Pôvodne som sa vôbec v bilancovaní ani v narodeninových oslavách nechcela vracať k pôrodu a popôrodnému obdobiu, no potom som na facebooku zbadala túto foto a zaplavili ma spomienky.
Slovami sa ani dobre nedá opísať, ako sa cíti matka, ktorá je čerstvo po pôrode, bez dieťaťa. Keďže som mala cisársky rez a krvácanie nebolo práve najmenšie, musela som prvú noc stráviť na jednotke intenzívnej starostlivosti a deti na oddelení. Vlastne mi ani nebolo zle, bolesti som mala minimálne a noc som prežila pozeraním si fotiek a zvládla som sa normálne odlíčiť aj prehodiť pár viet so sestričkami. Predpokladala som, že baby sú v poriadku, pretože keď ich zabalené v perinkách brali na oddelenie, pediatrička vyhlásila, že sú zdravé a všetko je v poriadku.
O to horšie bolo moje ranné prekvapenie, keď som sa dozvedela, že obe moje deti sú v inkubátore a to nie od pediatričky, ale od prednostu gynekológie. Považujem to za vrchol neprofesionality a vytočilo ma to do nepríčetnosti. Doteraz nerozumiem, ako niekto môže urobiť také rozhodnutie o mojom dieťati bez môjho vedomia.
To bolo asi dobre, pretože som okamžite vstala, zbalila si veci a po preložení na oddelenie som šla do sprchy. Bolesti nebolesti, pochopila som, že ak chcem vedieť, čo je s mojimi deťmi, budem musieť zájsť na oddelenie sama a dodatočne si vydiskutovať tieto veci.
Na druhej strane musím povedať, že všetci na pediatrii boli veľmi milí, dievčatá chovali ako v bavlnke a všetko mi vysvetlili. Dievčatá boli malé a samé si nevedeli regulovať hladinu cukru v krvi a telesnú teplotu. To je celkom pochopiteľné, keďže nemali ani gram tuku a vyzerali po narodení ako takí starčekovia. Bolo jasné, že sa v tom mojom bruchu už dávno nemali tak dobre a že sa tam dosť tlačili. Aj tak si však myslím, že v 21. storočí by sa matka nemala obchádzať pri medicínskom rozhodovaní, či už ide o liečbu jej, alebo jej detí.
Elišku som dostala na izbu po troch dňoch a Ninku až po štyroch, s tým, že chceli aby som ju na noc vrátila na pediatriu. Stálo ma nemálo šarmu a presviedčania, že si ju na noc nechám. Bolo veľmi zlaté, že sestričky mi to chceli uľahčiť a mysleli, že si mám najprv zvyknúť na jedno dieťa až potom na dve naraz. Aby toho na mňa na začiatok nebolo veľa.
Ďalšia dojemná vec bola, keď mi išli ukazovať, ako sa kúpe dieťa. To som už teda poznamenala, že kúpeľ nie je jadrová veda a že keď zvládnem dieťa chytiť pri pôrode celé od krvi a šmykľavé, tak už ho dáko určite okúpem. Raptory som potom kúpala aj obe naraz, odmalička si to užívali.
Baby boli po pôrode ako hodinky, budili sa presne každé tri hodiny na mlieko a okrem toho celý čas spali a rástli. Ja som bola upravená, nalakované nechty, umyté vlasy a stíhala som v pohode aj očnú linku. Mať dve bábätká mi prišlo ako najľahšia vec na svete. Vďaka hormónom asi. Vytriezvela som, až keď prišli prvé koliky.
