Zo života v nemocnici

Vstávam okolo pol ôsmej. Osprchovať, umyť zuby a ísť na vizitu. Každý deň bez výnimky, aj v sobotu a nedeľu. Skontrolovať pacientky či sa uzdravujú, zmeniť liečbu, prepustiť domov, predpísať lieky. Vo voľnom čase, keď mám menej práce, si k nim občas sadnem a rozprávame sa. Ukazujú mi veci a nazývajú ich menami v ich reči. Ja na tie veci ukážem tiež a nazvem ich slovenským menom. A tak sa hráme a učíme sa rozumieť jeden druhému. Občas mi je zle, smutno, clivo a ťažko. Aj vtedy však musím ísť do nemocnice. A ony to vždy vedia. Včera som šla na vizitu unavená a nevyspatá a po príchode na oddelenie som len ospalo zahlásila: „Či bák.“ Odpoveďou na pozdrav mi však nebolo „Ačin karáč“, ako obvykle, ale zborové a jednohlasné: „Dobri ráno“. Museli to tie moje pacientky nacvičovať riadne dlho. Začala som sa smiať, ony so mnou a únava zmizla.

Dnes bolo ráno krásnych 26 stupňov. Potešila som sa zamračenej oblohe a potichu dúfala, že možno aj troška spŕchne. Ešte včera som sa potila v ambulancii pri štyridsiatich troch stupňoch a hoci ja mám teplo veľmi rada, musí byť nablízku aspoň bazén aby som si ho mohla užiť. Obliekla som si trojštvrťové tepláky, v ktorých chodím do nemocnice, tričko s krátkym rukávom a vybrala som sa do nemocnice. Pochopila som, že 26 stupňov je pravdepodobne sudánska definícia treskúcej zimy, lebo ľudia mali svetre, čižmy, bundy a zahliadla som aj jednu kožušinovú baranicu. Čakáreň poloprázdna, veď kto by v takej zime chodil doktorovi, sestričky z oddelení svorne sedeli okolo ohniska, na ktorom sterilizujeme nástroje a popíjali horúci čaj. Mama Agneth mi s prísnou tvárou dokonca nakázala sa vrátiť a obliecť si niečo na seba, lebo vraj určite prechladnem! A keďže mamu Agneth treba poslúchať, vrátila som sa poslušne v mikine, potiac sa ako kôň. Po vizite sme si sadli okolo ohňa aj s pacientkami (sterilizáciu nástrojov sme odložili na neskôr) a začali sme preberať počasie. Tri ženy pri tom lúpali arašidy a potom ich pražili. Jedna varila na obed akúsi lokálnu kašu, druhá k nej robila omáčku, ďalšia prala šaty. Takto sme sa rozprávali, podchvíľou som vybavila nejakú tú pacientku a zabávala sa na rečiach jednoduchých žien. A ony sa pýtali. Vždy sa pýtajú. „Koľko máš rokov? Máš muža? Koľko máš detí? Ako je u vás? Máte tam takúto kašu? Čo jedávate? Arašidy u vás rastú?“ „Nie“ odpovedala som trpezlivo „nerastú, lebo my máme u nás celý rok takúto zimu a niekedy ešte aj zimšie. Ale zato aj my máme radi arašidy, len ich dovážame z Afriky.“ Spokojne si prikyvovali, že konečne majú v tom Sudáne niečo, čo my nemáme, teplo a arašidy. Keď dopražili, tak mi do vrecka nasypali orieškov a trvali na tom, že si ich mám zobrať. Vraj tieto sú iné, domáce. Aby mi vraj bolo teplo. A tak idem domov s arašidmi, ktoré ma pália vo vrecku a zohrievajú na duši.

Zdieľaj

Začiatky

Mala som 13 rokov, keď som v televízii videla dokument o ľuďoch ktorí chodia do Afriky pomáhať a liečiť ľudí. Vtedy som si povedala, že toto je to, čo chcem v živote robiť. A vtedy som naozaj netušila, že o desať rokov neskôr sa k nim pridám.

Keď som o tých desať rokov prvý krát v živote vystúpila na letisku v Adis Abbeba, dostala som prvú facku, za ktorou prišlo vytriezvenie. Boli tri hodiny nad ránom, letisko prázdne, až na hrozivo vyzerajúcich imigračných úradníkov, z ktorých každý mal samopal. Toto je tá Afrika? Po hodine vybavovania víz (pred nami bol jeden človek), nás vyzdvihol akýsi mladík a nasadil do staručkej lady. „Naozaj Alexandra? Naozaj sa trepeš v neznámej krajine, s neznámym chalanom o štvrtej nad ránom bohviekam? V tomto aute? Naozaj?“ Mesto vyzeralo hrozivo, Adis je asi najskaredšie miesto aké som kedy videla. Poznačila ho komunistická architektúra, ktorú dopĺňala bieda, špina a zúbožení ľudia. Keď sme dorazili na autobusovú stanicu a kúpili si lístky, akurát svitalo a pohľad na smetisko naokolo bol ešte horší ako v noci. Asi všade na svete sa v okolí autobusových staníc pohybujú bezdomovci, majú tak kde prespať. V Etiópii som to celkom dobre nepochopila, lebo autobusová stanica nemá žiaden prístrešok, tobôž sociálne zariadenie. Cestujúcich aj ľudí len tak sa ponevierajúcich bolo všade toľko, že sme mali problém predrať sa k nášmu autobusu. Nie, že by som vedela, ktorý to je autobus, no bol to moment, kedy som začala byť vďačná chlapcovi, ktorý nás sprevádzal. Volal sa Abuš a nemal viac ako osemnásť. A šiel s nami celú cestu, ktorá bola neuveriteľne dlhá, únavná a špinavá. Keď som sa spýtala už asi desiaty krát, kedy vyrazíme a kedy má ten autobus vlastne stanovený odchod, Abuš mi povedal: „keď sa naplní.“ A presne tak aj bolo, kým sa nenaplnil do posledného miesta ľuďmi, vrecami s obilím, sliepkami, vreštiacimi deťmi a dvoma beloškami, ktoré vyzerali, že sú tam omylom, autobus skrátka nešiel. Tak po trinástich hodinách letu nás čakalo ďalších trinásť v autobuse. Už odchádzajúc z hlavného mesta som bola zúfalá, pretože sedadlo, na ktorom sme sedeli, by u nás normálne použil jeden človek, no v Etiópii to boli miesta dve. Vlastne neviem či pre drevenú lavicu potiahnutú kožou nie je sedadlo príliš luxusný názov. No a potom sa zrazu skončila asfaltka a začalo dobrodružstvo.

Etiópia je nádherná krajina, veľmi zelená a úrodná. Ráno nám stačilo vyjsť z domčeka a odtrhnúť si banán alebo granátové jablko, okolo domu nám tiež rástla káva, papája a ešte nejaké druhy ovocia, ktorých názvy neviem doteraz. V záhrade sme mali posadenú mrkvu, rajčiny, špenát, cibuľku a všetkému sa darilo. O to viac som bola nahnevaná na matky, ktoré chodili s podvyživenými deťmi do našej ambulancie a nevedela som pochopiť, prečo si nezasadia aj niečo iné okrem kukurice. A podvýživy tam bolo veľa, rovnako ako HIV, tuberkulózy a iných ochorení.

Etiópia 2010, ambulancia.8

Bývali sme u mníšok a bolo nám tam skvele. Etiópčania sú neuveriteľne milí ľudia, každý nás tam poznal a keď sme v sobotu šli na trh pre ovocie, už z diaľky nás zdravili. Nie že by nám tam občas nebolo ťažko a smutno, ale bol to pobyt, ktorý rozhodol o mojom ďalšom osude. Zistila som tam na čo mám a čo nezvládam, v čom sa musím zdokonaliť a čo sa musím naučiť. Možno keby som sa prvýkrát dostala do inej krajiny a psychicky to tam nezvládla, tak by som už nikdy na nijaký iný projekt nešla. Ale takto mám ešte veľa príbehov…

Zdieľaj

Bohatá

Som bohatá. Dozvedela som sa túto radostnú správu od pána farára na nedeľnej omši, ktorá bola celá v jazyku Dinka, no kázeň bola neviem prečo po anglicky. Asi aby jej rozumeli iba tí, ktorých sa to týka. Teda ja.  Definícia bohatstva v Sudáne znela: „Bohatí sú ľudia, ktorí sa vozia na autách, spia na mäkkých matracoch a jedia trikrát denne.“ A pán farár sa ďalej rozčuľoval, skoro ako keby podnetom pre tú kázeň bolo niečo veľmi osobné. „Bohatí ľudia kašlú na chudobných, vozia sa v autách a doprajú si dobré jedlo a nechcú sa deliť.“ A záverom dodal: „Ale Boh má aj tak radšej chudobných.“ Pozeral na mňa zvláštne, skoro nahnevane, až som nadobudla pocit, že som ho niečím buď urazila alebo potrebuje peniaze a čoskoro ma navštívi s požiadavkou na niekoľko tisíc dolárov. Lebo tak to tu bežne chodí. Biely = bohatý.

Dosť dlho som sa im snažila vysvetľovať, že ja nie som bohatá, robím túto prácu dobrovoľne a plat mám menší ako by som zarobila na Slovensku. Lebo predsa na Slovensku by som mala plat prinajmenšom premiérsky. Prestalo ma to nakoniec baviť, vysvetlovať im, že ozaj bohatá nie som, zaplatiť im letenky na Slovensko nemôžem a často len krčím plecami a nechávam ich myslieť si čo chcú. Dnes prišla do pôrodnice pacientka aj s manželom, mala na sebe tri sukne a dva vršky, v ruke niesla igelitku a hrniec. Jedna z tých, ktorá pochopila, že rodiť sa má v nemocnici, aj keď až po smrti jej posledného dieťaťa, ktoré zomrelo práve pri pôrode. Manžel neniesol nič, iba vychádzkovú palicu. Muži v Sudáne zo zásady nenosia nič. Pochopila som, že všetky šaty má na sebe a v rukách celý ich majetok.

Sudánsky zvyk nosiť na sebe všetky šaty, ktoré vlastnia mi bol vždy smiešny. Až kým mi niekto nepovedal, že to je preto, lebo počas vojny nikdy nevedeli kedy budú musieť utekať z domu, a tak preventívne nosia všetko na sebe a so sebou. Úsmev ma vtedy prešiel… Celý ich majetok pozostával z dvoch lyžičiek, hrnca, prikrývky pre dieťa, šiat, ktoré mali na sebe a nejakého jedla v taške. Spomenula som si na to ako som sem cestovala s 35 kilovým batohom na chrbte, na svoj stolík plný kozmetiky, na oblečenie, ktoré mi každý deň vyperú a prinesú až do domu. A teraz už viem, že bohatá vlastne som. Vozím sa síce MHD, ale môj matrac je mäkký a jem aj päťkrát denne. Tiež viem, že im tu všetky moje vyťahané a opotrebované veci nechám a oni sa budú z nich tešiť ako ja zo značkových handier. Viem aj to, že nabudúce, keď sa budem prechádzať po Auparku a kupovať si veci, ktoré nepotrebujem, budem mať výčitky svedomia. Ale len trocha, lebo nakupovanie mám strašne rada.

 

 

PS: Venujem Eliške a Evke, dvom úžasným stvoreniam, bez ktorých by to nakupovanie (a mnoho iných vecí) ani nemalo zmysel.

Zdieľaj

Nyanakim

Obdobie dažďov skončilo. Nepršalo už týždeň, cesty uschli a do dedín sa začína vracať život. Sem tam okolo prejde auto alebo motorka a v tieni je dnes krásnych 38 stupňov. Pondelky, asi ako väčšina ľudí, nemám rada; nahromadená práca mi znechutí obyčajne celý týždeň. A ani dnes to nebolo inak, štyridsať pacientiek na ambulancii dalo zabrať mne aj peru, ktoré definitívne vypovedalo službu okolo druhej. Po vybavení vizity, ambulancie, ultrazvukov a jedného pôrodu, ktorý sa priplietol do stredu pracovného dňa, som okamžite zamierila do sprchy, aj keď som už vyzerala, že ma niekto okúpal.

Tie pôrody sú veľmi zvláštne udalosti. Stresy zo strany mamičky, ktorá sa zmieta v bolestiach viem pochopiť, sama si neviem predstaviť, že by som niečo také mala prežiť. Navyše sa k nim pridajú obavy a strach otecka, ktorý vidí milovanú osobu ako sa trápi. No potom je tu stres nás, ktorí sme v tej chvíli zodpovední za dva životy. Ja som si ešte stále na túto svoju úlohu nezvykla a vždy tŕpnem, či budem počuť ten naliehavý krik nového človeka, ktorým sa prihlási na svet. Tu človek preberá úlohu pôrodníka, doktora pre novorodencov ale častokrát aj sestry, už neraz som si priala mať aspoň osem rúk a dve hlavy.

Pôrod je krásna vec, keď sa nič nedeje. No akonáhle vznikne problém, mení sa na drámu, ktorá nie vždy dopadne dobre. A čím viac si toho čítam o tom, čo všetko sa môže pri pôrode pokaziť, tým väčší rešpekt pred tým mám. V krajine s najvyššou materskou mortalitou na svete, kde sa v nemocnici narodí len 10% detí a často ani v nemocnici nemajú všetku dostupnú starostlivosť, ženy kráčajú za pôrodmi celé dni a nie vždy sa im podarí prísť včas. Tej žene z večerného pôrodu sa to podarilo len tak tak. Kým mi sestra pripravila pôrodný set, miestnosťou sa už dávno rozliehal detský plač. „Bude sa volať Nyanakim“ Potešila som sa, v jazyku Dinka to znamená dcéra doktora.

Zdieľaj

Emergency

„Doctor, doctor! We have emergency there in maternity…“ Milujem slovo emergency. Väčšinou to znamená menštruačné bolesti, pokašliavanie, alebo pobolievanie chrbta. Tak som len prevrátila očami, dojedla posledné zvyšky večere a šla si pre baterku.

Pomaly som sa vybrala smerom k nemocnici, v duchu nadávajúc aká pekná sobota to mohla byť a nie je, lebo už šiesty krát idem do nemocnice. Ľudia, ktorým sa nechce čakať v normálnej ambulancii, alebo si za celý týždeň nespomenú na svoje problémy vždy a zásadne prídu v sobotu. Tak som dnes vybavila bolestivú menštruáciu, absenciu menštruácie, bolesti chrbta u tehotnej, obstipáciu a infekciu močových ciest. Stávkujúc diagnózu som dorazila do ambulancie a pochopila, že slovo emergency je tento krát na mieste. Pohľad na ženu celú od blata ležiacu na vyšetrovacom stole, ktorá sa kúpala v kaluži krvi ma okamžite vrátil do reality a po spýtaní sa pár základných otázok som sa dozvedela, že potratila predvčerom v noci v štvrtom mesiaci tehotenstva. Zmerať tlak a pulz, zaistiť žilový prístup na podanie infúzií a liekov, nachystať veci na kyretáž, to všetko netrvalo viac ako 5 minút. Manžel, omráčený a ustráchaný celý čas stál pri svojej žene a aj keď som mala pocit, že mu bolo z pohľadu na krv zle, ani sa nepohol. Po podaní liekov a kyretáži krvácanie prestalo a pacientku sme nakoniec preložili do postele. Niektoré veci mi ale nešli do hlavy a tak som sa chcela porozprávať s manželom pacientky. Sedel na stoličke vo vyšetrovni a na jeho tvári bolo vidno úľavu a vďačnosť. Zistila som okrem iného, že vie po anglicky, učí v škole a na bábätko sa veľmi tešili, malo to byť ich druhé dieťa. Svojou lámanou angličtinou mi porozprával ako od včera kráčali pešo bahnom aby sa sem dostali, ako manželka krvácala celú cestu a v noci musel odháňať hyeny, ktoré zacítili krv. Ohromená jeho výkonom som stratila reč.

Neviem si ani predstaviť, ako im muselo byť po ceste. Dva dni pršalo a oni šli bosí s celým majetkom a jedlom aby sa dostali k pomoci. Je to jeho jediná žena, inú nemá a nechce (čo je v Sudáne viac ako nezvyklé) a ja dúfam, že budú mať ešte veľa detí. Mám rada happy endy, preto pozerám blbé romantické komédie a občas aj slzu uroním, keď to je dojímavé. Pri životných drámach je to ešte o to krajšie, že sa o happy end môžem pričniť svojou prácou. V takýchto momentoch som rada, že som tu a môžem byť užitočná pre ľudí, ktorí by inak nemali šancu na žiadnu zdravotnú starostlivosť. V takýchto momentoch cítim, že to čo robím má zmysel a trochu nepohodlia za to stojí.

Zdieľaj

O neružových dňoch

Tretí deň o ryži a hrachu. Začínam byť naozaj hladná. Zo zúfalstva som si na večeru otvorila poslednú kolu a rozmýšľam ako budem svoje námietky adresovať personálu, ktorý má na starosti zásobovanie potravinami. Otázne však je, či to vôbec bude mať nejaký efekt.

Posledných pár nocí som sa veľmi nevyspala. Asi sa naozaj len v Sudáne môže stať, že na pôrodnici má službu chlapec, ktorý nevie vyšetriť pacientku, zmerať tlak a teplotu a podať lieky. Navyše pacientky sa ním ani nechcú dať vyšetriť lebo je chlap a tu ozaj nie je zvykom aby ženu nejaký chlap videl odhalenú, tobôž sa jej dotýkal. Vrcholom, ktorý vyskúšal moje nervy bolo, keď pacientke v prvom trimestri tehotenstva s brucelózou, ktorá vracia asi 6x denne podal chinín, ktorý mala dostať iná pacientka s maláriou. Chinín je veľmi nepríjemný liek, medzi jeho vedľajšie účinky patria závrate, halucinácie a vracanie (!!!). Pre mňa to teda znamená, že ho musím neustále kontrolovať a tiež, že ma volá pre každú somarinu, ktorá sa vyskytne v noci. Doteraz som si neuvedomila aké je to šťastie, že ženy, ktoré tu pracujú, sú veľmi skúsené a väčšinou sa vedia správne zachovať. Bola to pre mňa samozrejmosť, no za posledný týždeň som zistila, že by nemala byť.

A tak som vstávala k bolestiam hlavy, chrbta a menštruačným bolestiam, ktoré mi nahlásil ako pohotovosť a v duchu som zúrila. Nie je nič krajšie ako keď človeka zobudia o tretej nad ránom kvôli menštruácii. Okrem toho nám v nemocnici beznádejne dochádzajú lieky a reagencie v laboratóriu. Cesty sú ešte stále neprejazdné pre blato a najbližšia dodávka má byť v decembri. Minister zdravotníctva nám sľúbil poslať nejaké základné lieky vrtuľníkom, ale viete aké sú sľuby ministrov… A tak mám na pôrodnici poslednú krabicu paracetamolu, antimalariká a antibiotiká mi vydržia ešte tak týždeň. Ešte, že sme jediná nemocnica v okruhu sto kilometrov. Dnes v noci si párik netopierov povedal, že najlepšie miesto na svoje hrátky je môj skromný príbytok. Zistila som, že netopieria súlož je riadne hlučné divadlo, ale verte, že bez tejto informácie by som sa pokojne zaobišla. Tiež som zistila, že sa ich bojím, nemala som odvahu vyliezť spod svojej moskytiéry a vyhnať ich preč. A tak som si len zapchávala uši. Nepomohlo.

Prvýkrát za celý pobyt sa naozaj začínam tešiť domov. Na maminu fazuľovú polievku, ktorej sa nevyrovná žiadne jedlo na svete. Na pekárske výtvory mojej segry, na vaňu a voňavý sprcháč, spánok bez moskytiéry a veľké nákupné centrá plné milých a čistých ľudí. Na ovocie, veci voňajúce avivážou a starkú, ktorá mi bude láskyplne nadávať, načo som sa zasa odtrepala tak ďaleko a čo to mám preboha na sebe za roztrhané rifle. Starké asi nikdy roztrhané rifle nepochopia, však?

PS: Skromný príbytok podľa mňa nie je prehnané, či? 🙂

Zdieľaj

Agnes

Agnes má 35 rokov, 3 deti, manžela a prácu. Pochádza z Ugandy, no tak ako mnohí jej krajania odišla pracovať pre medzinárodné organizácie do Sudánu. Dôvodom sú peniaze. Ako anesteziologická sestra v Ugande by zarobila 150USD, takto má až štyrikrát viac. A to je v Ugande plat kráľovský.

Musela pre to veľa obetovať, jej najmladšie dieťa má niečo vyše roka, no muselo ostať doma spolu so súrodencami a starými rodičmi. Agnes ich neuvidí pol roka. Manžel Jimmy je pediater, prišiel pracovať do Sudánu s ňou. Takto si spoločne našetria na dom a na svoj veľký sen – ísť sa pozrieť do Európy. Stretli už veľa našich lekárov a chcú vidieť Slovensko. Okrem toho ešte aj Paríž a Viedeň. Ale najmä to Slovensko. Zaujímajú sa o to, prečo sem lekári chodia aj keď doma zarobia viac, sú blízko svojim rodinám a v podnebí, ktoré im je prirodzené. Napriek tomu, že sú inteligenciou národa alebo možno práve preto, majú jasné názory a striktne sa držia svojej kultúry. Agnes rozpráva okrem svojho rodného jazyka ešte aj luganda, svahilsky, plynule dinka, anglicky a francúzsky. Momentálne sa pohráva s myšlienkou začať sa učiť nejaký iný jazyk. Pracuje od rána do večera, nikdy nikomu neodmietne pomôcť a každú nedeľu chodí do kostola. Nemá mobil, notebook a nenosí nohavice. Na matku sa nepatrí nosiť nohavice, dávala by tak zlý príklad dcéram, povedal Jimmy a ona poslúcha. Veď je to jej manžel, nikdy ho ani inak nenazve, len môj manžel. On samozrejme mobil má, vysedáva na fejsbuku a nohavice nosí tiež. Nikomu tým zlý príklad nedáva. Agnes je zvláštna osoba, vždy šťastná, nikdy sa nesťažuje a s pokorou prijíma všetko, čo jej život prinesie. Priala by som jej aby si našla dobré miesto v jej krajine a mohla tak ostať blízko deťom. Aby mohla vidieť Európu. A na tom Slovensku jej rada budem robiť sprievodcu.

Zdieľaj

Ženy kmeňa Dinka

Každoročne sa na prelome októbra v tejto oblasti koná tradičná slávnosť výberu neviest. Včera som sa v nádeji na dobré fotky vybrala pozrieť ako také tradičné Dinka tance vlastne prebiehajú. Nepodarilo sa mi síce odfotiť nič svetoborné, no exkurzia to bola poučná.

Slávnosť výberu neviest – Južný Sudán 2013

Všetky dievčatá, ktoré už menštruujú sa poobliekajú, vyzdobia, vezmú si dáždniky a píšťalky a idú sa predviesť. Tak popri nemocnici sledujem skupinky vysmiatych dievčat ponáhľajúcich sa na miestnu pristávaciu dráhu pre lietadlá. Na mieste si potom vyzlečú vrchy aby bolo vidieť prsia, natrú sa zmesou kravského lajna a hliny a tancujú. Vlastne to ani nie sú tance, ale skôr akási promenáda, aby si ich potenciálny ženích všimol.

Muži zasa súťažia v behu a iných disciplínach aby dokázali svoju silu a schopnosť postarať sa o rodinu. Popri súťažení si zároveň hľadajú budúcu nevestu. Kritériá v tomto kmeni sú jasné: musí byť vysoká a chudá, čím bledšia pokožka, tým lepšie. Pevné prsia, veľký predkus a prípadne vybité predné zuby sú takisto znakmi veľkej krásy. Podľa toho ako nevesta vyzerá, či je zdravá, z koľkých detí pochádza, sa potom zjednáva cena. Jedna pekná mladá zdravá žena má cenu asi 50 kráv. Vlastníkmi toľkých kráv sú však väčšinou muži, ktorí už majú čosi za sebou a tak tie najmladšie a najkrajšie majú manžela, ktorý už má okolo 60 rokov. Dievčatá si nevyberajú, robia to za nich otcovia a bratia, ktorí si potom za tie kravy kúpia nové ženy. Pozerajúc sa na tie dávne rituály som pochopila, že tento kmeň má k spoločnosti 21. storočia ešte aspoň päťstoročnú cestu. Svadba sama o sebe tu nie je nejakým veľkým rituálom, keď sú zaplatené kravy, nevesta sa presťahuje do nového domu. Každá manželka musí mať dom vlastný, takže v okolí je veľa domov v skupinkách po troch, štyroch. A do roka musí otehotnieť. Inak ju manžel môže vrátiť ako tovar v záruke a vypýtať si naspäť kravy. A tak mnoho mladých dievčat chodí do mojej ambulancie pýtať si tabletky, z ktorých zaručene otehotnejú, lebo nechcú byť vrátené naspäť. Jedno dieťa však nestačí. Mladá žena tu rodí raz za dva roky. Dva roky totiž dojčí a manžel sa jej vtedy nesmie dotknúť. Ale potom je čas na ďalšie dieťa. Čím viac detí tým lepšie.

Pýtala som sa svojich sestričiek prečo je to tak. Vraj preto, lebo tu aj tak polovica detí zomrie a druhú potrebujú na to aby mohli ďalej bojovať s arabským severom. Sestričky v ambulancii majú tiež deti, prípadne sú tehotné, a to sú na miestne pomery veľmi vzdelané ženy. Keď sa ich pýtam, koľko by chceli detí, tak odpoveď je vždy najmenej 7. A vôbec nepochybujem o tom, že tento počet niektoré o päť rokov dosiahnu. Tu totiž vôbec nie je problém si dieťa vziať do práce. Deti si strážia medzi sebou a ja kľudne s vizitou počkám kým sestra dokojí bábo. Iný kraj, iný mrav. Často rozmýšľam o tom, či im takto nie je lepšie. Nemôžu sa síce o ničom samé rozhodnúť, ale nemajú ani žiadne starosti o budúcnosť. Všetko predsa ide podľa plánu. Zaplatiť kravy, vydať sa, rodiť deti a zostarnúť…

Zdieľaj

Mama Agneth

V Sudáne patrí oslovenie mama veľmi váženým starým ženám, ktoré majú viac ako 5 detí, kopu vnúčat a splnili si tak svoju úlohu v kmeni; ostatné ženy sa oslovujú krstným menom, muži oslovuj ženy zasa priezviskom. Mama Agneth nemá viac ako 45 rokov a aj deti má iba 4. Napriek tomu jej nikdy nikto nepovedal inak, ani ja nie.

Pracuje v nemocnici odkedy ju Lekári bez hraníc postavili. Dostala prvotriedny výcvik a za svoj život odrodila viac detí ako mnohí lekári, čo tu boli. Nikdy nezabudne vyšetriť pacientku predtým ako ma zavolá a čo je ešte lepšie, to vyšetrenie je vždy do bodky presné. Vlastne má v sebe niečo európske, niečo, čo sa snažíme naučiť všetok personál v nemocnici. Presnosť, zmysel pre poriadok, poctivosť, dochvíľnosť. Na Sudánku až zvláštne. Presne o deviatej je všetko nachystané na vizitu, karty rozdané, tlaky a teploty zmerané, pacientky poslušne čakajú na posteli, príbuzných vyhodí von. Pamätá si, ktoré lieky naordinujem, aj ktoré máme v skrinke a ktoré naopak musí priniesť z lekárne. Nikdy nezabúda podať liečbu, objednať testy v laboratóriu a nahlásiť mi výsledky. Vlastne mám pocit, že mama Agneth ma vôbec nepotrebuje. Vie presne zmerať v koľkom je žena týždni tehotenstva podľa veľkosti brucha ešte skôr, ako jej to ja poviem podľa ultrazvuku. Na ultrazvuku rozozná bijúce srdiečko, niekedy aj pohlavie dieťatka skôr ako ja. V noci ma zásadne nebudí kvôli pôrodom, predsa dosť, že ona musí byť hore. 1A ja jej verím viac ako sebe. Je majsterka sveta v presviedčaní. Prísnym tónom hlasu nakáže každej pacientke, čo treba urobiť a námietky nemajú zmysel. Ako jediná si môže dovoliť presviedčať aj manželov pacientok, ktorí majú v Sudáne hlavné a zásadné slovo. Ženy tu nie sú svojprávne a o všetkom rozhoduje manžel, brat alebo otec. A tí mamu Agneth tiež poslúchajú na slovo. Autorita je tu niečo, čo sa nedá získať farbou pleti, vzdelaním, postavením alebo peniazmi. Autoritu v tejto krajine majú ľudia, ktorí pre kmeň a komunitu urobili zásadné veci. Mama Agneth by pokojne mohla ísť aj do parlamentu, myslím, že by ich všetkých postavila do pozoru, rovnako ako mňa, keď idem na vizitu neskoro.

Zdieľaj

Zodpovednosť

Jeden z najmúdrejších doktorov, akých som kedy stretla, mi raz povedal: „Sašenka, medicína je o zodpovednosti. Celý život je o zodpovednosti. Najprv za seba, potom za najbližších a nakoniec za tých, ktorí ti boli zverení. Nie je ťažké operovať človeka, oveľa ťažšie je rozhodnúť sa to urobiť.“

Vždy keď idem na operačku si na to spomeniem. V piatok som stála pred rozhodnutím: cisársky rez bez elektrokoagulácie a možnosti podania transfúzie alebo pokúsiť sa o prirodzený pôrod u pacientky s deformáciou bokov? Cisársky rez je pomerne krvavá operácia, elektrokoagulátor vám v prípade potreby pomôže krvácanie zastaviť, transfúzia nahradí krvné straty a keby bolo úplne najhoršie, maternica sa dá vybrať. Nič z potrebného na to tu nemám. Na druhej strane, prirodzený pôrod u takej pacientky, bez pôrodníckych kliešťov, vákumextraktora a iných vymožeností modernej gynekológie je takisto čistý risk. Našťastie ultrazvuk rozhodol za mňa, bábätko malo cez 4 kilá a prirodzený pôrod nebol možný. Cisársky rez som nikdy predtým nerobila, vďaka mesačnej praxi na gynekológii som ich mala pár možnosť vidieť. A znova je obrovský rozdiel medzi asistenciou pri operácii a zodpovednosťou za život pacienta, v tomto prípade za životy dva. Čo ak poraním močový mechúr? Čo ak to bude krvácať? Čo ak pretnem nejakú dôležitú cievu? Toto čo ak visí nad každým doktorom, ktorý sa nad pacientom skláňa s bolesťami chrbta a rozhoduje sa. Koniec tohto príbehu je chvalabohu šťastný: krásny veľký chlapec aj mama sú v poriadku, zajtra ich prepustím domov. Preto si nesmierne vážim všetkých lekárov, ktorí dennodenne stoja na operačných sálach a rozhodujú sa. A tie rozhodnutia s odstupom času nemusia byť vždy správne, no v danej chvíli boli určite najlepšie možné. Preto ďakujem, že ste mali vždy trpezlivosť a čas na moje otázky (akokoľvek hlúpe), že ste ma nechali zašívať bruchá a nikdy ste sa neponáhľali. Ďakujem, že ste ma naučili, čo je zodpovednosť.

Zdieľaj