Karibu Kenya

Niečo na tej Keni je. Život a čas tu plynie neuveriteľne pomaly, pre nás Európanov niekedy až neznesiteľne. Ale asi práve táto pomalá rýchlosť robí z Kene ideálne miesto na dovolenku. Tu sa neponáhľa nikto nikam, akoby čas bola jedna zbytočná veličina, ktorou zaoberať sa je úplne pod úroveň ľudí, tu žijúcich. Na letisku si počkáte na kufre s prehľadom aj hodinu. V hlavnom meste sú také dopravné zápchy, že sa vám často stane, že v aute strávite aj celý deň. Veľkú väčšinu obchodov otvárajú okolo deviatej ráno (veď ktorý blázon by skôr vstával?) a vybaviť úplne banálnu záležitosť na úrade trvá aj dva dni. Naučíte sa trpezlivosti, pokore a spomaliť. Uvedomíte si, že nemusíte stihnúť všetko dnes. Niektoré veci skrátka počkajú deň, týždeň aj mesiac. Preto mám túto krajinu rada.

Keňa je na tom neporovnateľne lepšie ako Južný Sudán. Vždy keď prilietam z Juby, Nairobi mi pripadá ako vrchol civilizácie. Asfaltové cesty a vysoké budovy všade. Tečúca voda z kohútika a supermarkety plné ovocia. Keď prilietam z Európy, prvá vec, ktorá ma vždy na letisku dostane, je vzduch. Úplne iný ako u nás, vlhký a teplý. A okrem toho tá všadeprítomná špina. Nairobi je veľmi špinavé mesto, aspoň jeho okrajové štvrte. Preto väčšina ľudí, dovolenkujúcich v Keni, sa utieka na pobrežie alebo do národných parkov, v snahe vyhnúť sa preľudneným mestám. U mňa to tiež nie je inak, vždy keď môžem, vyberiem sa v Keni k moru.

Na pobreží sa to síce hemží nemeckými turistami, no napriek tomu je tu dostatočný kľud na to, aby si človek pretriedil a poukladal niektoré myšlienky. Turisti ostávajú v rezortoch pri bazéne, takže pláže sú väčšinou prázdne a to mám rada. Pridajme neuveriteľne biely piesok, čistý a teplý indický oceán a máme miesto, z ktorého sa človeku ani nechce vrátiť domov. Ráno o šiestej, keď chodím behávať, na pláži nie je nikto okrem rybárov, ktorí z mora vyťahujú čerstvé krevety, tuniaky, kalamáre a homáre. Tie potom chodia predávať do hotelov a reštaurácií a z toho žijú. Okrem toho sa snažia turistom predať všetko od čertvých kokosov, cez rôzne suveníry, až po seba samých, čo mi je neuveriteľne ľúto. Sexturizmus tu prekvitá, stretnúť osemdesiatročného Nemca s mladou Keňankou nie je nič výnimočné. Samozrejme, naopak to platí tiež. Toto je odvrátená strana života v Keni. Pre bieleho turistu raj, pre domácich ľudí každodenná ťažká práca, aby dovolenkárom splnili všetky priania. Už o šiestej sledujem autobusy zvážajúce z dedín čašníkov, chyžné a kuchárov, ktorí sa v rezortoch snažia o lepší život pre seba a svoje rodiny. Práca je to platená na miestne pomery veľmi dobre a tak sa málokto sťažuje. Obyčajný človek v Keni, ktorý nemal to šťastie získať štipendium na vysokú školu, lepšiu prácu nedostane. V tom horšom prípade ľudia pracujú v hlavnom meste v továrňach v podmienkach ako za Márie Terézie a bez nároku na voľno. Žiadny zákonník práce, dovolenka, PN, víkendy. Si chorý? Nech sa páči, na tvoje miesto vonku čaká 20 ďalších ľudí. Život na pobreží je preto akýsi ľahší. Dostatok ovocia a zeleniny, ryby a morské plody, príjemné podnebie a turizmus, poskytujúci prácu miestnym ľuďom, robia z týchto miest dobré miesto pre život. Takže karibu Kenya, vitajte v Keni. Taký je život tu, voňajúci mangom a soľou z mora.

Zdieľaj

Cesta z misie a všeličo iné

Na druhú adventnú nedeľu pripadol deň môjho odchodu. Ranná omša, raňajky, posledné fotky, lúčenie a viazanie batožiny na landcruiser. Toto je dôležitý krok, lebo v Južnom Sudáne nie sú cesty, preto to, čo nie je priviazané naozaj pevne, spadne pri prvom výmole. Bolo mi zle. Som človek s mimoriadne labilným rovnovážnym aparátom a sedieť 12 hodín v aute na laviciach, bokom k smeru jazdy mi fakt nepridalo. Snažila som sa počúvať hudbu, potom zavrieť oči, pozerať sa na cestu dopredu, no nič nepomáhalo. Keď sme dorazili do Tonj, mesta na pol ceste, bola som vytrasená a napínalo ma na zvracanie.

V mestečku Tonj sa nachádza saleziánska misia, kde pôsobia aj dobrovoľníci zo Slovenska. Dievčatá, ktoré sme tam stretli, boli prvé Slovenky, ktoré som videla po dlhom čase. Obdivujem ich, že sa dokázali upísať na rok v Južnom Sudáne. Oproti mojim piatim mesiacom je to riadny výkon a vôbec sa mi nezdali nešťastné alebo frustrované. Dobrá nálada z nich len tak sršala. Po super obede a koláči (!!!) sme však museli pokračovať v ceste a po ďalších piatich hodinách sme konečne dorazili na miesto určenia. A síce, do Rumbeku, okresného mesta, kde som strávila 5 dní pred odchodom do Kene. Pizza, bazén, studené pivo a signál na telefón sú vždy akousi predzvesťou civilizácie v Keni. S otcom Mirom, ktorý nás priviezol, vždy vidím aj iné časti krajiny. Často cestuje do vzdialených miest opravovať elektrinu a vodu do nemocníc a misií. Okrem toho, tentokrát sme dostali za úlohu počkať dvoch novinárov a ukázať im niektoré slovenské projekty. Namiesto oddychu pri bazéne sme sa teda v sprievode trmácali znova do sudánskeho bušu, do Mapuorditu, ďalšej nemocnice, kam posielame aj slovenských doktorov. Prekvapilo ma aká veľká to je nemocnica. Oproti mojej poľnej stanici v Marialou to bol doslova kolos. Množstvo pacientov a personálu, veľké operačné sály a dokonca funkčný rentgen. Možno poznáte každoročnú vianočnú zbierku Dobrá Novina, kde deti koledujú od domu k domu a výťažok z celej akcie ide vždy na takéto projekty. Napríklad aj na nové operačné sály a rentgen v Južnom Sudáne. Touto cestou im teda chcem veľmi pekne poďakovať, že nám lekárom uľahčujú a spríjemňujú prácu. Som nesmierne rada, že na Slovensku ešte stále existujú ľudia, ktorí chcú pomáhať slabým a chorým. Že niekto robí akcie ako Dobrá Novina, že ľudia obetujú aj z toho mála čo majú a podelia sa. Veď o tom sú Vianoce, nie?

Zdieľaj

Rozlúčka

Priznávam, aj som plakala. Na niektoré veci si skrátka za tie mesiace tak zvyknete, že už vám prídu normálne. Rozdala som všetky svoje roztrhané tričká a kuchárky sa takmer o ne pobili. Ešte teraz sa rozprávajú cez zuby, lebo jedna dostala staré žabky a druhá prikrývku pre dieťa a tretia tričko a akosi všetky chceli všetko a nie a nie sa dohodnúť.

Posledné mítingy som sa držala statočne, vypočula som si zdĺhavé africké reči, ďakovania všetkým zúčastneným a pozdravy od celej dediny celej mojej rozvetvenej rodine. Stretnutia komunity v Afrike (nielen v Sudáne) trvajú aspoň tri hodiny, až kým nie je isté, že všetci povedali všetko a nikto už nemá čo dodať. Tak sme prebrali dochádzku pracovníkov do nemocnice, výstavbu nových oddelení (pri príležitosti účasti sponzorov, ktorí prišli skontrolovať stavbu), problémy s vodou, opäť dochádzku a rozlúčku so mnou. Nikdy by som si nemyslela, že niekomu odtiaľto môžem úprimne chýbať. Teraz viem, že napriek dojmu ľahostajnosti celý čas sledovali moju prácu. Presne vedeli, čo som kedy spravila nad rámec svojich povinností a nezabudli to spomenúť. Nezabudli dodať, že ma budú netrpezlivo očakávať naspäť. A ja by som ozaj za seba ruku do ohňa nedala, že sa o tri mesiace nezdvihnem a nevyberiem znova na výlet. Večer mi zarezali kozu. Pozerať sa na to chúďa ako krváca, s vedomím, že to bolo kvôli mne nebolo veľmi príjemné, no o to lepšie chutila. Vegetariánstvo nikdy nebolo pre mňa… A keď boli všetci teda najedení, začali znova príhovory. Vtedy som sa rozplakala. U nás nie je veľmi zvykom chváliť ľudí, nie to ešte v desaťminútových príhovoroch. Zistila som, že mi budú chýbať. Nevadilo im, že som sa stále sťažovala na stravu, že som nevedela kopu vecí, ktoré by som mala vedieť. Ani to, že som operovala aj 5 hodín, to, čo by mal chirurg za hodinku hotové. Toto pozitívne myslenie a hodnotenie ľudí si chcem odtiaľto odniesť. Niekedy totiž človek potrebuje viac povzbudenie ako kritiku, niekedy aj slová ako „budeš nám tu chýbať a budeme ťa čakať“ sú lepšie ako strava z päťhviezdičkovej reštaurácie.

Zdieľaj

Posledné dni

Posledné dni sa tu tak prechádzam, rozmýšľam a vrývam si do pamäti momenty, na ktoré by som nerada zabudla. Ako dnes. Sedela som s našou kuchárkou Asuntou na okraji betónovej výlevky a pozerala sa ako umýva riad. Vonku 38 stupňov, za plotom deti hrajúce sa s plastovými fľaškami a zvieratá pijúce tú vodu z výlevky, ktorá je momentálne široko ďaleko zdrojom vody. Rozmýšľala som nad tým, ako sa môže krajina z týždňa na týždeň tak zmeniť. Keď som prichádzala bola to buš a brodila som sa v gumákoch blatom. Teraz keď odchádzam, široko ďaleko nie je žiadna tráva, ktorá by poslúžila zvieratám ako pastvina.

Rozprávali sme sa s Asuntou, priniesla som jej nejaké veci a ona zostala prekvapená, že už odchádzam. Vlastne si myslela, že neodídem, kým neporodí. Minulý týždeň prišla na ultrazvuk a zistili sme, že čaká chlapčeka. Bola z toho nešťastná, lebo chlapcov už má a potrebuje dievča (aby ju mohli vydať a za zaplatené kravy oženiť chlapcov). Tak som sa ju snažila utešiť, vravela som jej, že aj ja som mala byť chlapec a že niekedy to nie je tak dobre vidieť a možno to predsa len bude dievča. „Hlavne sa vráť, aby si mohla byť pri pôrode a hovoriť mi, že mám tlačiť a dýchať.“ Zasmiala som sa, lebo neviem, či tak skoro budem zrelá na ďalší výlet do Sudánu. A ona pokračovala: „Či to bude dievča, alebo chlapec, aj tak bude Alec. Si najlepšia doktorka akú sme tu mali.“ A po tomto vyhlásení mi vyhŕkli slzy, lebo odborne aj ľudsky ďaleko zaostávam za všetkými skvelými lekármi, ktorí tu boli a rozdali sa pre komunitu. Je pravda, že vysedávanie s kuchárkami ma baví, lebo som sa tak naučila veľa nových slov a teraz už rozumiem väčšinu vecí, ktoré mi hovoria. A hovoria mi všeličo, klebety a novinky, ale aj svoje radosti aj starosti. Druhá kuchárka mala dnes voľno. Stretla som ju uplakanú pri vchode do nemocnice. Stratila jedinú vnučku, ktorú mala a bojí sa, že jej dcéra nebude môcť mať viac detí. Sama mala len jedno a vie aké je to niekedy ťažké. Navyše dcéra býva ďaleko a ona ju nemôže ísť utešiť. Bola som chvíľku smutná s ňou, objala som ju a nechala so svojím smútkom samu. Je pravda, že naše kuchárky sú lenivé, nechce sa im variť nič okrem ryže a hrachu a aj to je často pripálené. Na druhej strane, variť na ohnisku namiesto sporáka je určite umenie. Sú rady keď im nakrájam cibuľu, alebo pomôžem s pečením chleba, či umývaním riadov. A ja ich má3m rada, obe a úprimne. Sedím na okraji výlevky, pozerám sa na Asuntu ako umýva riad a som rada, že na mňa vďaka svojmu dieťaťu nezabudne.

Zdieľaj

Zodpovedané otázky

„Načo tam vlastne chodíš? Prečo odchádzaš na pol roka niekam, kde ani nevedia, čo je hygiena a je ti tam zle? Nemáš tam poriadne jedlo, vodu, nikoho s kým by si sa mohla porozprávať a aj tak tam ideš?“ Tieto a mnohé otázky dostávam takmer denne. Nedávno som o tom začala premýšľať intenzívnejšie a asi takto som to zhrnula:

1. Mám viac času na seba, rozmýšľanie a svoje koníčky. Neviem prečo je to tak, no čas tu plynie úplne inak ako u nás. A aj keď tu mám veľa práce, vždy si nájdem čas na seba. Určite je to aj sociálnou izoláciou, no zisťujem, že je prospešná. Začala som čítať klasikov svetovej literatúry, na ktorých som nikdy nemala čas, fotografujem, učím sa po francúzsky, čítam aj odborné veci, cvičím a píšem. Na Slovensku by som na to čas nikdy nemala. V Afrike som tiež prišla na to, čomu sa chcem venovať a čo ma baví. Nedostatok vonkajších podnetov niekedy skrátka spôsobí, že začneme reagovať na tie vnútorné. A niekedy už len vytrhnutie z každodenných stereotypov spôsobí rast človeka.

2. Sebadisciplína. Toľkokrát som si už chcela zabookovať letenku naspäť, vykašľať sa na všetko a odísť, že to ani zrátať neviem. Nikdy som to však neurobila, lebo viem, že by som sklamala seba a ľudí, ktorí ma sem poslali. Premôcť sa je niekedy strašne fajn, aj keď sa nám nechce. A je jedno či ide o cvičenie, nechuť k práci alebo upratovanie.

3. Priority. Vidieť biedu, hlad, choroby a smrť človeka donúti sa zamyslieť a prehodnotiť priority vo svojom živote. Nielen čo sa týka utrácania peňazí za nepotrebné veci, zbytočných problémov, do ktorých sa nechávame vťahovať a žabomyších vojen, ktoré riešime. Ide však najmä o priority vzťahové. Ďaleko od všetkých, zistíte, kto si na vás spomenie aj inak ako „lajkom“ v albume s fotkami. Ozve sa vám len pár ľudí, a to sú presne tí, do ktorých treba investovať svoj čas po návrate. Ostatní skrátka nemajú čas, čo je pochopiteľné, lebo dnes ľudia v Európe všeobecne nemajú čas na pestovanie vzťahov.

4. Pocit užitočnosti a efektu vykonanej práce. Ja osobne som človek, ktorý potrebuje vidieť výsledky svojej práce. Keď dám niekomu lieky, chcem vidieť, že pomohli a pacient sa uzdraví. Toto je v Európe čoraz ťažšie dosiahnuť. Civilizačné choroby, na ktoré nemáme efektívnu liečbu a ktoré vieme len ako tak udržiavať na hranici plnohodnotného života ma deptajú. Pre pacienta aj pre lekára je veľmi demotivujúce vidieť, že liečba nezaberá, rana sa nehojí a pacient necíti úľavu. V Afrike je veľké percento chorôb infekčných a zvládnuteľných podaním antibiotík alebo iných liekov. Je krásne vidieť pacienta, ktorý bol pred dvoma dňami v bezvedomí, ako sedí, komunikuje a je. Efekt práce a výsledky sú viditeľné takmer okamžite. Navyše sa tu človek cíti užitočný, pretože títo ľudia nikoho iného nemajú.

5. Viera. Bez ohľadu na vierovyznanie, po pobyte na takomto mieste začnete veriť na zázraky. Stalo sa ich tu už toľko, že sa to inak ani nedá. Pre tieto a mnohé iné dôvody sa sem vraciam. Niečo som tu nechala, no odnášam si tiež veľa. Veľa zážitkov, poznaní, vedomostí, zručností a jeden jazyk v portfóliu, ktorý asi vôbec nevyužijem. Tuším sa tomu hovorí win-win situation 🙂

Zdieľaj

Pivo na terase

Sedíme na terase a popíjame pivo. Prvýkrát po štyroch mesiacoch som sa odvážila dať si pohár piva, keďže som stále na pohotovosti, tak väčšinou alkohol oželiem. Aj tak, komu by sa chcelo piť v takom teple? Ja, Reinhardt (náš automechanik), Fred (hlavná sestra, neznáša toto oslovenie, vraj oslabuje jeho mužnosť) a Yaj (riaditeľ našej nemocnice) posedávame na terase, užívame si príjemných 25 stupňov a preberáme uplynulé dni.

Prvou témou večera je môj odchod. Moja práca tu sa pomaly končí a ja pripravujem vyúčtovania, štatistiky a záverečnú správu. Povzdychnutia typu „ty sa máš, my sme na začiatku pobytu“ mi pripomínajú ako som závidela každému, pre koho prišlo lietadlo do civilizácie. Neviem sa dočkať bieleho piesku, chladených drinkov a mojej sestry, ktorá príde na dovolenku. Tieto Vianoce si v Keni ozdobíme palmu, ugrilujeme rybu a zaplávame v bazéne.

Dnešný deň opäť raz stál za napísanie blogu. Okrem povinnej rutiny a kriesenia sestričky, ktorá dostala maláriu, sme prijali rodiacu pacientku s krvácaním. Táto našťastie mala aj manžela aj jeho súhlas, no kým sme stihli pripraviť operačku, dieťa bolo dávno vonku. Toľko krvi som ale ešte nikdy nevidela. Prípad ako stvorený na podanie transfúzie.

V Sudáne sa transfúzia podáva asi takto:

  1. Zvoláte všetkých príbuzných pacientky, ktorí sú naokolo a necháte im určiť krvnú skupinu a infekčné choroby.
  2. Zistíte, že zo siedmych príbuzných majú traja rovnakú krvnú skupinu, no všetci traja majú hepatitídu, brucelózu, syfilis alebo najhoršie HIV.
  3. Povzdychnete si (mimoriadne dôležitý krok).
  4. Vyberiete sa do laboratória vy a necháte sa dobrovoľne obrať o pol litra krvi, lebo máte 0+ a teda môžete darovať každému a ste jediná zdravá osoba naokolo.
  5. Idete sa naobedovať a výnimočne vypijete pol litra odpornej koly.
  6. Pokračujete v práci ako obvykle.

Akurát, že toto nemôžete urobiť pre každého pacienta, tak niekedy podáte aj krv so syfilisom, ktorý potom vyliečite. Ale konečne pochopíte pojem komplexná zdravotná starostlivosť, hmm…

Ďalšou témou na pretrase bol smutný osud chlapca, ktorého rodičia napokon s amputáciou ani s transfúziou nesúhlasili a utiekli z nemocnice. Chlapec po ceste zomrel a túto správu nám priniesol jeden strážnik, ktorý ich stretol na ceste s mŕtvym telom. Takéto úteky z nemocnice tu nie sú nič výnimočné. Pacienti tu (a asi všade na svete) očakávajú zázraky na počkanie, najlepšie do desiatich minút. Títo ľudia navyše veria, že infúzie a injekcie sú všemocné lieky a tabletkami neraz opovrhujú ako menejcennými. Takže ak nevidia žiadny progres do dvoch-troch dní, jednoducho utečú. Nie raz sa mi stalo, že som ráno prišla na oddelenie a sestričky mi hlásili o úteku tej a tej. Väčšinou potom ľudia vyhľadajú šamana a obetujú ovce aby im navrátil zdravie. Ten samozrejme zinkasuje peniaze a nechá ich zomrieť, ale aspoň sa tvári dôležito a robí rôzne rituály, reže im do tela pre vypustenie zlých duchov a podobne. Aspoň tí ľudia zomierajú spokojní.

Sedieť na terase a popíjať pivo s kolegami po ťažkom týždni je fajn. Bude mi to tu chýbať.

Zdieľaj

Smutný deň

Prijali sme dnes chlapca, asi päťročného. Diagnóza znie gangréna oboch nôh, sepsa, podvýživa, ťažká anémia. „Doktor Alec spravíš amputáciu však?“ pýta sa ma naša anesteziologická sestra. A som zasa raz v prdeli. Znova a znova si pozerám postup tej operácie a opakujem si cievy, na ktoré si musím dať pozor.

Začalo sa to rankou na nohách. Pravdepodobne niekde spadol, deti tu nemajú topánky a zraniť sa drsnom povrchu nie je žiadne umenie. Podvýživa a nedostatok hygieny spôsobili, že rany sa nezhojili a tak chodil so zapálenými nohami. To by stále ešte bolo na pár obväzov, dezinfekciu a antibiotiká. Keď doma plakal, že ho bolia nôžky, matka ho zbila aby bol ticho. Keď dostal horúčku a nechcel jesť, ochotne jeho porciu prerozdelila zvyšným členom domácnosti. Keď prestal chodiť, vzala ho šamanovi. Procedúry zahŕňali sypanie hliny do rany, rezanie do kože, vypaľovanie znakov na kožu a obetu zvierat. Keď nič z toho nepomohlo, naveľa ho vzala do nemocnice. Tam kde mali byť nôžky, teraz trčia kosti a opadáva mäso. Premôžem sa, potlačím dáviaci reflex aj slzy a usmejem sa naňho. Do infúzie nakážem dať sestričkám dostatok liekov od bolesti. Zajtra príde o obe nohy. Ak sa zajtrajška dožije…

Zdieľaj

Ayen

Sedím na stoličke a sledujem ju ako zomiera. Napojená na infúziu, takmer v bezvedomí, leží na vyšetrovacom stole. Nemôže mať viac ako 35 rokov. Sledujem krv ako neúnavne kvapká na podlahu, kde sa pomaly rozlieva do mláky. Prichádza upratovačka, vezme vedro, nasype doň chlór a dá sa do čistenia. Nakoniec na dlážku vyleje kýbel vody, ktorý krv pohltí a ženie sa do rohu miestnosti, kadiaľ otvorom vytečie von. Odchádza a nová mláčka sa ďalej rozrastá na zemi, akoby nevedela, že ju práve teraz poumývali.

V duchu vrieskam, všetko vo mne vrie a prichádzam o posledné ilúzie o tejto krajine. O krajine kde ľudský život nie je hodný ani toľko čo kravský. Tak veľmi by som chcela niečo urobiť. Nemôžem, nemám informovaný súhlas podpísaný manželom. Vtedy sa tu neoperuje, neexistuje žiadny zákon, ktorý by mi umožnil zobrať toto rozhodnutie na seba. Ak by som predsa do toho išla, ľahko by ma mohli obviniť za prípadnú smrť matky či dieťaťa. A pomyslenie na sudánsku väznicu vo mne prebúdza pud sebazáchovy.

Zdá sa, že nikoho okrem mňa to netrápi. Sestričky vonku veselo debatujú, riaditeľ nemocnice pokrčil plecami a odišiel, z laboratória som dostala otázku, či fakt musia ten hemoglobín urobiť ešte dnes, veď už sú skoro tri hodiny. Mením jej ďalšiu infúziu a modlím sa nech sa manžel vráti v najbližších minútach. A v mladej žene zatiaľ vyhasínajú dva životy.

Zdieľaj

Nohavice a sukne, dievčatá a ženy

„Alec, si ty ešte dievča alebo si už žena?“ dostala som dnes otázku, ktorá ma zaskočila a nevedela som, čo mám odpovedať. „Hmm, a aký je v tom rozdiel?“ opýtala som sa v snahe pochopiť kam tentokrát tie moje sestričky mieria.

„Dievča si, keď chodíš do školy, nie si vydatá a nemáš deti. No a potom sa vydáš, prestaneš nosiť nohavice a staráš sa o deti. No a ty nechodíš do školy, ale vydatá nie si a nosíš nohavice, tak ako je to u vás?“ Ohromená ich pozorovacím talentom a dedukčnými schopnosťami som ani nevedela či sa chcem pustiť do tejto diskusie a hovoriť im ako je to u nás. Nechcem im vnucovať kultúru, ktorá má síce mnoho pozitív, ale aj mnoho negatív a necítim sa byť povolaná súdiť to, ktorá je lepšia. A tak som sa len spýtala: „A prečo vlastne u vás ženy nenosia nohavice?“ „Lebo by ich to tlačilo keď sú tehotné a keď nie sú tak zasa menštruujú a boli by špinavé“. Aha, pomyslela som si, aký prozaický dôvod. Tu totiž nepoznajú vložky ani tampóny, menštruáciu neriešia takmer vôbec. Tie pokrokovejšie a bohatšie majú nohavičky, ale vídam ich v ambulancii len veľmi zriedka. Zaujímavé je, že ich krvácanie je veľmi slabé a trvá krátko, ale aj tak si to neviem veľmi dobre predstaviť. Tiež sa tu ženy umývajú tak, že na oplachovanie intímnych partií používajú len vodu, ktorá stečie zhora. Žena sa nikdy tam dole nechytá, poúčanie o umývaní intímnych partií sa tu nekoná a všetky diskusie na túto tému sú pre ne maximálne zahanbujúce. Väčšinou nosia ženy sukňu a tričko, alebo nočnú košeľu, ktorú vydávajú za šaty (ja nemám to srdce im vysvetliť, že tie krásne šaty so sloníkmi a kačičkami my nosíme na spanie). Cez to potom majú prehodenú vzorovanú plachtu uviazanú ponad jedno plece. Účelom tej plachty je zachytiť prípadné nehody, ktoré urobí ich dieťa bez plienok. Aby nemuseli stále prať šaty, lebo keďže majú len jedny alebo dvoje, museli by chodiť nahé. Celkom premyslený systém.

„A prečo ty vlastne nenosíš sukňu?“ vrátili mi otázku v snahe dozvedieť sa, prečo stále chodím len v nohaviciach. Lenže najhoršie je, že ja ani odpovedať poriadne neviem. Sukne nenosím lebo mi je v nohaviciach pohodlnejšie. Mám tu jednu broskyňovú sukňu, ktorú som mala raz v kostole a raz v Keni na pláži. Okrem toho, že nepovažujem pôrodnicu na vhodné miesto na nosenie sukne a holých nôh, mi iný dôvod nenapadá. Prečo sme si vlastne odvykli nosiť sukne?

„Neviem“ popravde som odpovedala: „cítim sa pohodlnejšie v nohaviciach.“ „To znamená, že si ešte dievča. Keď vyrastieš, aj ty budeš nosiť sukne.“

Zdieľaj

O mimomanželských tehotenstvách a sudánskej rodovej rovnosti

Včera podvečer si ma cestou z nemocnice odchytila Elisabeth, naša pôrodná asistentka, ktorá má na starosti prenatálnu poradňu. Elisabeth mám veľmi rada, je to jedna z najvzdelanejších žien, aké tu sú, často je spovedníčkou sestričiek a pacientiek. Je v siedmom mesiaci tehotenstva a napriek tomu, že už ďalšie bábo nechcela, zdá sa mi, že sa predsa len teší. Myslela som si, že chce aby som jej spravila kontrolný ultrazvuk, aj keď som jej ho robila pred mesiacom. Sudánske ženy chodia veľmi radi na ultrazvuk, mám pocit, že je to pre nich niečo ako televízia, kde si môžu pozrieť svoje vnútro. Dokonca si často vymyslia zdravotné problémy, lebo vedia, že ich vyšetrím aj ultrazvukom. Vynaložila som veľa úsilia na to, aby som ich odnaučila klamať mi, radšej nech sa mi priznajú, že chcú len vidieť bábo, ako keby som ich mala napchávať tabletkami zbytočne.

Elisabeth si však na moje prekvapenie vypýtala tehotenský test. „Vieš doktor Alec, mám podozrenie, že moja sestra je tehotná“ znelo vysvetlenie. „A keďže v laboratóriu testy došli, myslela som, či nemáš náhodou taký ten prúžok, čo sa ociká.“ Takéto veci naozaj nezvyknem nosiť so sebou, tak som jej ponúkla, nech sestru privedie na ultrazvuk. Na čo ma znova prekvapila: „Vieš, to nemôžem, lebo moja sestra nie je vydatá a keby sa to niekto dozvedel, bol by to veľký problém. Navyše je to len podozrenie a neviem ako ju sem mám dostať.“ Nakoniec sme sa dohodli, že predsa len privedie sestru na vyšetrenie, keďže sa sťažuje na bolesti brucha a chrbta, najlepšie v sobotu, keď nie je veľa personálu v nemocnici a uvidíme. Dnes ráno som sa teda mala tú česť zoznámiť s jej sestrou, ktorú dotiahla z domu nasilu, lebo mladá samozrejme vytušila, že návšteva u doktora bude problém. Ženy tu majú na bruchu len veľmi málo podkožného tuku, takže už keď si líhala na vyšetrovací stôl a odokryla brucho, tipla som to minimálne na šestnásty týždeň. Tip mi však nevyšiel, malá sestra našej Elisabeth je v dvadsiatom týždni a čaká dievčatko. „A čo teraz?“ spýtala som sa (deli si asi nedáme, napadlo mi). Nevydatá tehotná je veľký problém. „Pošleme ju za mužom, ktorý to spôsobil a ten musí urobiť ponuku na svadbu a zaplatiť kravy. Hlavne to prosím nikomu nehovor, lebo by ju zbili a už by sa nemohla vrátiť domov. Vieš tu muži tie kravy berú veľmi vážne.“

Bolo mi mladej ľúto, no zároveň som bola rada, že má sestru akú má. Vyriešia to potichu, bez zbytočných problémov, mladá sa vydá a dohodne sa splátkový kalendár za kravy. Naposledy, keď nám tu otehotnela jedna sestrička, ktorá nebola vydatá, tak ju zbili do krvi a musela utiecť z domu. Mala šťastie, že nepotratila. Debaty o rodovej rovnosti sa tu skrátka nekonajú. Žena menštruuje, tak sa vydá, rodí a stará sa o domácnosť do konca života. Minule sa mi jeden z nášho mužského personálu pochválil, že jeho sestra sa vydala ako trinásťročná, teraz má 22 a štyri deti. Čakal, že budem žasnúť, lebo teraz sú všetky ženy z jeho rodiny veľmi vysoko cenené ako schopné vynosiť veľký počet detí v krátkom čase. Žasnem, to áno, ale asi nie tak ako by chcel. Nechcela by som vyrastať v dobe a krajine kde sa žena sama nemôže rozhodnúť o tom kedy, ako a s kým chce mať deti. Ešte, že na Slovensku sme zatiaľ slobodné.

Zdieľaj