3:30

Presne toľko je, keď zaklapávam počítač a modlím sa, aby raptory potiahli dlhšie ako do siedmej. Tento týždeň je neskutočný, snáď ani jeden deň sa mi nepodarilo naspať viac ako 5 hodín. Nepotiahli. Dali to presne do 6:30.

A predsa musím tento článok ešte napísať, lebo by som ho zabudla a to by bola škoda. Dievčatá sú tento týždeň odporné. Myslela by som si, že je to mnou, mojím stresom a časovou tiesňou, ale nie je. Musí sa to proste všetko stať naraz. Eliška sa rozhodla, že tento týždeň dostáva málo lásky a pozornosti, takže sabotuje všetko od obliekania sa až po hranie sa so sestrou. Ninka sa naopak rozhodla, že žiadnu pozornosť nepotrebuje a už tobôž nie od svojej sestry. Viete si predstaviť, ako to potom u nás vyzerá.

Donútila som sa včera povysávať, lebo prach by sa tu dal pomaly krájať. Zišlo by sa mi povytierať podlahy, no nedám to, nech si len pekne fľakatejú ďalej. Ešte, že mi mama aspoň operie, inak by už moje deti možno aj holé chodili. Teda, nie, že by mali práve málo handier.

Taký bežný večer u nás vyzerá asi takto:

Okúpem deti, teda ony sa okúpu samé a ja medzitým chystám kakao, alebo odpovedám na otázky na sociálnych sieťach, prípadne najčastejšie postnem foto na instagram práve vtedy, keď sa baby kúpu. Vyberiem deti z vane a nosím ich “akože sú bábätká”, ktovie ako dlho sa ešte budeme hrať túto hru. Tipujem, že do prvého seknutia krížov.

Vypijú kakao, umyjú zuby, pozrieme rozprávku, prečítame Pipi dlhú pančuchu, alebo čokoľvek iné a prvýkrát ich uložím spať. Chvalabohu, sú naučené zaspávať samé, určite aj tým, že sú v izbe dve a týmpádom sa neboja. Niekedy vylezú, niekedy si ešte zakričia o nejakú hračku, pitie atď., no väčšinou spia okamžite. Viem, že je to pre vás mnohé vzácny čas, keď uspávate deti, no tento luxus si dovoliť nemôžem. Čaká ma totiž práca a to je najväčšia nevýhoda mamy, ktorá pracuje z domu, že vlastne pracovať môže len keď sú deti neobvykle dobré, alebo keď spia.
A ako dopisujem tieto riadky, z detskej izby sa ozýva: “Daj mi tie kocky, daj!” “Nedám, ja si chcem stavať vežu.” “Ale ja som to mala prvá!”

Niekedy to netrvá dlho, zvyčajne vtedy ak nespia poobede. O ôsmej si teda pravidelne odfukujú a ja zatiaľ chystám veci na fotenie, hľadám veci na balet, balím do tašky kapsičky na desiatu, lebo viem, že zajtra sa opäť nedokopem nakrájať jablko, ako to robia poriadne matky.

Okolo pol desiatej si sadám za počítač, vybavím maily, sociálne siete a niekedy o jedenástej sa pustím do naozajstnej práce. Takej, ktorá ma živí a ktorá má svoje pravidlá, termíny, šéfov a povinnosti. Len nesedím v kancelárii a nikoho iného k nej nepotrebujem, len svoj mozog a počítač. No a ten už je niekedy o jedenástej dosť vypnutý, čo vám poviem.

A navyše som vedela, že toto bude ťažké obdobie, keďže baby nie sú v škôlke a do septembra to takto musím vydržať. Vedela som to už v januári, keď som toho mala po krk, takže nie som prekvapená. Do septembra budem asi strihať meter a chystať šampáňo. A verím tomu, že je na materskej veľa žien, ktoré sa už veľmi tešia na škôlku.

Tento týždeň sme fotili aj jarnú kolekciu pre značku detského oblečenia, baby majú aj krúžky a obvykle prídeme domov až večer. Unavené. Spokojné, lebo sme strávili veľa času spolu a šťastné, lebo nemáme žiadne veľké problémy. Znova nestihnem ustlať posteľ, ani upratať, ani oprať prádlo a ani navariť na ďalší deň. Nevadí mi to, je to cena za to, že robím, čo ma baví.

Nie, že by som sa chcela sťažovať, obe svoje práce mám rada, sama som si to vybrala a som veľmi vďačná, že môžem pracovať z domu. Píšem vám to preto, že si možno vravíte: “Ako to tá žena stíha?” A niektoré z vás možno niekde pichne nejaká závisť, alebo pocit menejcennosti. A to nechcem. Chcem vám to napísať, pretože všetko má svoju cenu. Práca a blog majú za následok nenavarené, neožehlené a zanedbanú domácnosť. Dni nie sú nafukovacie pre nikoho z nás. Ak niekde čas pridáte, niekde vám bude chýbať. Buď to bude spánok, alebo čas s rodinou, domácnosť, oddych, alebo čokoľvek iné, čoho ste schopné sa vzdať v záujme natiahnutia dňa.

Nemám mentálnu ani fyzickú kapacitu stíhať deti, domácnosť, dve práce a aj blog. Niekedy som roztržitá. Veľa zabúdam, čo si nenapíšem do kalendára, akoby neexistovalo. Chronicky nestíham, niekedy ani nepočúvam a veľa vecí filtrujem s cieľom prežiť. Keby som mala zrátať, s koľkými z vás som sa dohodla na kávu a neviem sa na ňu dostať, tak to nezrátam. Nemám takmer žiadny čas na kamarátov, veľa z nich som musela zo svojho života vypustiť. Tých ostatných zanedbávam a oni si to vôbec nezaslúžia.
V septembri pôjdu raptory do škôlky a ja získam normálnych pracovných 8 hodín, ktoré nebudem musieť nikam vtesnávať, o nikoho nič oberať, nikde mi nebudú chýbať. 8 hodín, počas ktorých môžem urobiť všetko, na čo nemám čas. Nakúpiť, navariť, pracovať, cvičiť. Viete si asi veľmi dobre predstaviť, ako sa na tento čas teším.

Pravdou je, že som unavená. Otváram mail a v ňom ďalšia neodolateľná ponuka na nafotenie báb s produktom. Odmena = samotný produkt za 5 eur. Idzte do riti naozaj. Môj čas je najdrahšia komodita na svete.

Zdieľaj

2 komentáre k “3:30”

  1. Och, haleluja! Nie som sama. Naozaj nie som sama. Ja teda varím, musím. Jeden v rodine je bezlepkáč a v skole obed nedostane. V posledne dni mi prišlo až nepatričné, že ako si vôbec môžem pripustiť, že som unavená. Co na tom, že vychystám 3 deti do školy, aj ich tam zaveziem, frčím do štúdia, doma najskôr o 21.00 hod. Som unavená. Oddychujem. A keď vladzem, robím to, čo som nespravila, keď som bola poloodpadnuta.

  2. Píšeš mi z duše. Ja teda pracujem. A malá je v škôlke, ale práce mám toľko v rodinnej firme, že e pracujem ja v noci. Nie už toľko o ale stále ale treba. Pracovala som 2,5 roka na materskej každu noc. Chvalabohu za dieťa a čo spalo do 9 rano. Pracovala som lebo ma to bavilo a bol to relax a rodinna firma, takže musìš. Samozrejme som sa zato vedela aj odmeniť. Veľká škoda že ľudia vidia len to čo chcú a nie čo je ta daň za to. A stále mám nenavarene a neupratane, lebo radšej sej idem na ihrisko. Si super ❤️❤️

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *