Cesta

Pršalo. Tak, že cez predné sklo landcruisera nebolo takmer nič vidno. Teda, nie že by bolo čo. Všade, kam som sa pozrela, bolo blato. Jedna veľká blatová pláň a cesty nikde. Druhý deň na ceste do Marialou, maličkej dedinky uprostred ničoho. Doteraz sa nám vybila batéria v aute, raz sme zapadli a raz sme sa museli pre nepriechodnú cestu vracať a prenocovať v mestečku. Na ďalší deň sme sa rozhodli, že to riskneme znova. Cesta (rozumej skôr rieka), bola samý výmoľ a jama, takže naša priemerná rýchlosť bola okolo 30km/h. Lietadlom sa taktiež dopraviť nedalo, pristávacia dráha bola zaplavená. Keďže v Južnom Sudáne sú pristávacie dráhy z udupanej hliny, odlety a prílety sa nekonali. A to dovtedy, kým zem nevyschne. Také je tam obdobie dažďov. Nič nefunguje, život sa zastaví a domáci čakajú, kým cesty uschnú. Bojovať s prírodou sa neoplatí, všetci to vedia, no hlúpi bieli ľudia to ignorujú. Večne sa niekam ponáhľajú a potom na to doplatia. Pokračovať v čítaní “Cesta”