Mesiac: január 2019

Test šampónov pre bábätká, ktorý je ten najlepší?

Votrelec a predátor nemajú vlasy po mne, ale bohužiaľ po tej časti rodiny, ktorá to s kvalitou vlasov až tak nevyhrala. Ako by povedala jedna moja kamarátka, päť chlpov v troch radoch. Vybrať správny šampón pre ne bolo teda dosť náročné, viackrát sa stalo, že sa im vlásky nedali dobre rozčesať a vzadu sa im robili chuchvalce.

Rozhodla som sa preto zrealizovať tento test šampónov pre deti a ušetriť vám tak prácu, ak máte podobný problém. Trvalo mi to naozaj vyše pol roka, kým som poctivo otestovala párkrát všetky spomenuté šampóny. Užívateľskú časť recenzie som pripravila ja a na časť, ktorá sa týka zloženia, som si prizvala odborníčku na slovo vzatú – Martinu, ktorá prevádzkuje blog smartbeauty.sk. Vďaka jej odbornému názoru na kozmetické produkty, som už veľakrát našla výrobky, ktoré sú kvalitné, s rozumným zložením a bez zbytočne pridaných chemikálií. A i keď ja nie som proti chemikáliám, pri detskej kozmetike určite platí, že menej je viac a dobré zloženie bez alergénov je základ. Pokračovať v čítaní „Test šampónov pre bábätká, ktorý je ten najlepší?“

Ako som psychológa navštívila a kedy by ste mali aj vy

Viete, ja som si kúpila tiež to slávne tričko „Je to len obdobie“, mala som presne tento postoj, všetko sa dá vždy prečkať s pohárom vína v ruke, prípadne kávy (keď kojíte). Veľa problémov, svojich, detských aj rodinných sa dá takto zamiesť pod koberec, ignorovať a tváriť sa, že prejdú samé.

Deti z toho koniec-koncov vyrastú a potom sa vám začne zdať, že to naozaj bolo len obdobie a že ste to úspešne zvládli. Deti sú zázračné bytosti a vždy si vyvinú nejakú metódu, ako stres zvládnuť, preto také prechodné zlepšenie. Lenže, naučiť sa zvládať stres správne, je v živote takou devízou, že som sa rozhodla toto obdobie nepodceniť.

Ako už iste mnohé viete, po istých signáloch od Ninky som sa rozhodla navštíviť psychológa, respektíve rodičovského poradcu, lebo ani ja ani nikto druhý nemá stopercentné nadanie na rodičovstvo a preto je občas pekné mať názor a pohľad osoby, ktorá má vzdelanie a roky praxe s bežnými rodičovskými problémami.

Pokračovať v čítaní „Ako som psychológa navštívila a kedy by ste mali aj vy“

Darčeky na tretie narodeniny

Tento miničlánok sa píše ľahko, lebo raptory nič veľké nedostali. Všetky väčšie darčeky dostali pod stromček a týmpádom sme kupovali už len drobnosti. Na jar ešte dievčatá dostanú bicykle a nové autosedačky, takže som usúdila, že ďalšia investícia do hračiek je totálne zbytočná.

Pokračovať v čítaní „Darčeky na tretie narodeniny“

Ako som sa mlieka vzdala + recenzia na MioMat

Ulcerózna kolitída sa stala súčasťou môjho života niekedy v 16tich rokoch a odvtedy sme parťáci. Zvykla som si na ňu, vychádzame spolu dobre a aj keď jej liečba je zodpovedná za množstvo z mojich pribratých kilogramov a pokazené zuby, nehnevám sa na ňu za to. Dlhé roky som potrebovala kortikoidy, aby som mohla fungovať medzi bežnými ľuďmi, v práci, v škole. Na záchode som strávila vlastne väčšinu svojho života. Niekedy som bola na tom tak zle, že som musela ísť aj dvadsaťkrát denne. Niekedy zo mňa šla len krv a hlieny, niekedy som mala také hnačky, že som nemohla ísť do školy.
No nechcem sa ľutovať ani nič podobné, dá sa s tým žiť. Kortikoidová liečba zaberá pomerne dobre a na chvíľu je vždy pokoj.

Ešte, že mám doma takúto doktorku 🙂

Ulcerózna kolitída je ochorenie, v ktorom veľkú úlohu zohráva psychika a to vám potvrdí každý lekár aj pacient. Už len fakt, že nablízku sa nenachádza žiadna toaleta, na ktorú by ste mohli v prípade núdze zavítať, vo vás vyvolá okamžitý pocit potreby. Prisahám, že mám zmapovanú každú jednu toaletu v meste, presne viem, kam sa dá dostať, niečo ako ľudia, ktorí podvedome hľadajú všade únikové východy.
Najlepšie to vystihuje fakt, že sme raz pozerali reláciu Inkognito a len som tak žartom prehodila, že pani mi je veľmi povedomá a týmpádom to musí byť jedine nejaká hajzelbaba. Dosť sme sa zasmiali, keď vyhlásila, že pracuje na toaletách na Hlavnej Stanici.

Pokračovať v čítaní „Ako som sa mlieka vzdala + recenzia na MioMat“

Všetko najlepšie DoubleTrouble!

Dnes má narodeniny tento blog, prvé a pevne dúfam, že nie posledné. Nechala som si teda bilancovanie roka na tieto dni a dúfam, že mi to odpustíte. Mohla by som povedať, že je to moje tretie dieťa, lebo niekedy mám pocit, že som s blogom trávila viac času ako s jeho hlavnými účastníčkami. Píšem vždy, keď mám chvíľu času, či je to v práci, keď deti spia, neskoro v noci.

Pokračovať v čítaní „Všetko najlepšie DoubleTrouble!“

Tretí rok

Drahé moje raptory,

tento článok píšem, pretože ste sa úspešne dožili troch rokov a ja s vami. A že to bol parádny rok, zatiaľ najlepší:

Naučili ste sa rozprávať (dosť nahlas inak), aj počúvať (iba niekedy), a to znamená, že už definitívne nie ste bábätká. Zmenili ste sa na veľké slečny a vôbec netuším kedy sa to stalo. Naučili ste sa byť neuveriteľne nástojčivé (čítaj otravné) a prosíkať tak, že aj oslík zo Shreka by bledol závisťou.  Pokračovať v čítaní „Tretí rok“

Kolobeh

Zaujímavé je to s tými deťmi inak…

Narodia sa a sú také bezbranné. A vy tiež. Takto s odstupom skoro troch rokov nechápem, ako som to mohla prežiť bez ujmy na zdraví. A to moje deti plakali, iba keď boli hladné a hodinu večer, keď ich bolievalo brucho. Inak boli najspokojnejšie bábätká aké poznám. Tým, že majú jedna druhú, mňa nepotrebovali až tak veľmi, stačila im prítomnosť tej druhej. Nemusela som nosiť, natriasať a ani inak upokojovať. To by som nedala. Alebo asi dala, ale tento blog by nevznikol, asi by som musela oveľa menej pracovať a oveľa viac obetovať. No nie, že by tie prebdené noci a neustále vstávanie boli málo obety. To nie. Veď vravím, neviem ako som to prežila. Mám celé toto bábätkovské obdobie v takej jemnej hmle, akokeby za sklom. Prisahám, že niekedy som bola taká vyčerpaná, že som ani nevnímala, kto mi čo hovorí. Pokračovať v čítaní „Kolobeh“

Sneh

Zasa nás tu všetkých prekvapil. V Bratislave nasneží raz do roka, väčšinou v januári a tento rok nebol výnimkou. A tak sa po snehu vlečieme 30kou po meste a zrazu je úplne jedno, či máš audinu alebo fabiu. Najviac prekvapení sú, už tiež tradične, cestári. Ale nechcem krivdiť, na to ako poddimenzovaný majú rozpočet, si môžeme fandiť, že sa celú zimu nešmýkame.

Niečo na tom snehu je ale krásne. Včera som šla večer do mesta a prisahám, že som sa cítila ako na Aljaške. Okrem mňa nebolo v centre mesta o siedmej večer ani nohy, cesty prázdne a beloba všade naokolo. Ja inak zimu neznášam. Ale keď som dobre oblečená, tak ten pocit, keď sa po hustom snežení vyjasní vzduch, ten si občas doprajem. Keď sneh vŕzga pod nohami a zrazu je každý krok úplne tichý. Viem, že vám, ktoré žijete niekde na severe, to musí pripadať vtipné, no tu je troška normálneho snehu naozaj vzácnosť.

Ako už iste viete, za snehom sme sa tento rok vybrali na Oravu, v nádeji, že to je tutovka, lebo predsa, tam je sneh snáď asi jediná nadbytková komodita. No a hádajte, čo. Priniesli sme bratislavské počasie. A snežiť začalo, keď sme odišli. Tento rok som sa rozhodla, že babám nekúpim ani snehule. Že to sa proste na tie tri-štyri dni ani neoplatí. Potom však moja mama vyňúrala nejaké v lidli, a teda som ich kúpila. Nemienim však investovať kvôli trom dňom sto eur do snehúl, keď aj tak chodia stále v gumákoch.

Začiatkom zimy som teda mala veľké plány. Ako baby postavím na lyže. Ako vyskúšajú sneh a budú si stavať snehuliakov. Dokonca so sebou na výlety vláčim aj mrkvu.
Moje deti všah sneh vôbec nedojal. Eliška ešte akotak stolerovala sánky a jazdu dole kopcom, Ninke sa nepáčilo ani to. Lyžica na šmýkanie takisto nula bodov.
Včera sa napríklad rozsnežilo cestou z obchodu. Dámičky iba po ceste z auta do paneláku (50 metrov) trikrát zopakovali, že ten sneh nie je moc dobrý nápad, vraj je mokrý a studený…

Zdá sa, že rovnako ako ja, moje deti sú letné typy. Zostáva nám teda iba preškať toto obdobie a dúfať, že slnko a teplo tento rok príde skôr ako obvykle.