Zasa nás tu všetkých prekvapil. V Bratislave nasneží raz do roka, väčšinou v januári a tento rok nebol výnimkou. A tak sa po snehu vlečieme 30kou po meste a zrazu je úplne jedno, či máš audinu alebo fabiu. Najviac prekvapení sú, už tiež tradične, cestári. Ale nechcem krivdiť, na to ako poddimenzovaný majú rozpočet, si môžeme fandiť, že sa celú zimu nešmýkame.
Niečo na tom snehu je ale krásne. Včera som šla večer do mesta a prisahám, že som sa cítila ako na Aljaške. Okrem mňa nebolo v centre mesta o siedmej večer ani nohy, cesty prázdne a beloba všade naokolo. Ja inak zimu neznášam. Ale keď som dobre oblečená, tak ten pocit, keď sa po hustom snežení vyjasní vzduch, ten si občas doprajem. Keď sneh vŕzga pod nohami a zrazu je každý krok úplne tichý. Viem, že vám, ktoré žijete niekde na severe, to musí pripadať vtipné, no tu je troška normálneho snehu naozaj vzácnosť.
Ako už iste viete, za snehom sme sa tento rok vybrali na Oravu, v nádeji, že to je tutovka, lebo predsa, tam je sneh snáď asi jediná nadbytková komodita. No a hádajte, čo. Priniesli sme bratislavské počasie. A snežiť začalo, keď sme odišli. Tento rok som sa rozhodla, že babám nekúpim ani snehule. Že to sa proste na tie tri-štyri dni ani neoplatí. Potom však moja mama vyňúrala nejaké v lidli, a teda som ich kúpila. Nemienim však investovať kvôli trom dňom sto eur do snehúl, keď aj tak chodia stále v gumákoch.
Začiatkom zimy som teda mala veľké plány. Ako baby postavím na lyže. Ako vyskúšajú sneh a budú si stavať snehuliakov. Dokonca so sebou na výlety vláčim aj mrkvu.
Moje deti všah sneh vôbec nedojal. Eliška ešte akotak stolerovala sánky a jazdu dole kopcom, Ninke sa nepáčilo ani to. Lyžica na šmýkanie takisto nula bodov.
Včera sa napríklad rozsnežilo cestou z obchodu. Dámičky iba po ceste z auta do paneláku (50 metrov) trikrát zopakovali, že ten sneh nie je moc dobrý nápad, vraj je mokrý a studený…
Zdá sa, že rovnako ako ja, moje deti sú letné typy. Zostáva nám teda iba preškať toto obdobie a dúfať, že slnko a teplo tento rok príde skôr ako obvykle.