Viera v ľudstvo

Dlhšie som nič nenapísala, bola som pohltená prácou a deťmi, snažila som sa nájsť rovnováhu, čo nebolo jednoduché, najmä v čase, kedy baby nechodili do škôlky. S písaním to mám tak, že aj rozmýšľam, o čom by som mohla písať, no v hlave prázdnota. Prechádzam staršie články a hovorím si, že ako mi to vtedy šlo samé od seba a teraz nič. No a potom, zrazu, sa mi začnú v hlave spájať útržky z článku. Najprv veta. Tú prvú si obvykle zabudnem zapísať, pretože väčšina myšlienok prichádza keď sa uložím do postele a snažím sa zaspať. Potom príde veta ďalšia, myšlienka a neodbytný pocit, že tú myšlienku musím nejako rozviesť, analyzovať, poskladať. Takto mi už nejaké myšlienky a kúsky budúcich odstavcov behajú po rozume a ja sa snažím vyhrabať zo dňa nejaký kúsok času, kedy by som si sadla k počítaču a písala.

Dnes sa tak stalo po službe. Sadla som si na terasu a povedala som si: teraz alebo nikdy. Kým to nevybledne.

“Dobrý deň, ja som doktorka Mamová, budem vás vyšetrovať.”
“Dobrý deň.”
“Liečite sa na niečo?”
“Na tlak pani doktorka. A na cukrovku.”

Pozerám papiere, tam ďalších 18 diagnóz.
“A lieky nejaké užívate?”
“Joj, to ja neviem pani doktorka, to sa musíte mojej ženy opýtať.”
“Vy neviete, aké beriete lieky?”
“Neviem, žena mi ich každé ráno chystá.”
“A čo budete robiť, keď raz vaša žena zomrie?”
Ticho.

Prosím vás pekne, toto je najčastejší dialóg s chlapmi po 50ke. Prisahám, že by som im nezverila ani andulku, ani nákupný zoznam do potravín. Ak niekto nevie, na čo sa lieči a aké lieky užíva, nemôže po mne chcieť, aby som sa s ním bavila ako s rovnocenným partnerom. Stavím sa, že nevedia ani kde majú doma spoďáre.

S mužmi okolo 40ky je to o niečo lepšie. Neliečia sa obvykle na nič.
“Pani doktorka, strašne ma bolí na hrudníku.”
“Ako je to strašne?”
“No viete, keď sa nadýchnem zhlboka, tak ma tam potom pichne.”
Keby som mohla prevrátiť očami pri kažom menežérisovi, ktorého strašne pichá na hrudníku, mala by som ich neustále na plafóne. A pritom (až na vzácne výnimky, ktoré naozaj prídu s infarktom), jediné, čo títo muži potrebujú, je čas pre seba, dostatok pohybu a oddych.

Muži okolo tridsiatky prichádzajú zvyčajne s: uštipnutím neznámym hmyzom/kliešťom, s drobnou rankou, seknutí, so soplíkom alebo s niečím strčeným v útrobách zadku. Pre tých, ktorí si do zadku pchajú veci, ktoré tam nepatria, by som mala len jednu radu: existujú pomôcky vyvinuté špeciálne tak, aby sa v zadku nezasekli. Kúpte si ich. Ušetríte si fakt dosť hanby a bolesti.
Tým ostatným prezrádzam tajomstvá života, ako napríklad, že existuje Fenistil gél, ktorým si napríklad môžu natrieť štípance a nie je potreba ráno o tretej ísť na urgentný príjem so štípancom od komára. Ďalšiemu som minule prezradila, že existuje Paralen. Že ho môže slobodne použiť, keď bude mať teplotu. Inak som mu aj povedala, že na soplík sa nezomiera. Zničila som mu tým všetky životné ilúzie.
Pobavil aj pán, ktorý prišiel s tým, že má žltý moč. A aj ten, ktorý uspával dieťa a bolela ho z toho ruka: “Vitajte v svete rodičovstva, pane.”

Ženy sa zvyčajne (až na pár hysterických výnimiek) doplazia skoro štvornožky. Tie hysterické výnimky však stoja potom za všetky drobné. Prísť o pol tretej na urgentný príjem s odpadnutým gélovým nechtom? Žiadny problém (a ani sebareflexia). Prísť s 3,6 promile alkoholu, že sa točí hlava? Komu by sa netočila?

A potom tu máme pani H. Pani H je 80-ročná pani, ktorú nemá kto poľutovať. A tak si volá sanitku priemerne 4x do mesiaca. Pani H poznajú všetci záchranári, celý personál urgentného príjmu a aj dosť konziliárnych lekárov. Pritom by jej možno stačila kamoška, alebo občasná návšteva rodiny. Prípadne psychiatrické vyšetrenie. Ale kým sa tak stane, naďalej sa budeme tváriť, že podávame zázračné infúzie.

Minule bol taký deň. V jednej miestnosti sa bojovalo o život mladej ženy. Pred dverami dve záchranky, ktoré museli čakať, niekedy proste nemáme ani dostatok miesta a museli by sme mať nafukovacie miestnosti. A tak po hodine neúspešnej resuscitácie, po plači rodiny, uprataní všetkého, čo by mohlo prezradiť práve odohratý dej, vychádzam na chodbu otvoriť záchranárom. V tom sa do mňa pustí pani, že čo si to dovoľujem brať pacienta, ktorý prišiel po nej. Že koľko tu ako bude čakať. Vôbec jej nevadilo, že pacient bol na nosítkach napojený na monitor v sprievode posádky rýchlej lekárskej pomoci.
Takže by sme si to mohli zhrnúť: pokiaľ vládzete chodiť, nadávať personálu a vôbec rozprávať, počkáte. A čím viac budete nadávať, tým dlhšie budete čakať.
Minule sme tak resuscitovali už nejaký čas, keď v tom zrazu klopanie na dvere.
Vyjde von sestrička:“Ako vám môžem pomôcť?”
“Kedy sa dostanem na rad?”
“Neviem vám povedať, musíte vydržať, resuscitujeme tu pacienta.”
“A ako dlho ešte asi budete?”

Vrcholom služby však nebola táto pani, ale pani druhá, ktorá o 21:55 volá, že prečo musia tie vrtulníky stále lietať, keď ona by rada spala. Nuž, aj my by sme radšej spali, tomu verte.

Urgentný príjem je medicínsky, ľudsky aj psychologicky veľmi zaujímavé miesto. Mnoho som sa naučila a mnohé som zažila. Ja som rada, keď výsledky svojej práce vidím okamžite a z tohto hľadiska je to výborné miesto. Mnoho vedomostí mi tiež určite uniklo, medicína je prostredie, v ktorom vás vždy niečo prekvapí. Jedno je však isté, po pol roku na urgentnom príjme už nemám žiadnu vieru v ľudstvo ako také.

A na záver si dovolím pár rád, ktoré vám pomôžu predísť návšteve centrálneho príjmu a ak aj nie, uľahčia vám vašu návštevu:

  • Vybavte si formality, ako trvalý pobyt, občiansky preukaz a vaše povinnosti v zdravotnej poisťovni. Verte tomu, že ani mne sa nechce a mnohé veci odkladám, no práve táto práca ma motivovala mať tieto veci v poriadku.
  • Zistite si, do ktorej nemocnice patríte rajónne, keby sa niečo stalo. Predídete tak odosielaniu z jedného urgentného príjmu na druhý.
  • Existuje lekárska služba prvej pomoci, ktorá slúži na akútne problémy, rozpis v Bratislavskom kraji vám prikladám.
  • Nájdite si dobrého obvodného lekára. Investujte tento čas a energiu, pretože dobrý obvodný lekár je nad zlato a vyrieši väčšinu vašich problémov, v prípade potreby vás odošle špecialistovi. Viem, že je ich zúfalo málo a sú preťažení. Takisto postupujte v prípade gynekológa, či iného špecialistu, ktorého pravidelne navštevujete.
  • Vždy najprv vyskúšajte lieky od bolesti, voľnopredajné lieky, pitný režim, oddych. Ak prídete na urgentný príjem s bolesťou hlavy a nedali ste si ani Ibalgin, budeme si o vás myslieť, že ste debil.
  • Ak už ste naozaj nútení navštíviť nemocnicu, rátajte s tým, že ak nie ste v bezvedomí, budete čakať. Vezmite si knihu, pozrite si film, počúvajte podcasty.
  • Vezmite si so sebou všetky lekárske správy, ktoré doma nájdete, kartičku poistenca a zoznam liekov, ktoré užívate.
Tento blogový príspevok si dovolím venovať všetkým pracovníkom na urgentných príjmoch a záchranárom, ktorí denne zachraňujú životy, pretože na to sú trénovaní. Popri tom sú však nútení vyberať kliešťov, zbierať opitých a nadrogovaných ľudí, počúvať vyhrážky a nadávky. Moja úcta.
Zdieľaj

12 komentárov k “Viera v ľudstvo”

  1. Ja sa Vám a všetkým lekárom chcem poďakovať /a zvlášť ľuďom zo záchranky. /Bolo to už dávno, ale bez Vás by môj syn dnes už nežil. Zachránili ste môj svet. Ďakujem.

  2. Ja som na príjme kde pracujete skončila viac krát záchrankou za sebou kvôli srdcu. Viem že sa tam nenudite, videla som to viac krát v priamom prenose, obdivujem vás čo dokážete urobiť pre pacientov. Že vás pacienti klamú, alebo prídu z bolesťami na hrudníku a vysokým tlakom a pijú na chodbe colu.
    Mne ste vždy pomohli, všetci boli na mňa veľmi milý. Poznám sestrička Terezku ktorá boli 4 krát z piatich pri mne a bola výborná. Ja ďakujem moc všetkým ktorý pracujete na urgentnom prijme aj na internom oddelení. Ste super 💙

  3. Super, zhrnutie každodenného boja na urgentoch, kt. už žiaľ dávno nie sú iba pre život ohrozujúce stavy ❤️

  4. Noooo ako sestra na urgente s 22 r praxou ( urgent 14r) iba ze CHÁPEM …… a inak to nebude … ten kolobeh sa opakuje …… vždy je pani H … vždy je pán Š …. ktorý už x krát sa rozhodol predsa len liečiť alkoholizmus ….. vždy je cica s PROBLEMOM …… no “ my sme ti vybratí z inej planéty ….” 😂😂😂😂😂 sme tu pre vas ……

  5. Dobre napisane tak od srdca , na netflixe je taky doku serial Lenox hill sa myslim vola ….podobne pribehy…ina krajina … ine ER….ale silna story tiez

      1. Ja sluzim pohotovost na traume a vseobecnom corona akute vo švedsku. Tato schopnost ludi je univerzalna. Nastastie, co sa tyka liekov a chorobopisov, je to vyborne zdigitalizovane, cize sa nemusim spoliehat na pacienta. Ale ano, piatok vecer a pan co pred tromi tyzdnami zakopol palcom. A stale boli. A podobne.

  6. Ako kolegyňa po 15 rokoch praxe z čoho som 3 roky slúžievala urgent na Kramároch a potom niekoľko rokov ako konziliár špecialista ďakujem za tento post.. a áno, mám podobný postreh. Na čo sa liečite? Na nič. A lieky aké beriete? Tak ja beriem Amlessu, Tulip a už to jede. Ale nikto sa inak nelieči na nič. A nie je horšia vec v živote muža ako manželka hovorkyňa. Konec.. držte sa

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *