Madrid

Vzala si gitaru a začala spievať. Z jej hlasu bolo počuť všetky krivdy sveta, dnešné aj minulé. Mohla mať asi 80 rokov, jej duša však bola ešte oveľa staršia.

Viete, ja nemám veľmi rada kostoly a omše. Nemám rada ani cirkev. Nie som veriaci človek a otázkami duchovna sa zaoberám len málokedy. Pracujem však v takej inštitúcii, kde občas na omšu musím a občas aj chcem. Najmä v cudzej krajine. Tie omše, z ktorých je rozumieť iba trocha, majú svoje čaro. Môžete sa odosobniť od obsahu a vnímať iba formu. A to je niekedy celkom pôsobivé.

A tak spievala španielske piesne, ktoré boli veľmi hlboké, duchovné a bolo v nich krásno. Keby som sa niekedy išla vydávať, asi by to boli piesne, ktoré by som si vybrala na obrad aj na hostinu. Španieli totiž prepašujú rytmus úplne všade. Aj do pomalých piesní. Aj do kostolných piesní. Aj do piesní o láske.

No pasa nada. Takto by som asi zhrnula túto krajinu. Je tu úplne v poriadku čakať na obsluhu aj pol hodinu. Kyslá káva tu nikoho netankuje. Čas detto. Mám taký pocit, že Španieli majú všetok čas sveta. Inak si dosť dobre neviem vysvetliť tie množstvá ľudí, len tak sa povaľujúce pod stromami, robiace úplne nič. Kedy ste vy mali naposledy hodinu času na oddych v parku?

Inak neviem ako to robia, ale oni toľko jedia! Normálne, dajú si na obed predjedlo, celý tanier (pokojne aj celú panvicu paelly) a zajedia to žemlou. Nie, nie cerálnou, normálnou bielou žemlou alebo bagetou. A pijú. Úplne stále, každý deň. Niekedy si myslím, že Španielsko je taký malý raj. Neviem ako to robia, že nemajú 200 kíl. Kamoška tvrdí, že je to preto, lebo si jedlo vychutnávajú v dobrej spoločnosti. Spoločnosť-nespoločnosť, kalórie sú kalórie.

Inak Madrid je krásne mesto. Nikdy som v jednom meste nevidela toľko parkov. Všade sú detské ihriská, deti nikomu nevadia. Baby friendly reštaurácie tam veľmi nenájdete, no deti sú vo väčšine podnikov vítané a hluk nikomu neprekáža. Metro je ale mätúce, zle značené a letisko je jedno veľké staré bludisko, ktoré by si zaslúžilo renováciu. Okrem toho sme však nemali jedinú zlú skúsenosť.

Pýtate sa ma, či som si oddýchla. Fyzicky vôbec nie, ale psychicky to bola krásna zmena. Len tak si pozerať obrazy v galérii a nikam nemusieť, piť kávu a sledovať ľudí ako sa ponáhľajú, jesť dobré jedlo pomaly celý večer a nerozprávať sa do deťoch. A či mi baby chýbali? Jasné, že áno. Vždy mi chýbajú, len ja to moc neprežívam, keďže viem, že sú v dobrých rukách a spokojné.

Mimochodom, privítali ma so slovami: “Maminka, zoblala babiške tličko, no-no-no!” Takže si tak myslím, že ja som im moc nechýbala a to je ďalšia z výhod dvojičiek. Pokiaľ majú jedna druhú, svet sa môže aj naruby obrátiť a ony sú spokojné. Aspoň viem, že nabudúce môžem ísť pokojne znova.

 

Zdieľaj

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *