O odberoch orgánov

Viete, niekedy mám rozpísané aj tri-štyri články a neviem ich dokončiť. Neviem v sebe nabrať silu si sadnúť a napísať ich. Akosi cítim, že nie sú až také dôležité. A potom príde príhoda, obrázok, stretnutie, článok, ktorý si prečítam a mám nutkanie si sadnúť a písať. Články, ktoré vzídu z tohto nutkania, sú obvykle najlepšie, najčítanejšie, najrezonujúcejšie.

Dnes vás chcem/musím zobrať za tie dvere, za ktorými ostávajú príbuzní, keď ich blízkeho vezú na operačnú sálu. Nie na výber mandlí, ani pre zlomenú nohu. Musím vás vziať na výlet, z ktorého sa ľudia už nevracajú a napriek tomu je to krásna práca.

Asi neviete, ale ešte počas školy som pracovala ako koordinátorka v transplantačnom centre a mojou úlohou (okrem iného), bolo dohliadať na odber orgánov od ľudí, ktorí prišli o život náhle. Keď sa na to pozerám spätne, neviem, či to nebola príliš veľká zodpovednosť pre 20-ročné dievča. V každom prípade, naučilo ma to vážiť si pominuteľnosť ľudského života (a dalo mi to samozrejme aj kopu vedomostí a skúseností).

Odber orgánov na darcovstvo je veľmi komplikovaný na organizáciu časovú aj medicínsku. Napríklad sú presne stanovené kritériá, kedy sa orgán môže odobrať a transplantovať. Keďže pacienti, ktorí orgán dostanú, budú dlho (často doživotne) brať lieky na potlačenie imunity, aby telo orgán neodmietlo, darca musí byť zdravý. Keby sme napríklad darcu poriadne nevyšetrili a mal by rakovinu, viete si predstaviť, ako rýchlo by sa šírila v tele príjemcu, keďže berie imunosupresíva.

Háčik je potom v tom, že zdraví ľudia normálne nezomierajú. Každá takáto smrť je nečakanou a obrovskou tragédiou pre rodinu a blízkych, často z minúty na minútu. Autonehody, pády, nešťastia, neúspešné samovraždy, všetko sme videli a vždy tam boli niekto, kto veľmi plakal. Myslite na to, keď najbližšie nedodržíte predpísanú rýchlosť, alebo sa “zabudnete pripútať”.

Darovali by ste svoje orgány po smrti niekomu, kto ich potrebuje? Ja bez váhania. Ale darovali by ste orgány svojich detí niekomu, komu by to pomohlo? Toto je najťažšia otázka, ktorú môže rodič vo svojom živote dostať. Na Slovensku máme právo predpokladať, že ak človek za svojho života nepodpíše nesúhlas, tak sa automaticky stáva darcom. V praxi si však vždy pýtame súhlas od najbližších príbuzných a bez ich súhlasu sa človek darcom nestane. Detských darcov je na celom svete veľmi málo (chvalabohu a aj žiaľbohu).

Odber orgánov na transplantáciu je technicky aj logisticky náročný proces. V praxi to vyzerá tak, že každý tím transplantačných chirurgov (pre srdce, pečeň, obličky, pľúca…) si príde orgán odobrať. A to najmä preto, že sú zodpovední za stav orgánu, ktorý niekomu dajú. Každá chyba pri odbere je automaticky horší výsledok pre príjemcu. Na odbery orgánov sú totiž celé manuály. Kde presne odrezať akú cievu, aby sa dala potom napojiť u príjemcu, ako odobrať srdce, aby v ňom nezostala krv. Všetky orgány darcov sa po odobratí preplachujú konzervačnými roztokmi, ktoré nahradia krv a tak sa môžu transportovať na operačnú sálu niekedy aj stovky kilometrov k chorému príjemcovi. Odbery majú svoju presnú postupnosť, ktorý orgán môže ísť kedy a často to závisí aj od jeho životnosti. Srdce napríklad, má najnižšiu životnosť, je pomerne citlivé na ischémiu (nedokrvenie). Transplantácia srdca je okrem toho aj dosť náročná na čas a techniku, používa sa pri nej napríklad aj mimotelový obeh.
Transplantácia pečene je tiež dosť dlhá operácia, trvá niekedy 4 až 8 hodín a pacienti sa z nej zotavujú mesiace. Transplantácia obličky je oproti tomu pomerne jednoduchá a rýchla záležitosť, no nemenej dôležitá samozrejme.
Pri stole sa tak strieda tím za tímom, každý si vezme, čo potrebuje a odchádza plniť druhú časť svojej práce.

Viete, stáť na tej sále 8 hodín v často neprirodzených polohách, nepiť, neísť na záchod, zničiť si kríže a vedieť, že o 10 rokov budete mať nechutné kŕčové žily a zničené platničky, to nedokáže hocikto. Vidieť toľko ľudského nešťastia pokope a normálne fungovať doma, v obchode, alebo ostať ľudským k pacientom, ktorí prídu iba so slepákom, to tiež nevie každý. O to väčšia je moja úcta k tým, ktorí to dokážu.

Stála som tak raz na sále a pozerala dovnútra ľudského tela, ktorého súčiastky už fungovali stovky kilometrov ďaleko. Toto ostalo úplne prázdne a ten pohľad bol veľmi zvláštny. Je zvláštne vedieť, že z tela nakoniec nič neostane. Že cez tie oči bude raz vidieť niekto iný. Niekto, kto by inak nevidel vôbec. Že vďaka tým pľúcam sa bude raz môcť niekto slobodne nadýchnuť. A že srdce poskočí v hrudi niekoho úplne iného.
Je to aj pre mňa trošku scifi, ale tento príbeh som vám potrebovala napísať. Aby ste vedeli, čo sa často za tými dverami deje.

Ak vás táto téma zaujíma, viac sa dozviete tu.

PS: Tento článok nevznikol v žiadnej spolupráci a obsahuje len súkromné názory a skúsenosti autorky.
Zdieľaj

3 komentáre k “O odberoch orgánov”

  1. Dakujem za clanok.ja uz sice dlho kazdemu okolo seba vravim,ze ak by sa mi nahodou nieco stalo,urcite nech daju suhlas.mne to uz nebude potrebne a inym to moze pomoct.a zase sa mi potvrdilo,ze to je spravna vec.

  2. Fu, pred pár dňami som si tak naozaj ale že naozaj uvedomila, že raz príde ten posledný nádych a výdych. Viem o svojej smrteľnosti, ale stále to bolo akoby som ja nemala nikdy fyzicky zomrieť. A darovala by som tie moje orgány. Moje. O deťoch nemám silu takto premýšľať. Ten čas ktorý tu máme… Dobre žiť. Spravodlivo. S dobrým srdcom. Čestne. V hodnotách, ktoré sú večné. A potom ma snáď koniec až tak neprekvapí.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *