Protiklady

Je opálený ako ľudia, ktorí sa vrátili z misií, nie ako tí, čo sa vrátili z dovolenky. Keď sa nikto nepozerá, občas spraví zvláštne gesto, niečo ako tik, ale väčšie. Prežil traumy, ktoré si málo ľudí vie predstaviť. Ja viem, lebo na ľudí z prvej línie mám nos. Bola som jednou z nich a už medzi nich nepatrím. Som na druhej strane barikády niekde medzi frameworks and evaluation, slovami, ktoré terénni neznášajú. Načo evaluovať, keď môžeme zachraňovať? Načo sedieť za stolom, keď môžeme byť na operačke? Pokračovať v čítaní „Protiklady“

Obyčajné dva príbehy

Musím vám dnes porozprávať dva príbehy, lebo nezaspím:

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna doktorka. Taká obyčajná doktorka, ktorá liečila deti. Zaľúbila sa, vydala a mala tri deti a potiaľto je to veľmi pekná rozprávka. Deti vyrastali v harmonickej rodine, lekárka si liečila deti a jej manžel liečil dospelých. Mali normálny pekný život, nemuseli riešiť peniaze, naopak v spoločnosti boli vážení. Na ich smolu však žili v Sýrii, kde sa im život zmenil zo dňa na deň. Prišla kríza a vojna. Pokračovať v čítaní „Obyčajné dva príbehy“

Strach

Sedela som v malom deväťmiestnom lietadle a v ušiach mi hral najnovší album Adele: „So go on and take it, take it all with you, don’t look back…“ Bolo mi zle, v malých lietadlách máte pocit, akoby ste leteli v plechovke od koly. Medzi vami a vzduchom je tenká vrstva hliníka, z ktorej by raz pokojne mohli byť vidličky do školskej jedálne. Nie raz som tam nechala obsah žalúdka (v lietadle, nie v školskej jedálni). Pokračovať v čítaní „Strach“

Poslanie

Mary má 9 rokov a matku prostitútku. Žijú na brehu jazera, kam väčšinou matke chodí rybárska klientela. V stiesnených búdach v jednej miestnosti chýba dievčatku akýkoľvek odstup od vnímania sexu ako dospeláckej veci. Vo svojej nevinnosti vôbec nevie, že opakované znásilnenie, ktorému bola vystavovaná celý život, je niečo odporné. Vôbec nevie, že s HIV sa nenarodila. Ochranu od mamy alebo rodiny nikdy nepoznala. Ako takému dieťaťu vysvetlíte tú nekonečnú nespravodlivosť?  Pokračovať v čítaní „Poslanie“

Medicína katastrof

Ponáhľala som sa k pôrodu. Bol pokojný večer, všetci večerali a ja som to zasa nestihla. Väčšinou v celej Afrike ak neprídete na večeru včas, tak vám už skrátka nič neostane. U nás v malej odľahlej nemocnici, kde bol s jedlom naozaj problém, to platilo dvojnásobne. Nahnevaná som bola, lebo to znamenalo, že budem hladná, aj keď ryža s fazuľou nebola ktovieako lákavé menu. Pokračovať v čítaní „Medicína katastrof“

Strážni anjeli

Keď som sa prvýkrát balila do Afriky, vzala som si naozaj veľa vecí. Napríklad aj žehličku na vlasy, sukne a tielka, žabky, plavky. Skončila som v Etiópii, v nadmorskej výške okolo 1700m.n.m., kosa najväčšia, najmä v noci. Spacák som samozrejme nevzala, tak som sa 3 mesiace prikrývala plesnivou dekou. Druhýkrát do Sudánu som si ešte v nejakej divnej viere vzala aj pleťovú masku, za to na 4 mesiace len jednu fľašu šampónu. Pokračovať v čítaní „Strážni anjeli“

Sudánska pôrodnica

Takto nejako vyzerá sudánska pôrodnica. Prvýkrát keď som to videla, skoro som sa na päte otočila a zdrhla, no postupom času si človek zvykne asi na všetko. Dávam si to sem ako pripomienku, že môžem rodiť v čistej a vybavenej pôrodnici. Na svete denne zomrie 830 žien v dôsledku pôrodu a tehotenstva, pretože sa nedovolajú pomoci. Rada som prispela svojou troškou, aby to tak nebolo…

Cesta

Pršalo. Tak, že cez predné sklo landcruisera nebolo takmer nič vidno. Teda, nie že by bolo čo. Všade, kam som sa pozrela, bolo blato. Jedna veľká blatová pláň a cesty nikde. Druhý deň na ceste do Marialou, maličkej dedinky uprostred ničoho. Doteraz sa nám vybila batéria v aute, raz sme zapadli a raz sme sa museli pre nepriechodnú cestu vracať a prenocovať v mestečku. Na ďalší deň sme sa rozhodli, že to riskneme znova. Cesta (rozumej skôr rieka), bola samý výmoľ a jama, takže naša priemerná rýchlosť bola okolo 30km/h. Lietadlom sa taktiež dopraviť nedalo, pristávacia dráha bola zaplavená. Keďže v Južnom Sudáne sú pristávacie dráhy z udupanej hliny, odlety a prílety sa nekonali. A to dovtedy, kým zem nevyschne. Také je tam obdobie dažďov. Nič nefunguje, život sa zastaví a domáci čakajú, kým cesty uschnú. Bojovať s prírodou sa neoplatí, všetci to vedia, no hlúpi bieli ľudia to ignorujú. Večne sa niekam ponáhľajú a potom na to doplatia. Pokračovať v čítaní „Cesta“

Ako sa dievča z mesta do stanu v divočine vybralo

„Zoberte si so sebou mydlo, zubnú kefku, spacák a vlastné jedy. Po prechode bránou do národného parku už nebude možné zakúpiť žiaden alkohol.“ Tak znela smska, ktorá mi blikla vo štvrtok ráno v práci a v ten moment som sa naozaj začala tešiť na sviatky. Na stanovačke som bola raz v živote – minulý rok na Pohode, okrem toho je môj kontakt s prírodou značne obmedzený, a to konkrétne na železnú studienku a bratislavskú hrádzu. Ako správna pipka z Bratislavy trávim čas najmä v kaviarňach a nákupných centrách.

Tentokrát sme sa však s kolegyňou rozhodli, že treba vypadnúť z mesta a oddýchnuť si v prírode. Vo štvrtok večer sme teda utekali kúpiť spacáky (po hlasovaní tie ružové s postavičkami z High school musical neprešli) a zásoby vlastných jedov. Nakoniec v piatok ráno o šiestej sme vyzerali ako keby sme sa sťahovali na Mars, na tri dni 5 tašiek s jedlom, pitím, spacákmi, dekami, vankúšmi a všetkým čo nás ešte napadlo. Zraz o šiestej v meste dal riadne zabrať mojej nechuti ráno vstávať, no utešovala som sa, že dospím v autobuse. Na moje prekvapenie však neprišiel autobus, ale nákladiak, ktorý bol upravený tak, aby sa v ňom dalo pohodlne sedieť a pritom sa pozerať na prírodu navôkol. Okolo 6.30 sme sa dohodli, že treba dezinfikovať, a aj prebrať sa by predsa len nebolo na škodu, a k tomuto účelu nám poslúžil pán Jameson. Úvod sme zvládli celkom slušne, o ôsmej sa už nákladiak premenil na jednu veľkú diskotéku a rytmy Davida Guettu ma presvedčili, že spánok sa nekoná. Zostava štyroch Európanov, jedného Američana a dvadsiatich miestnych v jednom nákladiaku vyvolávala celú cestu pohľady obyvateľov dedín po ceste, a cesta to bola dlhá. Ponúknuť Američana alkoholom sa ukázalo ako zásadná chyba. Po otázke, či si dá, sa na mňa obrátil s poznámkou: „Nie, ja nepijem ako ľudia z východnej Európy.“ A presne tam sa skončila celá naša chuť socializovať sa. A tak sme znovu boli zaradení medzi pijanov z východu. Zasmiali sme sa a naliali sme si. Ako inak… Nakoniec to teda nedopadlo až tak zle. Obloha a hviezdy na nej boli nádherné. Počúvať v noci hyeny a zobudiť sa na škrek paviánov, to už asi tiež len tak nezažijem. Víkend v Meru nemal s klasickým safari veľa spoločného. Úspešne som videla asi tri žirafy a dva pštrosy, no spoznávanie kenskej kultúry a krajiny nadobudlo zrazu úplne iný rozmer. Tlačiť si chrbát o kamene na zemi a pri vychádzaní zo stanu vždy zakopnúť o akáciu môže byť predsa len fajn. Aj tá štvordňová špina za nechtami a neumyté vlasy. S dobrou spoločnosťou sa totiž dá vydržať úplne všade.