Syrová pizza

Priznám sa, že najradšej píšem príbehy keď sú čerstvé, vtedy sa mi lepšie darí vystihnúť realitu. Tento však v sebe má emócie, ktoré nevybledli ani po štyroch rokoch.

Ako čerství piataci sme nastúpili na týždennú prax na kliniku detskej onkológie a každý sme dostali pacienta, o ktorom sme mali všetko vedieť a o ktorého sme sa mali počas pobytu starať. Na izbe číslo 9. vtedy ležala ona. Vytiahnuté dvanásťročné holohlavé usmiate dievča, ktoré okamžite zbystrilo pri novom podnete, ktorým som bola. V zástupe nekonečných dní, týždňov a mesiacov, ktoré tam tie deti prežívali, sa jej ani nečudujem. Viac ako jej tvár si ale pamätám tvár jej mamy, z ktorej bolo vidieť takú únavu, akú poznajú len rodičia ťažko chorých detí. „Prosím Vás, nenúťte ma to rozprávať znova“ – prosila ma a vtedy mi došlo, že teda určite nie som prvý ani posledný študent, ktorý je zvedavý na všetky detaily zákernej diagnózy, o ktorej vedeli málo aj doktori, nieto ona. Nebolo ani treba, všetko som si prečítala dopredu. Pokračovať v čítaní “Syrová pizza”