Ako som psychológa navštívila a kedy by ste mali aj vy

Viete, ja som si kúpila tiež to slávne tričko „Je to len obdobie“, mala som presne tento postoj, všetko sa dá vždy prečkať s pohárom vína v ruke, prípadne kávy (keď kojíte). Veľa problémov, svojich, detských aj rodinných sa dá takto zamiesť pod koberec, ignorovať a tváriť sa, že prejdú samé.

Deti z toho koniec-koncov vyrastú a potom sa vám začne zdať, že to naozaj bolo len obdobie a že ste to úspešne zvládli. Deti sú zázračné bytosti a vždy si vyvinú nejakú metódu, ako stres zvládnuť, preto také prechodné zlepšenie. Lenže, naučiť sa zvládať stres správne, je v živote takou devízou, že som sa rozhodla toto obdobie nepodceniť.

Ako už iste mnohé viete, po istých signáloch od Ninky som sa rozhodla navštíviť psychológa, respektíve rodičovského poradcu, lebo ani ja ani nikto druhý nemá stopercentné nadanie na rodičovstvo a preto je občas pekné mať názor a pohľad osoby, ktorá má vzdelanie a roky praxe s bežnými rodičovskými problémami.

Ninkine správanie sa nezmenilo zo dňa na deň, tieto zmeny prichádzali postupne a preto nebolo ľahké si ich všimnúť naplno. Začala si obhrýzať nechty, horšie spávala, v noci sa hocikedy zobudila s plačom. Okrem toho som na nej videla úzkosť, keď sa k nej priblížil niekto cudzí, môžeme to pomenovať aj ako, že bola vždy hanblivejšia. Prestala zdraviť susedov, schovávala sa za mňa a vytriezvenie pre mňa definitívne prišlo, keď som ich prihlásila na balet. Ninka preplakala celú hodinu, pretože som si vybehla zobrať kávu, i keď sa zdalo, že tancuje pekne s deťmi a ja jej nechýbam. Odvtedy tancovať už nešla a tri-štyri baletné hodiny presedela len pri mne. Okrem toho je doma oveľa tvrdohlavejšia ako jej sestra, často si robí, čo chce a celkovo, komunikácia s ňou je oveľa ťažšia ako s Eliškou (lebo Eliška je iba závislá na pochvale, takže tiež nič moc, ale je to ľahšie).

Tieto zmeny v správaní som si nevedela vysvetliť, pretože som nenašla žiadny zjavný spúšťač, traumu, ani iný dôvod. Odmietam veriť tomu, že sa začína prejavovať povaha dieťaťa a iné podobné výmysly, pretože pred pol rokom taká nebola. Keby sme nikdy na tanečnú nechodili a Ninka by sa bála, povedala by som si, že je to v poriadku. Ale na tanečnú chodia snáď od roka a pol a problém nikdy nebol.
V každom prípade som sa rozhodla, že voči problémom svojich detí budem vnímavejšia a rozhodla som sa to riešiť.

Kontakt na terapeuta som dostala od kamarátky, ktorá navštívila kurzy rešpektujúceho rodičovstva a prikladám vám link na spodok článku, keby ste v budúcnosti niečo podobné riešili. Nebudeme si klamať, je to drahá vec. Jedno sedenie ma vyšlo viac ako večera v luxusnej reštaurácii, no dalo mi tiež neporovnateľne viac. Tento článok som chcela napísať hneď, ako som sa vrátila domov, no musela som si nechať nejaký ten čas na spracovávanie a rozmýšľanie. Stretnutie bolo zaujímavé a veľa vecí som sa dozvedela.

Povedzme si teda najprv niečo zo základov psychológie (ktoré som si musela pracne naštudovať, aby som vám o nich mohla napísať), a to konkrétne o citovej väzbe.

Citová väzba sa formuje u dieťaťa v prvých dvoch-troch rokoch života a to akú má, ho bude ovplyvňovať celý život. Jeho správanie, vzťahy s inými ľuďmi, partnerské vzťahy aj spôsob, akým sa bude vyrovnávať so stresom, ovplyvňuje najmä to, aký typ citovej väzby sa vyformoval pri najrannejšom vzťahu s matkou (alebo inou rodičovskou osobou).

Poznáme niekoľko typov citovej väzby a určite v nasledujúcich riadkoch spoznáte niekoľko ľudí vo vašom okolí:

• Bezpečná väzba je taká, pri ktorej dieťa má dôveru v matku, pretože tá správne reaguje na potreby dieťaťa a môže sa na ňu obrátiť. Bezpečne pripútané deti nebývajú bojazlivé, pretože majú v rodičovi istotu.
• Vyhýbavá väzba vzniká u detí, ktoré rodičia vedú k potláčaniu obáv, v zmysle („veď sa nemáš čoho báť – čo sa bojíš – už si veľký“). Dieťa sa tak naučí, že emócie nemá dávať najavo a preto v stresových situáciách vyzerá skoro akokeby sa nič nedialo. To však ale neznamená, že stres nemá, alebo neprežíva.
• Ambivalentná (úzkostná) väzba je taká, pri ktorej dieťa vydáva rozporuplné signály k ľuďom navonok. Deje sa to vtedy, aj ke rodič v niektorých veciach oporou ale nie vo všetkom a dieťa tak má protichodné informácie. Typickým príkladom je to, že veľmi zle reagujú na odlúčenie od matky, ich reakcie sa nám dospelým zdajú prehnané. Na druhej strane dieťa neprejavuje radosť pri návrate rodiča, akokeby ho chcelo potrestať za odlúčenie.
• Dezorganizovaná väzba vzniká pri silných traumách, alebo ak je rodič zároveň zdrojom bezpečia a nebezpečia, napríklad pri zneužívaných deťoch. Dieťa v takom prípade prejavuje strach z rodiča, ktorý sa prejaví napríklad stereotypnými pohybmi, tikmi, strachom a odmietaním rodiča.

Spúšťač sme síce nenašli, no predpokladám, že ani nie je taký dôležitý, aby som ho silou mocou musela identifikovať. Dôležitejšie je totiž riešenie problému, ktoré je jednoduché a zložité zároveň. Zmeniť správanie, ktoré máme vrodené, zažité a vžité, je totiž najťažšia vec na svete. Zahŕňa to predovšetkým zmenu myslenia a prekopanie zažitých vzorcov.

A tak som to začala aplikovať. Nehovorím, že vždy úplne úspešne, ale snažím sa o toto:

• Trávim čas s Ninkou, kedy robíme, čo ona chce.
• Neposudzujem ju a veľa sa jej pýtam, čo si myslí.
• Veľa a často sa jej pozerám do očí.
• Hovorím jej, že mi je s ňou dobre.
• Viac počúvam ako prikazujem.
• Snažím sa neodbiť ju, keď niečo naozaj potrebuje, aj keď sa mi to zdá hlúposť.

Na jej správaní už teraz vidno zmeny, viac rozpráva a vyhľadáva kontakt so mnou. Na tanečnej je smelšia, i keď stále je hanblivá.
Na ďalšie sedenie sa už teraz teším, lebo som zvedavá, ako sa celý tento príbeh bude ďalej vyvíjať.

Kontakt na psychológa nájdete tu.