Prvý rok s dvojičkami

Tento článok píšem, lebo ste ma o to požiadali. Denne a mesačne mi chodia správy s prosbou, aby som vám preboha napísala, ako som ten prvý rok prežila. Takto s odstupom si to už trúfnem zhodnotiť, aj keď veľa si z neho nepamätám.

Nechcem vám dávať rady. Každá žena, mama, je úplne iná a rodí za iných okolností. Ja som napríklad človek, ktorý sa vo väčšine vecí rozhoduje skôr intuitívne. Proste ak si niečo zrátam racionálne a stále mám z toho zlý pocit, tak do toho nejdem. A môže to byť hocičo a hocijako lákavé. Napíšem vám teda, ako som to prežila ja a budem dúfať, že to niekomu pomôže.

A úprimne, vôbec som netušila, čo všetko starostlivosť o dieťa obnáša. Povedala som si, že keď už má človek jedno, tak to druhé sa tam už nejako stratí, nie? Vedela som, že budem pravdepodobne málo spať a vedela som, že to bude náročné. No ja som na nedostatok spánku naozaj dobre vytrénovaná. Nočné služby v nemocnici ma naučili nezabíjať, ak ma niekto zobudí hneď ako zaspím. Tréning na materstvo na nezaplatenie. Medzi deťmi a pacientmi nie je inak veľký rozdiel. K obom musíte byť trpezliví, milí, troška ich poľutovať a pekne sa s nimi dohodnúť. No big deal.

Život je o prioritách. Ak je vašou prioritou dojčenie, nosenie a spanie s deťmi, tak to vám s dvojičkami úprimne držím palce. Mojou prioritou bolo mať deti, ktoré sú spokojné, ale nie na úkor nespokojnosti matky. Preto som si na začiatku určila, čo som a čo nie som ochotná a schopná pre ne urobiť. Stanovila som si, na čom mi naozaj záleží a čo môže počkať. Prioritou pre mňa bolo, aby deti boli nakŕmené, čisté a pravidelne venčené. Druhou prioritou bola preživšia matka, to znamená vyspatá, najedená, v dobrej nálade. Domácnosť, varenie, chudnutie po pôrode, kaderníčka, starostlivosť o seba, to všetko na istý čas prioritou nebolo, priznávam. Niekedy som chodila aj ogrcaná. A bolo mi to dosť jedno.

Prvé mesiace aj tak stále spali. Nejako som sa naučila ich naraz alebo tesne po sebe nakŕmiť, okúpať a dať spať. Mne vyhovovalo, že mali rovnaký režim, lebo potom som mala aj ja čas na spánok. Poznám však aj mamy, ktorým vyhovovalo, že deti spia na striedačku, lebo mali viac času venovať sa jednému dieťaťu.

Jo inak. Bábätká plačú. Akože fakt dosť veľa a nahlas. No a vy máte dve. Je úplne normálne, že sa neviete rozkrájať. Jedno musí vždy počkať. Bude vám to trhať uši, to áno. Pravdepodobne z toho budete aj nešťastná. Mne pomohla myšlienka na to, že čím skôr sa v živote zmiera s tým, že nebudú mať všetko hneď, tým lepšie pre ne. A funguje to tak doteraz. Niekedy skrátka musia počkať.

Priznávam sa, prvý rok som s nimi sama nechodila takmer nikam. Keď som si predstavila, že pobalím pol domácnosti, deti, všetko narvem do auta a pojdem, tak ma aj chuť prešla. Mať dvojičky je totiž náročné fyzicky. Už len vziať také dve desaťkilové vajíčka a trepať ich do auta dá zabrať. Často som mávala aj svalovicu a bolesti chrbta. To všetko ma podnietilo začať cvičiť pravidelne a môžem to len odporúčať. Nemusí to byť v zmysle chudnutia alebo dostávania sa do plavkovej formy. Mne najviac pomohli cielené cviky na chrbticu s trénerom a potom celkový tréning na kondíciu. Bez cvičenia by som to nedala a i keď som neschudla, nebyť toho, že sa raz-dvakrát týždenne donútim ísť do fitka, asi by som mala už sto kíl. Okrem toho je to aj psychohygiene, aspoň na chvíľu vypadnúť medzi ľudí a nevidieť a nepočuť deti.

Okrem toho som zistila, že musím zľaviť zo svojich nárokov na seba. Mať čisté, vyspaté, usmiate deti znamená, že budem mať doma bordel a nenavarené. Nie, že by som si na to preď deťmi potrpela, ale sú ženy, ktoré áno. Preto, moja najväčšia a najlepšia rada pre vás je: Nebuďte na seba prísne. Je úplne v poriadku, ak nemáte dva týždne oholené nohy a váš byt pripomína skôr atómový kryt ako obydlie. Je úplne v poriadku požiadať o pomoc. Nájsť si niekoho, kto vám raz za týždeň dá do poriadku hlavný bordel, bola a je jednou z najlepších investícií, aké som kedy urobila. Ak máte mamy, babky, sestry, poproste ich, aby vám občas priniesli jedlo alebo nákup. Balenie jahôd a pol melóna niekedy dokáže spraviť deň. O teplej polievke nehovoriac.

Nechcite všetko stihnúť a ešte mať aj nastajlované deti (a seba). Dá sa to. Ale stojí to neprimerane veľa času a námahy. Cena za to je vynervovaná matka. A to naozaj nepotrebujete. Moje deti prežili prvé mesiace v zapínacích overaloch, veď aj tak iba spali. Keby som ich mala narvať do šiat, pančúch, ponožiek, tepláčikov, košielok, bodyniek, tak by som asi nič iné ani nerobila.

Inak tento článok píšem s mejkapom, v opätkoch na terase, kde jem príborom, nepočujem deti a nikomu nemusím prispôsobovať, čo si objednám. Takže, keď na tom budete fakt zle, uvedomte si, že je to dočasná vec. Vaše deti budú o pol roka úplne iné a po dvoch rokoch to začína byť celkom zábava. Držím vám palce, aby ste prvý rok s dvojičkami prežili v láske a zdraví.

O niektorých mojich pocitoch sa môžete dočítať aj tu.