Stojím v preplnenom autobuse, na niekoľkých zastávkach sme nechali ľudí na ulici, pretože sa skrátka nevmestili dnu. Počúvam tie rozhovory, je to niekedy veľmi inšpiratívne.
„Helka, idem sem k tebe sa postaviť, henten tam nese nejaké ty lišty, či co.“
„Nááá, to budú asi na transparenty, nevíš, že je pochod dneskaj?“
„Ahááá, tak to je dobre. Nech len idú mladí. Treba.“
„Veď je to ich budúcnosť, som rada, že sa zobudili konečne.“
Dámy, do 60 rokov mohli mať, ďalej v tomto duchu pokračovali až kým som nevystúpila. Ich sa to už pravdepodobne netýka, alebo aspoň tak si to myslia. Rozumiem, že v 60ke už nemajú pocit, že by niečo mohli zmeniť, no neuvedomujú si, že ony sú tie prvé, ktorých sa toto všetko dotýka. Je totiž oveľa väčšia pravdepodobnosť, že sa skôr dostanú do situácie, keď budú potrebovať pomoc štátu. Či už v podobe dôchodku, zdravotnej starostlivosti, sociálnej opatery a mnohých iných oblastí, kde by mal (a bohužiaľ nie je tomu tak) zohrávať hlavnú úlohu štát v podobe svojich inštitúcií.
Dnes žijeme v krajine, kde sa bojíme. Ozvať sa, keď sa deje krivda. Povedať svoj názor, ak nekorešponduje s väčšinou. A tak sme tam stáli, všetci spolu, a vraveli svoj názor, že celá táto vláda nie je v poriadku. Že sa stala obrovská krivda a doplatili na to dvaja nevinní ľudia. A nám to nie je jedno. A na tú malú chvíľu sme tam neboli proti nikomu, ale všetci spolu.
A všetky tie protesty sú síce krásne, rada participujem na tomto memente, pre „tých hore“, že sú stále zástupcami ľudu a že dav je mocná vec. Avšak, nevidím tam moc svetlo na konci tunela. Čo ďalej? Padne vláda? A potom? Koho budeme voliť? Dnešný výber politikov je, ako keby ste vyberali v osobitnej škole adeptov na matematickú olympiádu. Zúfalo nám chýbajú štátnici a odborníci.
Zoberme si napríklad ministerstvá. Richter na sociálnych veciach? To ako fakt? Tomanová detská ombudsmanka? Si robíte kozy?
Drucker v zdravotníctve? Ak pošta má byť vizitkou jeho krízového manažmentu, tak:
- Nie, stále sa na niektorých poštách nedá platiť kartou. Vitaj 21.storočie.
- Super novinka, zavedenie lístočkov na poradovník. Fakt odborné a prevratné. Ešte, že v zdravotníctve už poradovníky máme. A nie zrovna krátke.
- E-podací lístok, ktorý si musíte následne vytlačiť a potom doniesť na poštu, pravý zmysel som nepochopila. Silná analógia s e-receptom.
To nie je iba jedna asistentka, ktorá nemá čo hľadať na stretnutí s nemeckou kancelárkou. To sú desiatky nevzdelaných a nekompetentých ľudí na miestach, na ktoré sa dostali iba vďaka správnym kontaktom. A ak sa toto nezmení, tak táto krajina sa nikdy neposunie nikam.
Mne na tom záleží. Záleží mi na tom, aby moje deti dostali najlepšie možné vzdelanie, najlepšiu možnú lekársku starostlivosť. To však na Slovensku momentálne nie je možné. Takéto zmeny sa neudejú za deň ani za týždeň. Treba na nich pracovať dlhé roky. Viete ako sa vraví, že ako dlho ste telo bedačili nesprávnym životným štýlom, tak dlho ho budete naprávať tým správnym? Tak nejako to je asi aj so štátom.
Najbližších 10 rokov nás teda nečakajú žiadne zázraky, len tvrdá práca.
„Neviete, čo sa deje v meste? Sú aj výtržnosti?“ pýta sa ma predavačka v obchode so záujmom. Vo vekovej kategórii tiet z autobusu bola.
„Všade pokoj, veľa ľudí, ale bez výtržností“ odpovedám jej.
„To je dobre, keby som nepracovala, tiež by som šla.“