Kolobeh

Zaujímavé je to s tými deťmi inak…

Narodia sa a sú také bezbranné. A vy tiež. Takto s odstupom skoro troch rokov nechápem, ako som to mohla prežiť bez ujmy na zdraví. A to moje deti plakali, iba keď boli hladné a hodinu večer, keď ich bolievalo brucho. Inak boli najspokojnejšie bábätká aké poznám. Tým, že majú jedna druhú, mňa nepotrebovali až tak veľmi, stačila im prítomnosť tej druhej. Nemusela som nosiť, natriasať a ani inak upokojovať. To by som nedala. Alebo asi dala, ale tento blog by nevznikol, asi by som musela oveľa menej pracovať a oveľa viac obetovať. No nie, že by tie prebdené noci a neustále vstávanie boli málo obety. To nie. Veď vravím, neviem ako som to prežila. Mám celé toto bábätkovské obdobie v takej jemnej hmle, akokeby za sklom. Prisahám, že niekedy som bola taká vyčerpaná, že som ani nevnímala, kto mi čo hovorí.

V istom zmysle je to ale krásne obdobie, len ho oceníme až vtedy, keď sa deti začnú mrviť, nebodaj liezť. V tomto období začíname používať všetky možné prostriedky na to, aby deti ostali živé. Veci vykladáme vyššie a vyššie, všetky zástrčky majú poistky, mnohé sa uchýlime aj k ohrádkam a iným klietkam. Je to ešte stále relatívna pohoda, aj keď menšia, lebo už by radi všetko videli a teda vyžadujú nejaký čas na rukách a to je pre matku dvojčiat trošku náročné. Zisťujeme, že káva chladne, obed tiež, deti jedia prvé, potom prebaliť, rýchlo von a niekedy o tretej poobede raňajkujeme.

Čo je pre matku dvojčiat absolútne najhoršie obdobie, je druhý rok života detí. Začínajú chodiť. Zásadne každé iným smerom. Všetko chcú, ale samé nič nevedia. Od jedného do dvoch rokov som nebola úplne šťastná, priznávam. Najmä preto, že som dosť pohodlná. Mám rada svoj pokoj, svoje rituály, rada sa neponáhľam. Deti tieto veci troška narúšajú. Nuž, ale malo to tak byť, mala som sa naučiť vyjsť z komfortnej zóny, byť rýchlejšia, zvládať lepšie a rýchlejšie život, neprepadať pohodlnosti. To vás naučia deti od roka do dvoch. Je to s nimi ťažké, lebo nemajú ešte dosť rozumu na to, aby nerobili veci, ktoré sú nebezpečné alebo nesprávne, no už vám veľmi dobre rozumejú. Tiež ešte nehovoria a tak je dorozumievanie sa ťažšie.

Deti od dvoch do troch rokov sú takí skvelí parťáci. Teda pokiaľ nemajú vzdor, alebo sa nezdúvajú. Všetko sa s nimi dá. Visia vám na perách a hltajú každé vaše slovo. Túžia po nových zážitkoch a poznaniach. Majú potenciál a rýchlo napredujú. Vedia sa už prispôsobiť a zrazu sa viete dohodnúť. Od dvoch rokov je to krásne obdobie. Akurát si už naozaj musíte začať dávať pozor čo hovoríte a najmä, ako to hovoríte. Koľkokrát ste sa už počuli cez ústa svojho dieťaťa? Ja každý deň a niekedy sa mi to vôbec nepáči. V tomto veku je to ale výborné zrkadlo a vy tak máte šancu spoznať sa lepšie. Cez iné oči. No a tiež vaše deti. Zistíte aké majú talenty, vášne a priania. Zistíte, že ich rozmýšľanie je úplne iné ako to vaše a pritom také logické.

Príroda to má skvele vymyslené, po dvoch-troch rokoch zabudnete aké to bolo ťažké a dáte sa na ďalšie. Kolobeh môže znova začať. Ešte, že som si to naraz odbila 🙂