Každý vek má svoje špecifiká. Okolo dvoch rokov, kedy si deti začínajú uvedomovať svoje potreby a dožadovať sa ich, sa začína obdobie hysákov, niektorí ho nazývajú aj obdobie vzdoru. Toto obdobie som ja nazvala obdobím: CHCEM! Pokračovať v čítaní „Obdobie „chcem““
Letné miesta, časť druhá.
Znova sme objavili Železnú studničku. Je to jedno z miest v Bratislave, kde je vždy o tri až päť stupňov menej, ako všade inde. Tieň stromov a potok zaručujú príjemný vzduch a skvelú teplotu.
Naše obľúbené letné miesta, časť prvá.
Neznášam ľudí. Teda niektorí mi samozrejme nevadia, ale nemám rada davy ľudí a preto aj nerada chodím na väčšinu kúpalísk. Ak aj áno, vyberám si kúpaliská, kde viem, že je prázdno, alebo časy, keď je to ešte ako tak znesiteľné.
Našťastie som objavila pár miest, kde sa dá prísť do kontaktu s vodou a nie sú to zrovna plnky. Prvým z nich je areál X-Bionic Sphere v Šamoríne, ktorý je najmä cez týždeň skoro prázdny. Celkom istotne za to môže vstupné, ktoré je na dospelú osobu 21€, čo je veľa a pre mnohé rodiny je to na hranici možností. Deti do troch rokov (presnejšie 100cm) neplatia, takže to hojne využívam, keďže zatiaľ platím iba za seba. Pre deti do 15 rokov je vstupné 14€ na celý deň.
Pokračovať v čítaní „Naše obľúbené letné miesta, časť prvá.“
O obyčajných dňoch
Iste ste si všimli, že som už nejakú tú chvíľu nič nenapísala. Nejako ma opustila inšpirácia a mala som aj veľa práce. Aj tento post preto píšem len tak, aby ste vedeli ako sa máme.
O chorých deťoch
Neviem ako je to u súrodencov, u dvojičiek však pri chorobe platí jedno zásadné pravidlo: NIKDY neochorejú naraz. To znamená, že sa vždy teším, že chorá je len jedna a druhú to obišlo a potom už bude pokoj. Keby boli choré naraz, tak človek to znesie, lebo by boli aspoň rovnako unavené a nie, že jedna chce spať a druhá chce skákať a jednej nechutí a druhá chce zmrzlinku a potom aj tá prvá chce zmrzlinku, tak ju nedostanú ani jedna a potom je hysák. No a keď toto všetko prežijete, že ste na nervy lebo nejdú rovnako spať a režim v prdeli, tak sa tešíte, že ste to dali a v tom „BUM“. Pokračovať v čítaní „O chorých deťoch“
Na plavárni
V rámci predsavzatí k svojim okrúhlinám som si povedala, že škoda nevyužiť tú plaváreň, keď sa už nachádza tak blízko pri dome. Ak máte plaváreň 200 metrov od domu a rady plávate, výhovorku už len ťažko nájdete. Ani zima nie je, že by som sa mala na čo vyhovoriť.
S plávaním je to podobné ako s behom. Buď ho milujete, alebo vás nikdy nenadchne. U oboch disciplín sa totiž treba prepracovať cez počiatočné nepohodlie. Voda studená, mokrá, oči štípu, zima je, milión ľudí. Po pár tempách je to lepšie. Ak to nevzdáte po dvoch dĺžkach, potom to príde. Ten pocit, keď sa ponoríte do vody, všade okolo vás je ten nekonečne ukľudňujúci modrý svet a vypnete hlavu. Žiadny telefón, žiadne deti, žiadna hudba, žiadni ľudia. Len vy a vaše myšlienky. Uznávam, že pre ľudí, ktorí nevedia vydržať sami so sebou, to môže byť desivé. Mne napríklad najlepšie inšpirácie na texty pravidelne napadajú pod vodou. Pokračovať v čítaní „Na plavárni“
O náročných deťoch
Usmiate mamy, krásne štýlové bábätká a šťastie z každej fotky. Sú ich plné sociálne siete. Vysmiate a vyspaté rodinky v objatí, malé nôžky, maternica až plače.
Viete, čo? Bullshit. Ak máte doma pokojné a dobré bábätko, gratulujem. Ale ste naozaj v menšine. A pravdepodobne ani nebudete vedieť pochopiť mamy, ktoré to tak nemajú. Možno dokonca s odsúdením pozeráte na mamy, ktoré si so svojimi deťmi nevedia dať rady. Ale tento článok nie je pre vás. Je pre všetky mamy, ktoré nemajú na ružiach ustlané. Pokračovať v čítaní „O náročných deťoch“
Ako sa DoubleTrouble na Sardíniu vybrali
Prší a nikam sa nedá ísť. Mám preto čas na písanie týchto riadkov. Sedím na terase nášho superior deluxe apartmánu (ako to honosne na bookingu nazvali) a som totálne zničená. Tejto mojej totálnej zničenosti predchádzali takéto udalosti.
V pondelok som obehala všetky možné aj nemožné destinácie v Bratislave a zakončila ich výletom do Vajnor. Nášmu autu (vlastne neviem, či sa to dá nazvať autom ešte) treba estékáčku a treba ho aj dať trocha dokopy. Sem-tam mi nefunguje nejaký zámok na aute, v klíme mi asi zdochlo nejaké zviera a pevne dúfam, že mi neprídu na to, že som zadné svetlo prilepila sekundovým lepidlom, držalo už len na kábliku. O tom, že som ho ujovi odovzdala so všetkými omrvinkami, ktoré boli moje deti schopné vyprodukovať za dva-tri mesiace, už radšej tiež pomlčím. Pokračovať v čítaní „Ako sa DoubleTrouble na Sardíniu vybrali“
O korporátoch
„Pani doktorka, máme tu partnerskú hádku, on sa išiel baviť a ona išla plakať k plotu.“
„Myslíte, že sa išla obesiť?“
Pýtam sa, lebo neviem v čom presne by inak mohla spočívať moja lekárska pomoc panej, ktorá je staršia ako ja a mala by si byť schopná ustriehnuť partnerské hádky na verejnosti. A nielen na verejnosti, ale hlavne na firemnej párty, na ktorej má všetkých kolegov. Pokračovať v čítaní „O korporátoch“
O vojne
Išla dlho a ďaleko, väčšinu cesty pešo, tehotná s dvojičkami. Jej dedinu, ako jednu z mnohých zbombardovali vo vojne. Porodila v kláštore, na chodbe, za pomoci rehoľných sestier a ktovie aký by bol jej príbeh, keby to bolo na inom mieste. Pôrod bol dlhý a komplikovaný, deti sa narodili podvyživené a malé. Vďaka dobrým ľuďom majú chlapci dnes tri roky a žijú v utečeneckom tábore. Viditeľné stopy to na nich nenechalo, tých neviditeľných je oveľa viac. Je celkom možné, že následky vojny si budú niesť celý život. Pokračovať v čítaní „O vojne“