťoch. Druhé jedlo, ktoré som objednala, bola šunková pizza. To, čo doniesli, pripomínalo skôr suchý langoš, no ale sme v Maďarsku, tak som to mala asi očakávať.
Deti teda niečo pojedli, Eliška ako obvykle si narvala celú šunku do úst. No nejako to neodhadla a šunka bola v momente vonku. Za ňou nasledovali pečeňové knedlíčky, vývar a zo záhybov svetra som vyberala aj mrkvu. Stáva sa, no lepšie doma ako pokaziť chuť do jedla spolucestujúcim. Prezliekla som teda dieťa aj seba, poutierala dlážku a rozhodli sme sa pre únik. Ak tam odteraz deti nedostanú zákaz vstupu, budem sa veľmi čudovať. Našťastie mi neogrcala auto a našťastie to do hotela bolo už len desať minút.

Hotel sám o sebe ma nerozplakal od dojatia, aj keď povedzme si pravdu, keď kupujete pobyt na zľavomate, nečakáte Kempinski. Teda, všetko je v poriadku, na recepcii nám ochotne dali malé župany, izby sú priemerné, malé, ale čisté a posteľ je pohodlná. Do aquaparkovej časti sa ide vnútornou chodbou, takže chodíme len v županoch. V mnohom sa to tu inak podobá na Lutzmannsburg, o ktorom som písala tu, len teda ceny sú tu neporovnateľne nižšie.

Na aquaparku je super, že je rozdelený na dve časti, v jednej je termálna teplá voda, takže českí a rakúski dôchodcovia sa nečvachtajú s deťmi v jednom bazéne. Zajtra som si stanovila za cieľ, spraviť aspoň dve tri použitelné fotky. Pre deti je tu dosť šmykľaviek, tobogánov aj iných atrakcií, pre malé deti aj úplne malý bazénik, miestnosť na dojčenie a spinkanie. Deti sme síce zničili, no aj seba, zaparkovali sme v lobby s nádejou, že ich detský kútik zabaví pred večerou. Na našu smolu sem postavili ohavné blikajúce stroje s obrovskými displejmi, ktoré nútia rodičov stále vyťahovať forinty a deti sú pri nich ako zhypnotizované. A ja síce deťom dovoľujem tablet aj telku, ale toto by som bez milosti zakázala. Deti totiž potom nejaký detský kútik absolútne nezaujíma. Ešte, že nemáme forinty…

Keďže máme polpenziu, večera sa podáva vo forme bufetu v reštaurácii, dievčatá hladné ako vlky, vybrali si mäso s ryžou a pustili sa hneď do jedla. Na moju smolu (a smolu všetkých ostatných hostí), to Eliška zasa nedala a hodila parádnu cviklovú tyčku. Čašník sa rozhodol, že túto nemilú skutočnosť bude ignorovať a okoloidúca čašníčka, od ktorej som si pýtala obrúsky, ma poslala do péčka a pritom ich zo desať držala v ruke. V tej chvíli som normálne myslela, že začnem kričať (áno, bola som hladná) a strašne jej vynadám. Na jej šťastie nehovorím po maďarsky a ona by to po anglicky asi nepochopila. Pozbierala som preto všetky zvyšky svojich nervov, vzala dieťa do izby a osprchovala ju. Po návrate do reštaurácie som zistila, že tanier síce odniesli, no grcka pod stolom ostala – chudáci hostia. Šla som teda po servítky a poutierala, čo tam zostalo.
Celkom ma aj prešla chuť na jedlo, no odhodlala som sa ísť si naložiť. V momente, keď som si sadla, že sa konečne po celom dni najem, Ninka spustí: “Maminká, cikáááť.” A to vám poviem, že som na sekundu fakt rozmýšľala, že ju na žiadne wcko nevezmem, lenže asi by sme už nemali dosť čistého oblečenia… No a keď sme sa teda vrátili zo záchoda, kamoška už popíjala víno a Eliška bola, hádajte čo? Hladná predsa.
“Maminka a koláčik si dáme?” Zjedla teda koláčik a uhorku (nie je tehotná?) a ja som sa len potichu modlila.

V lobby bare som si dala pohár Iršaiu a nikdy žiadne víno nechutilo tak dobre. Deti som osprchovala, uspala, oprala grcky a teraz ležím, píšem a počúvam O siedmych kozliatkach, lebo sa to bojím vypnúť, aby sa náhodou nezobudili.

Zdieľaj

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *