Viera v ľudstvo

Dlhšie som nič nenapísala, bola som pohltená prácou a deťmi, snažila som sa nájsť rovnováhu, čo nebolo jednoduché, najmä v čase, kedy baby nechodili do škôlky. S písaním to mám tak, že aj rozmýšľam, o čom by som mohla písať, no v hlave prázdnota. Prechádzam staršie články a hovorím si, že ako mi to vtedy šlo samé od seba a teraz nič. No a potom, zrazu, sa mi začnú v hlave spájať útržky z článku. Najprv veta. Tú prvú si obvykle zabudnem zapísať, pretože väčšina myšlienok prichádza keď sa uložím do postele a snažím sa zaspať. Potom príde veta ďalšia, myšlienka a neodbytný pocit, že tú myšlienku musím nejako rozviesť, analyzovať, poskladať. Takto mi už nejaké myšlienky a kúsky budúcich odstavcov behajú po rozume a ja sa snažím vyhrabať zo dňa nejaký kúsok času, kedy by som si sadla k počítaču a písala.

Dnes sa tak stalo po službe. Sadla som si na terasu a povedala som si: teraz alebo nikdy. Kým to nevybledne.

Pokračovať v čítaní “Viera v ľudstvo”