Kategória: Zápisník mamy

Tento článok píšem, lebo ste ma o to požiadali. Denne a mesačne mi chodia správy s prosbou, aby som vám preboha napísala, ako som ten prvý rok prežila. Takto s odstupom si to už trúfnem zhodnotiť, aj keď veľa si z neho nepamätám.

Nechcem vám dávať rady. Každá žena, mama, je úplne iná a rodí za iných okolností. Ja som napríklad človek, ktorý sa vo väčšine vecí rozhoduje skôr intuitívne. Proste ak si niečo zrátam racionálne a stále mám z toho zlý pocit, tak do toho nejdem. A môže to byť hocičo a hocijako lákavé. Napíšem vám teda, ako som to prežila ja a budem dúfať, že to niekomu pomôže. Pokračovať v čítaní „Prvý rok s dvojičkami“

„Ťažké to je, prosím vás?“
„Čo ako?“
„No, dvojičky mať.“
„Nie, vôbec nie, odporúčam. Prečo, čakáte?“
„Nie, chceli by sme.“ Pokračovať v čítaní „Recept na dvojičky“

Na tento článok ma inšpirovalo hneď niekoľko udalostí. Prvou udalosťou sú komentáre pod fotkami dievčat, akú majú úžasnú mamu a podobne. Druhou udalosťou bolo, keď mi jedna instakamoška vraví: „počuj, ale ja som si myslela, že ty si z fakt bohatej rodiny a preto si môžeš dovoliť nepracovať a…“ Ehm. Pokračovať v čítaní „O sociálnych sieťach“

Neexistujú. Ani tie moje. A ich najväčšia prednosť je vyzerať nevinne. Z každej strany počúvam, aké sú dobré, milé, poslušné, zlaté, krásne. Neviem či sú extra poslušné, ísť s nimi niekam je skôr utrpenie ako zábava. Najväčší problém býva, keď je dieťa unavené alebo hladné, prípadne smädné. Vtedy je to samý hysák, rev, plač, zatínanie sa. Aj ja viem byť odporná keď som hladná 🙂

Netrúfam si vám radiť ako na vaše deti, ale napíšem vám, ako to vyzerá u nás a čo s nimi robím aby sme ako-tak vychádzali. Moc som o tom nečítala, je možné, že to má nejaké prvky montessori a iných výchovných metód, mojou jedinou inšpiráciou je, že sa pravidelne snažím vcítiť do detskej kože. Často si predstavujem čo si myslia, ako sa asi cítia, čo im môže vadiť. Pomáha mi to lepšie ich pochopiť. Moje deti však nie sú zázračné jednorožce, niekedy normálne vyvádzajú aj plačú aj protestujú. Pokračovať v čítaní „Poslušné deti“

Neznášam baliť rodinu na cesty. Obvykle uznávam minimalizmus a zásadu, že všetko sa dá kúpiť. Teda okrem vankúšikov s ktorými zaspávajú, tie sú absolútne nenahraditeľné. Akurát, pred týmto výletom som mala celkom rešpekt. Dedina niekde na Orave, tam asi nič potrebné nekúpim, nehovoriac o tom, že sme sa chystali na svadbu, to znamená pre deti ešte o dva outfity viac ako obvykle.

Do toho sa votrelec s predátorom rozhodli, že je práve najlepší čas sabotovať výlet. Takže kým som balila, ony vybaľovali. Stihli sa aj zakydať, rozbiť pohár a vyliať vodu. Suma sumárum, olašácka rodina by sa lepšie pobalila, nakoniec som to dala do dvoch cestovných tašiek a dvoch tašiek z dmky. Keď už som myslela, že mám naozaj všetko, prišla moja obľúbená hra: Ako narvať veci do auta, aby sa dalo zavrieť. Alebo zjednodušene Tetris.  Pokračovať v čítaní „Ako sa DoubleTrouble na Oravu svadbovať vybrali“

Myslím si, že toto nebude zrovna populárny článok, no aj tak ho musím napísať. Pokojne to môžete brať ako môj výsostne osobný pohľad na túto problematiku, nie ako odborný postreh. Pokračovať v čítaní „O zázračnom prsníku“

Vzala si gitaru a začala spievať. Z jej hlasu bolo počuť všetky krivdy sveta, dnešné aj minulé. Mohla mať asi 80 rokov, jej duša však bola ešte oveľa staršia.

Viete, ja nemám veľmi rada kostoly a omše. Nemám rada ani cirkev. Nie som veriaci človek a otázkami duchovna sa zaoberám len málokedy. Pracujem však v takej inštitúcii, kde občas na omšu musím a občas aj chcem. Najmä v cudzej krajine. Tie omše, z ktorých je rozumieť iba trocha, majú svoje čaro. Môžete sa odosobniť od obsahu a vnímať iba formu. A to je niekedy celkom pôsobivé. Pokračovať v čítaní „Madrid“

Toto je v istom veku dieťaťa celkom citlivá téma, na ktorú existuje milión názorov, blogov, článkov. Všade nájdete rady ako zbaviť dieťaťa plienky, takže tento blog nebude ďalším návodom. Chcela by som vám napísať niečo, čo vám pomôže možno oveľa viac. Pokračovať v čítaní „O plienkach“

Dnes velociraptory domáce vstávali 5.30 ráno. Moje presviedčanie, že teda naozaj by mohli ešte chvíľu spať, nezabralo. Vzala som si ich do postele a tvárila sa, že spím.

„Ejka, počúvaj. Ejka, počuješ? Maminka, neda dudikovu fašku, nam neda.“ Ninka ozrejmila Eliške, čo je dávno jasné, ráno majú dovolené kakao z dudlíkovej ale inak som veľmi nerada, keď si pýtajú piť z nej aj cez deň alebo v noci. Zuby majú predsa len jedny. Pokračovať v čítaní „O výchove“

Stretla som ju v lidli pri pokladni. Vymenili sme si krátky pohľad, šla som vykladať veci z košíka.

„Prepáčte, môžem sa vás opýtať? Nie ste vy náhodou Saša?“

Hneď ako som sa na ňu pozrela druhýkrát, vedela som kto je, veľmi presne. Zvláštne, ako niektorí ľudia ovplyvnia váš život bez toho, aby o tom vôbec vedeli. Ani ona nevie. Poznáte takých učiteľov. Organizujú výlety, akcie, krúžky, olympiády, stretnutia a súťaže. Vo svojom voľnom čase a často úplne nezištne. Menia život deťom a dávajú im nový rozmer. A nevedia o tom. A ona bola presne taká, i keď nebola moja učiteľka. Pokračovať v čítaní „O ženách, ktoré nás inšpirujú“