Bol to dlhý deň. Neviem ako vás, ale mňa najviac vyčerpávajú všetky tie detaily, ktoré podvedome musím riešiť každý deň. Napríklad, ktoré pyžamo mala Eliška a ktoré Ninka, biele, alebo ružové? Čo všetko musím zbaliť von, vrátane omaľovániek, farbičiek, jedla, pitia, vreckoviek, foťáku, vlhčených utierok (sláva im a večná spása) a okrem toho samozrejme všetky tie dôležité hračky, náramky, gumičky, sponky, kvetinky a kamienky.
Mám dve blonďaté biele deti. Tieto deti majú vďaka tomu, kde a ako sa narodili, oveľa lepší štart do života, ako mnohé iné Môže sa vám to zdať banálne, že by farba pleti, alebo pôvod určovali váš osud, ale iba preto, že ste sa narodili bieli a ničím ste sa o to nemuseli pričiniť. Tak, ako sa o to nepričinili ani deti v rómskych osadách, utečeneckých táboroch, alebo afrických slumoch.
Predstavte si napríklad, že ste sa narodili ako rómske dievča v osade. Viete, v dome (ak máte to šťastie a nie je to len plechová chatka) nemáte kanalizáciu, splachovací záchod, kúrenie minimálne, súkromie žiadne, často ani elektrina. Zabudnite na vyváženú stravu, vitamíny, lekárske prehliadky, zubára, rozvoj, hračky, stimulujúce prostredie a výchovu. No a teraz keď ste si to predstavili, skúste porozmýšľať, aké máte šance do budúcnosti? Ak sa svojej budúcnosti dožijete (rómske deti v osadách majú dvakrát vyššiu dojčeneckú úmrtnosť ako nerómske deti), máte aj oveľa vyššie riziko žltačky, tuberkulózy, telesnej a mentálnej retardácie, salmonelózy, parazitov a iných infekčných ochorení. No ak máte šťastie a toto všetko vás minie, narazíte na to, že ste v porovnaní so svojimi nerómskymi spolužiakmi pozadu. Nikto vás totiž nenaučil stolovať, kresliť, farby, chýba vám slovná zásoba a často základné zručnosti. Ak by sa vám aj podarilo toto všetko nejako prekonať, na väčšine škôl vás čaká diskriminácia, šikana zo strany spolužiakov, dvojitý meter a celkom veľká sociálna priepasť medzi vami a vašimi spolužiakmi.
Pokračovať v čítaní „Šťastie“Presne toľko je, keď zaklapávam počítač a modlím sa, aby raptory potiahli dlhšie ako do siedmej. Tento týždeň je neskutočný, snáď ani jeden deň sa mi nepodarilo naspať viac ako 5 hodín. Nepotiahli. Dali to presne do 6:30.
A predsa musím tento článok ešte napísať, lebo by som ho zabudla a to by bola škoda. Dievčatá sú tento týždeň odporné. Myslela by som si, že je to mnou, mojím stresom a časovou tiesňou, ale nie je. Musí sa to proste všetko stať naraz. Eliška sa rozhodla, že tento týždeň dostáva málo lásky a pozornosti, takže sabotuje všetko od obliekania sa až po hranie sa so sestrou. Ninka sa naopak rozhodla, že žiadnu pozornosť nepotrebuje a už tobôž nie od svojej sestry. Viete si predstaviť, ako to potom u nás vyzerá.
Viete, niekedy mám rozpísané aj tri-štyri články a neviem ich dokončiť. Neviem v sebe nabrať silu si sadnúť a napísať ich. Akosi cítim, že nie sú až také dôležité. A potom príde príhoda, obrázok, stretnutie, článok, ktorý si prečítam a mám nutkanie si sadnúť a písať. Články, ktoré vzídu z tohto nutkania, sú obvykle najlepšie, najčítanejšie, najrezonujúcejšie.
Dnes vás chcem/musím zobrať za tie dvere, za ktorými ostávajú príbuzní, keď ich blízkeho vezú na operačnú sálu. Nie na výber mandlí, ani pre zlomenú nohu. Musím vás vziať na výlet, z ktorého sa ľudia už nevracajú a napriek tomu je to krásna práca.
Pokračovať v čítaní „O odberoch orgánov“Takéto statusy vídavam na sociálnych sieťach celkom často a vlastne boli aj jednou z motivácií na to, aby som tento článok napísala. Často sa o kiahňach, ich následkoch, očkovaní a všeličom inom vedú diskusie, z ktorých ma niekedy ide rozhodiť od jedu. Inak, asi to o mne neviete, ale ja neznášam keď si mamy na sociálnych sieťach radia medicínske rady a hlavne, ak sú tie rady úplne mimo súčasných vedeckých poznatkov. Stále totiž nechápem, ako si niekto môže dávať rady o niečom, na čo nemá vzdelanie a ani relevantné skúsenosti. Chápem rady typu „pomohol nám inhalátor, pokojne vyskúšajte“. Ale na rady typu: „na horúčku nedaj paralen ale cibuľu do ponožky“ nemám slov (mám, ale sú nepublikovateľné).
Smutnou pravdou však je aj, že slovenskí lekári sa nezmierili s tým, že na internete hľadá väčšina mám pomoc a rady. A ani nezačali takéto články písať. A to je škoda. Mne samej by sa hodilo mať overený zdroj informácií, pomoci a podpory, keď si sama neviem rady.
Tento článok teda píšem preto, aby som zodpovedala všetky vaše otázky a poradila vám, ako to úspešne prežiť (a teraz by sa hodil link na eshop s vínom).
Votrelec a predátor nemajú vlasy po mne, ale bohužiaľ po tej časti rodiny, ktorá to s kvalitou vlasov až tak nevyhrala. Ako by povedala jedna moja kamarátka, päť chlpov v troch radoch. Vybrať správny šampón pre ne bolo teda dosť náročné, viackrát sa stalo, že sa im vlásky nedali dobre rozčesať a vzadu sa im robili chuchvalce.
Rozhodla som sa preto zrealizovať tento test šampónov pre deti a ušetriť vám tak prácu, ak máte podobný problém. Trvalo mi to naozaj vyše pol roka, kým som poctivo otestovala párkrát všetky spomenuté šampóny. Užívateľskú časť recenzie som pripravila ja a na časť, ktorá sa týka zloženia, som si prizvala odborníčku na slovo vzatú – Martinu, ktorá prevádzkuje blog smartbeauty.sk. Vďaka jej odbornému názoru na kozmetické produkty, som už veľakrát našla výrobky, ktoré sú kvalitné, s rozumným zložením a bez zbytočne pridaných chemikálií. A i keď ja nie som proti chemikáliám, pri detskej kozmetike určite platí, že menej je viac a dobré zloženie bez alergénov je základ. Pokračovať v čítaní „Test šampónov pre bábätká, ktorý je ten najlepší?“
Viete, ja som si kúpila tiež to slávne tričko „Je to len obdobie“, mala som presne tento postoj, všetko sa dá vždy prečkať s pohárom vína v ruke, prípadne kávy (keď kojíte). Veľa problémov, svojich, detských aj rodinných sa dá takto zamiesť pod koberec, ignorovať a tváriť sa, že prejdú samé.
Deti z toho koniec-koncov vyrastú a potom sa vám začne zdať, že to naozaj bolo len obdobie a že ste to úspešne zvládli. Deti sú zázračné bytosti a vždy si vyvinú nejakú metódu, ako stres zvládnuť, preto také prechodné zlepšenie. Lenže, naučiť sa zvládať stres správne, je v živote takou devízou, že som sa rozhodla toto obdobie nepodceniť.
Ako už iste mnohé viete, po istých signáloch od Ninky som sa rozhodla navštíviť psychológa, respektíve rodičovského poradcu, lebo ani ja ani nikto druhý nemá stopercentné nadanie na rodičovstvo a preto je občas pekné mať názor a pohľad osoby, ktorá má vzdelanie a roky praxe s bežnými rodičovskými problémami.
Pokračovať v čítaní „Ako som psychológa navštívila a kedy by ste mali aj vy“Tento miničlánok sa píše ľahko, lebo raptory nič veľké nedostali. Všetky väčšie darčeky dostali pod stromček a týmpádom sme kupovali už len drobnosti. Na jar ešte dievčatá dostanú bicykle a nové autosedačky, takže som usúdila, že ďalšia investícia do hračiek je totálne zbytočná.
Ulcerózna kolitída sa stala súčasťou môjho života niekedy v 16tich rokoch a odvtedy sme parťáci. Zvykla som si na ňu, vychádzame spolu dobre a aj keď jej liečba je zodpovedná za množstvo z mojich pribratých kilogramov a pokazené zuby, nehnevám sa na ňu za to. Dlhé roky som potrebovala kortikoidy, aby som mohla fungovať medzi bežnými ľuďmi, v práci, v škole. Na záchode som strávila vlastne väčšinu svojho života. Niekedy som bola na tom tak zle, že som musela ísť aj dvadsaťkrát denne. Niekedy zo mňa šla len krv a hlieny, niekedy som mala také hnačky, že som nemohla ísť do školy.
No nechcem sa ľutovať ani nič podobné, dá sa s tým žiť. Kortikoidová liečba zaberá pomerne dobre a na chvíľu je vždy pokoj.
Ulcerózna kolitída je ochorenie, v ktorom veľkú úlohu zohráva psychika a to vám potvrdí každý lekár aj pacient. Už len fakt, že nablízku sa nenachádza žiadna toaleta, na ktorú by ste mohli v prípade núdze zavítať, vo vás vyvolá okamžitý pocit potreby. Prisahám, že mám zmapovanú každú jednu toaletu v meste, presne viem, kam sa dá dostať, niečo ako ľudia, ktorí podvedome hľadajú všade únikové východy.
Najlepšie to vystihuje fakt, že sme raz pozerali reláciu Inkognito a len som tak žartom prehodila, že pani mi je veľmi povedomá a týmpádom to musí byť jedine nejaká hajzelbaba. Dosť sme sa zasmiali, keď vyhlásila, že pracuje na toaletách na Hlavnej Stanici.
Dnes má narodeniny tento blog, prvé a pevne dúfam, že nie posledné. Nechala som si teda bilancovanie roka na tieto dni a dúfam, že mi to odpustíte. Mohla by som povedať, že je to moje tretie dieťa, lebo niekedy mám pocit, že som s blogom trávila viac času ako s jeho hlavnými účastníčkami. Píšem vždy, keď mám chvíľu času, či je to v práci, keď deti spia, neskoro v noci.
Pokračovať v čítaní „Všetko najlepšie DoubleTrouble!“