Veci, ktoré pochopia iba dvojmatky

Sú veci v živote dvojmatky, ktoré dokáže pochopiť iba iná dvojmatka. A nemyslím teraz takú, čo má dve deti po sebe, ale takú, čo ich má naraz. Určite to takto je aj s matkami trojičiek. A nehráme sa tu teraz na hru, kto to má v živote ťažšie, či tá, čo má deti dve alebo tri, tá čo má jedno a tvrdí, že je za tri. Každá to zvládame inak, no predsa najlepšie ako vieme. Písať budem preto iba o špecifikách, ktoré jednomamy nemôžu zažiť.

Horšie ako nemať niečo pre deti, je len mať niečo iba jedenkrát.

A sem sa ráta naozaj ÚPLNE VŠETKO. Od účtu z obchodov, ktorý nutne potrebujú študovať v aute, cez sladkosti, ktoré sa nedajú deliť na polovicu až po lopatky do piesku. A keby ste si mysleli, že jedno dieťa môže mať takú istú vec, ale inej farby, alebo mierne odlišnú, tak určite nie ste matka dvojčiat. A tak máme doma dve úplne rovnaké magnetky z Tatier, všetky plyšáky dvojmo, rovnaké zubné kefky (musím ich značiť), rovnaké gaťky, tielka a tričká. Rovnaké gumičky do vlasov s rovnakým účesom a dvojo rovnakých pasteliek na kreslenie. No a hádajte, o čo sa najviac bijú? Áno, presne o tie puzzle, ktoré majú len jedny.
Mať doma všetko dvakrát nie je rozmaznanost. Je to nevyhnutnosť, aby ste neskončili na psychiatrii.
PS: ak im kúpim tričká v obchode, musím ich dať separátne zabaliť do dvoch tašiek (aby si ich mohli odniesť). Veľmi neekologické.

No a toto ma privádza k bodu číslo 2…

Nepotrebujem aby boli veci spravodlivé, len nech sú narovnako!

Jedna potrebuje stlačiť výťah, druhá potom musí otvoriť vonkajšie dvere, lebo pravidlo. No potom tá prvá môže otvoriť dvere od auta, ale tá druhá potom musí platiť v obchode kartou (pípnutie za pípnutie). Prvá potom môže znova otvoriť auto, a druhá stlačiť výťah smerom hore. Nedajboh ísť do dvoch obchodov, lebo mi potom nevyjde poradie a jedna bude ukrátená. No a nechcite vedieť, ako si to môžem pamätať. Lebo sama neviem. Asi mám niekde vzadu v mozgu nejaký priečinok s poradovníkom. Na úkor tohto priečinka idú potom menej podstatné veci, ako napríklad, čo som to vlastne chcela kúpiť, alebo prečo sme vlastne na tú poštu išli…

Každý deň s nimi je ako detektívka, VŽDY sa dozviete, kto to urobil.

A niekedy aj skôr ako sa dopracujete k tomu, čo to vlastne bolo. A v tomto bode sa vždy prejaví, kto komu velí. U nás je riaditeľkou zemegule Eliška.
„Nina, maminka povedala, že nemôžeme, počuješ Nina!!!“
„Nina, daj mi ruku, chodia tu autá. Nemôžeš ísť sama cez cestu!“
„Nina, nerob mi zle.“
Prisahám, že keď ju raz osloví Ninka, odpadnem.
No a potom klasické:
„Mami, ona mi robí zléééééééééé.“

Keby som mala 10 centov za každé „mami“, už by som bola mesiac na Maledivách.

Čo určite pozná každá matka, ktorá má deti. Ale to stereo v presne rovnakú sekundu a z úplne inej strany, to dokážu len dvojičky. A v nás to vyvoláva také schizofrenické stavy, ktorú skôr vypočuť? Ktorý hlas je akútnejší? Čo počká? Cikanie, alebo plačúce dieťa, ktoré práve spadlo? Obvykle to je plačúce dieťa. Plač sa u dvojčiat vlastne rieši len vtedy, keď je sprevádzaný krvou. Inak by ste nič iné riešiť nemohli.
PS: samozrejme, že ak dávam leukoplast jednej, musím aj druhej, aj keď nemá ranu.

Keby som mohla dospať všetok prerušovaný spánok, tak spím do Vianoc. Budúcich.

Vstáva vaše bábätko 5x v noci? Tak si to predstavte ešte raz. Nie raz som vstávala desaťkrát za noc, pretože tie deti sa nikdy nezobudia naraz. Niekedy som už ani nevedela, ktorá jedla a ktorú som práve prebalila.
Všetko sa dramaticky zlepšilo až keď som zrušila dudlíkovú fľašku. Týždeň som každé ráno čakala doma sociálku a odvtedy prespia celú noc. A verte tomu, že keby som to vedela, urobím to už oveľa skôr.
V istom čase som však vyzerala tak, že keď sme prišli do našej obľúbenej kaviarne, čašníčky mi už vo dverách podávali XL kapučíno. Doteraz ich za to milujem.

Sú v prevahe.

Jednoducho sú, nikdy to nezmeníte. Nikdy nebudete mať dosť rúk ani nôh, nikdy sa nebudete môcť naplno venovať len jednému dieťaťu a ani objať jedno dieťa nemôžete len tak, to je údel dvojmatky. To druhé má totiž špeciálny radar, že hneď pribehne a musí sa zapojiť. Aj dvojičky žiarlia, nemyslite si. Akurát nie na mňa, ale jedna na druhú. Im nevadí, že objímam sestru, ale že sestra neobjíma ju. Psycho? Nie, normálka.
No a som vám ešte zabudla napísať, že už si nikdy nikdy nesadnete. Vyriešite totiž aktuálnu požiadavku a sadnete si, napríklad, ku káve. Druhé dieťa má tiež požiadavku, ale to ešte neviete. Nechá vás, si sadnúť a až vtedy, keď počuje, že sedíte, vtedy vám ju zakričí. A stavte sa, že to bude zaručene niečo, čo nebudete môcť tak ľahko odignorovať, napríklad: „Mami, riťkúúúúú.“
A už ste dojedli.

Viac o živote s dvojičkami v jednotlivých fázach ich života môžete čítať tu a tu.