Šťastie

Mám dve blonďaté biele deti. Tieto deti majú vďaka tomu, kde a ako sa narodili, oveľa lepší štart do života, ako mnohé iné Môže sa vám to zdať banálne, že by farba pleti, alebo pôvod určovali váš osud, ale iba preto, že ste sa narodili bieli a ničím ste sa o to nemuseli pričiniť. Tak, ako sa o to nepričinili ani deti v rómskych osadách, utečeneckých táboroch, alebo afrických slumoch.

Predstavte si napríklad, že ste sa narodili ako rómske dievča v osade. Viete, v dome (ak máte to šťastie a nie je to len plechová chatka) nemáte kanalizáciu, splachovací záchod, kúrenie minimálne, súkromie žiadne, často ani elektrina. Zabudnite na vyváženú stravu, vitamíny, lekárske prehliadky, zubára, rozvoj, hračky, stimulujúce prostredie a výchovu. No a teraz keď ste si to predstavili, skúste porozmýšľať, aké máte šance do budúcnosti? Ak sa svojej budúcnosti dožijete (rómske deti v osadách majú dvakrát vyššiu dojčeneckú úmrtnosť ako nerómske deti), máte aj oveľa vyššie riziko žltačky, tuberkulózy, telesnej a mentálnej retardácie, salmonelózy, parazitov a iných infekčných ochorení. No ak máte šťastie a toto všetko vás minie, narazíte na to, že ste v porovnaní so svojimi nerómskymi spolužiakmi pozadu. Nikto vás totiž nenaučil stolovať, kresliť, farby, chýba vám slovná zásoba a často základné zručnosti. Ak by sa vám aj podarilo toto všetko nejako prekonať, na väčšine škôl vás čaká diskriminácia, šikana zo strany spolužiakov, dvojitý meter a celkom veľká sociálna priepasť medzi vami a vašimi spolužiakmi.

Sú však deti, ktoré napriek všetkému dosahujú v škole nadpriemerné výsledky, najmä vďaka pomoci obetavých pedagógov, asistentov a sociálnych pracovníkov. Sú deti, ktoré sa prekopú rasizmom, šikanou a dostanú sa aj na vysoké školy. A tieto deti a mladí dospelí majú reálny problém si nájsť prácu. Stačí, že niekto počuje Róm, vidí foto a vaše šance na zamestnanie sa sú mizerné. Často potom končia na horšie platených pozíciách, napriek vzdelaniu.
Bojovať s okolím a dennodenne dokazovať všetkým, že nie ste stereotyp, je veľmi ťažké, mnohí to aj nakoniec vzdajú. Že blbosť? Išli ste niekedy do Rakúska a predavačky sa na vás pozerali pomedzi prsty? Prenasledovali vás medzi regálmi, či niečo náhodou neukradnete? Mne sa to stalo raz a poviem vám, bolo to dosť nepríjemné. Zažívať niečo také každý deň, to si neviem dobre predstaviť. O to viac obdivujem všetkých, ktorí sa snažia bojovať s predsudkami a rasizmom.

Vezmite si napríklad, že by ste sa narodili v Palestíne. Normálne, vo vojne. Že by vás niekto donútil opustiť svoj domov, ukrývať sa v utečeneckom tábore a spávať v škole na matracoch so stovkami ďalších ľudí. No a potom jedného dňa, keď o piatej ráno spíte vedľa svojej mamy, tú školu zbombardujú. No a čo, že je na území utečeneckého tábora. No a čo, že sú tam ženy a deti. Vo vojne predsa nič neplatí. Povedia samozrejme, že to zablúdená strela. Ďalšia obľúbená fráza je, že to bola odpoveď na paľbu z daného miesta. Výsledkom takéhoto vyčíňania je smrť pätnástich žien a detí a od začiatku bojov v pásme Gazy aspoň 1300 mŕtvych.

Vraví sa, že spoločnosť je taká vyspelá, ako sa stará o svoje najslabšie články. A ja teda v poslednom čase nemám pocit, že by som bola v civilizovanej vyspelej spoločnosti, keďže sa stále nevieme postarať o všetky deti na svete.

Do tretice si skúste predstaviť, že čakáte dvojičky. Dosť husté, nie? Lenže vy ich nečakáte na Slovensku, ale v Burundi, v jednej dedinke v horách. Máte teda celkom obavu, že ako ich ošatíte, uživíte a či budete môcť dojčiť, lebo umelé mlieko je pre vás niečo nepredstaviteľné. Keď na vás prídu bolesti, dostanete sa na miestnu kliniku, ale tam nie je nikto, kto by vám urobil cisársky rez. Nie je tam ani nikto, kto by vás odviezol do najbližšieho centra, kde majú lekára. Miestne auto je aj tak nepojazdné, došla nafta. Takže vaše dvojičky zomrú preto, lebo sa narodili v nesprávnej časti sveta, s nesprávnou farbou pleti a nikdy nedostanú šancu na život.
Nedávno sa mi dostala do rúk ich foto a plakala som pri nej ako malá. Veľmi dlho som zvažovala, či ju sem pridám, alebo nie. Ten pocit, keď sa ako mama dvojčiat pozeráte na deti, ktoré mohli žiť a predsa nemali toľko šťastia, neviem celkom dobre popísať, ale je to niečo medzi nekonečným hnevom a smútkom z nespravodlivosti tohto sveta.
Rozhodla som sa nakoniec, že tento blog napíšem bez fotky. Najmä z úcty k deťom a ich zobrazovaniu v médiách, z úcty k ich mame a z úcty ku Kódexu zobrazovania správ a obrazového materiálu, ktorý mi prislúcha dodržiavať ako členovi Platformy MVRO.

Dnes je Medzinárodný Deň šťastia. Šťastie je niekedy aj narodiť sa.

Zdroje: 
ŠUVADA, Martin. 2015. Rómovia v slovenských mestách. Bratislava : POMS, 2015. 168 s. ISBN 978-80-8061-828-5
https://www.theguardian.com/world/2014/jul/30/world-disgrace-gaza-un-shelter-school-israel
Zdieľaj

2 komentáre k “Šťastie”

  1. Som z dvojiciek, som “biela” som z BA, mam VS.. mala by som byt dokonale stastna.. este si ale zabudla na jednu najzasasnejsiu vec.. narodit sa ZDRAVA.. napriek tomu skvely clanok!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *