Jeden deň v živote lekára

Raz sa ma jeden kolega v Južnom Sudáne opýtal, koľko chcem detí. „Žiadne“. Odpovedala som. V tej dobe som si myslela, že nemocnica je a bude celý môj život (dobre, dobre, bola som mladá a blbá).

„Aby si nemala dvojičky“. Povedal Jimmy a zasmial sa. Ja s ním, pretože vtedy som si bola absolútne istá, že deti nechcem a nikdy mať nebudem. Jimmy pochádzal z Ugandy a s jeho ženou chodili zarábať na misie do Južného Sudánu. Paradoxne v Ugande ich nevedeli zaplatiť a zahraničné organizácie platili lepšie. Ich deti ostávali so starými rodičmi, často štyri mesiace až pol roka. Pamätám si, ako absurdné mi pripadalo, že dvaja vzdelaní ľudia sú nútení odísť z krajiny, ktorá ich potrebuje, ale nevie im ponúknuť podmienky na to, aby v nej ostali. V konečnom dôsledku tým trpí ich rodina aj celá spoločnosť.

Po príchode z misií som sa zamestnala na Slovensku a naozaj som si myslela, že medicína je poslanie a treba to nejako vydržať. Že sa treba prispôsobiť situácii a stavu v nemocniciach. Pre ilustráciu vám skúsim opísať, ako vyzeral môj bežný deň v nemocnici.

Pracovala som na chirurgii a to znamenalo, že všetko sa prispôsobovalo operačnému programu. Ten sa začínal obvykle 8.30 a dovtedy už musela byť väčšina práce hotová. Do práce som prichádzala väčšinou o pol siedmej, prezliekla sa, zakryla kruhy pod očami mejkapom a spravila si vizitu na svojich izbách. To znamená: pozrieť všetkých pacientov (väčšinou 6-10 ľudí), spýtať sa ich ako sa majú, vypočuť si ako prežili noc. Pozrieť si laboratórne výsledky, zapísať všetko do ich kariet a hlavne, všetko si to zapamätať. O siedmej začínala prvá vizita s vedúcim oddelenia. Na nej sme zvyčajne museli všetko o pacientovi zreferovať vedúcemu lekárovi, vrátane výsledkov a navrhnúť ďalší postup liečby alebo vyšetrenia.
O pol ôsmej bolo potom sedenie všetkých lekárov z celej kliniky, tam sa hodnotila nočná služba, novoprijatí pacienti, dôležité veci a udalosti.
O ôsmej vizita s prednostom kliniky, znova zopakovať to isté a potom sa ponáhľať na operačné sály. Ak som nebola napísaná na operáciu, obvykle ma  čakalo prijímanie a prepúšťanie pacientov, zapisovanie výsledkov z vizity, ordinácia liečby, sprevádzanie nestabilných pacientov na vyšetrenia. Toto všetko nielen pre svojich pacientov, ale pre všetkých z oddelenia, niekedy aj z dvoch oddelení.

Na sálach sa pracovalo celé doobedie až do druhej poobede, kedy sa uzavrel deň na poobednej porade a až potom som sa dostala na obed. A niekedy som ani nešla, lebo som vedela, čo bude nasledovať.

Po hodinách strávených nad operačným stolom, ma čakali preväzy rán, ktoré vyžadovali lekársky zásah, zvyčajne čistenie, strihanie, vypláchnutie a aplikáciu liekov, výmeny drénov a malé chirurgické výkony na všetkých ostatných oddeleniach. Väčšinou som si teda zbalila košík s náradím a vybrala som sa dlhou podzemnou chodbou na geriatriu, oddelenie dlhodobo chorých, alebo všade tam, kde potrebovali ošetriť nejakú preležaninu, zaviesť žilový vstup alebo hocičo iné.

To už sa mi ale o pol štvrtej začínala služba, ktorých som mala tak šesť až osem mesačne. Byť v službe znamená, že kolegovia idú domov a chod oddelenia ostáva na vás. Nielen oddelenia, okrem toho, že máte bojovú úlohu, aby všetci prežili do rána, musíte ešte chodiť na urgentný príjem. Tam príde každá bolesť brucha, infarkty, hnačky, zápcha, sople a mnoho iného. Ak lekár na urgentnom príjme usúdi, že potrebuje pacienta vyšetriť chirurgom, zavolá vás. A že tých vyšetrení za službu bolo niekedy viac ako je únosné, to zistíte až s odstupom času.

A tak som behala medzi chirurgiou a urgentným príjmom a robila čo mohla. Niekedy bolo treba operovať. Vtedy všetci pacienti na urgentnom príjme čakali aj dve-tri hodiny, kým dooperujeme. Lebo skrátka ich nemal kto iný vyšetriť. Viete si predstaviť, aký nadšený je pacient, keď na vás čaká tri hodiny? Ja áno. Nehovoriac o všetkých zneužívačoch systému, ktorým sa nechce ísť doobeda praktickému lekárovi, tak použijú podvečer alebo v noci urgentný príjem.

„Odkedy máte ťažkosti?“
„Asi mesiac.“
„A čo vás donútilo, prísť teraz?“
„Nemohol som zaspať.“

Takéto a mnohé podobné konverzácie vás nutne po roku, dvoch, piatich prestanú baviť a prestanete sa usmievať. Na to sa pacienti potom budú sťažovať. Nemám im to za zlé, oni si skrátka naozaj myslia, že niekde spíte. Ono, vy niekedy aj naozaj spíte, napríklad o tretej v noci, keď ste zvládli delírium u opilca, ktorý nedostal svoju dávku, zmätenú babičku, ktorá chcela utiecť z oddelenia aj bezďáka, ktorý si prišiel liečiť červivé rany na nohách s vidinou teplej postele. Vtedy si ľahnete a dúfate, že ten poondiaty telefón už nezazvoní aspoň do šiestej. Ale on zazvoní presne vtedy, keď sa dostanete do hladiny alfa.

Tentokrát to bude možno jablko v zadku. Alebo zaseknutý vibrátor. O štvrtej nad ránom chodia rôzne predmety, ktoré treba zo zadkov dostať von.
Aj z predkov, ale o tom bude iný blog. Potom sú tu ešte väzni, ktorí nechcú ísť do väzenia, tak prehltnú lyžičky alebo pašeráci drog v zadku. Takéto veci vedeli služby dosť okoreniť.
Potom tu boli aj veci, nad ktorými zostával stáť rozum. Napríklad odlúpnutý gélový necht, hnačka, kliešť na nohe (alebo kdekoľvek inde) a veci, ktoré na urgentnom príjme nemajú čo hľadať. Urgentné príjmy slúžia na život ohrozujúce stavy, nie na kliešte a hnačky.

Ak som mala šťastie a prežila som do pol siedmej, celý ten kolotoč vizít a pacientov začal znova. Veľmi pravdepodobne by som v takomto tempe zotrvala až dodnes, keby neprišli Votrelec s Predátorom. Veľmi pravdepodobne by som bola jednou z ďalších vyhoretých lekárok, nevrlou k pacientom a nepríjemnou ku všetkým naokolo. Takéto tempo totiž môžete vydržať rok, dva aj päť. Ale dlhodobo je takéto fungovanie neudržateľné, nedá sa nerobiť chyby a za chyby sa v medicíne platí životmi.

Pridajte k tomu napríklad debilného šéfa, nedostatok materiálu, alebo nepríjemné kolegyne. Vôbec sa nečudujem, že lekári odchádzajú a neplánujú sa vrátiť. Ja sa do medicíny tak skoro nevrátim takisto. Medicína je poslanie, ale nedá sa robiť na úkor rodiny, detí a v neposlednom rade, seba samého.

Možno ste si všimli v poslednom čase výroky a články o zvyšovaní počtu medikov na univerzitách, o tom, čo robiť, aby lekári neodchádzali do zahraničia. Jedna vec je istá: kým sa nezlepšia podmienky v slovenských nemocniciach, lekári skrátka nemajú motiváciu zostať. Zmeniť a prekopať treba celý systém od základu, vrátane materiálu, vybavenia, poskytnutia psychologickej podpory a vzdelávania.

A je tu asi zbytočné rozpisovať sa o tom, čo všetko je v slovenskom zdravotníctve naprd. Ak ste niekedy boli pacientom, tak to viete veľmi dobre. Chcela som vám len opísať, ako vyzerá jeden deň v koži začínajúceho lekára a prečo vlastne tí, ktorí nemajú rodiny, utekajú preč. Peniaze za tým až tak nehľadajte.

Zdieľaj

10 komentárov k “Jeden deň v živote lekára”

  1. Kym neprišli raptori robila som sestru na urgente … úplne som sa vrátila pri čítaní naspäť ??brrrr

  2. Pracujem ako zdravotná sestra-a maximálne súhlasím s tým,čo píšete…nebyť toho,že túto prácu robím srdiečkom,tak s použitím rozumu tu už niesom…prajem všetko dobré a veľa pozitívnych vecí ❤️

  3. A zabudli ste na lekárov , ktorí učia to množstvo študentov. A stále sa ten počet zvyšuje, kapacitne a fyzicky je to veľmi náročné, nikto z vrchnosti sa nás nepýta

  4. Veľmi pekne a výstižne napísané. Ale aj tak si myslím, že ľudia mimo zdravotníctva si to nevedia predstaviť (napr. nevedia koľko času zaberie napísať prepúšťaciu správu pre pacienta, nebodaj ešte ak je polymorbídny..). O rok končím medicínu a neviem si predstaviť ostať tu pracovať. Robila som popri škole dva roky v nemocnici na chirurgickej klinike, takže viem ako to chodí. Bola som aj v zahraničí, nuž a nedá sa to porovnať. Rozprávala som sa aj so spolužiakmi, ktorí boli tiež a zhodli sme sa na tom, že tu pracujú ľudia pod obrovským stresom, na jednu hlavu je veľmi veľa úloh, doktor nestíha. Nedostatok personálu a nedostatok peňazí v zdravotníctve je kľúčovým problémom, ktorý keď sa nevyrieši, tak to bude také isté, ak nie horšie, lebo čím ďalej tým viac mladých odchádza preč. Ak sa mi to podarí, na 99% budem jedna z nich. Veľmi rada by som ostala, lebo mám rada Slovensko, ale pokiaľ sa podmienky nezmenia, nevidím v tom zmysel. Chcem liečiť ľudí, ale aj ja mam jeden život, jedno zdravie – mám tu ostať pomáhať a popri tom sama vyhorieť?

  5. Na jednej strane s vami súhlasím, veď koľko ľudí dokáže pracovať 28 hodín denne. Je to vtip. Ale na zaplakanie. Mladí a šikovní utekajú preč, potom ostáva tá práca na hŕstke lekárov a sestričiek. Nedávno sa strajkovalo o sto šesť. Písala ste, že v zdravotníctve nie sú peniaze. Ale strajkovalo sa za zvýšenie platov. Ehm, zvýšili vám plat?
    Na Slovensku, myslím, že nie len na Slovensku musí pracovať každý. Možno nie 28 hodín denne ako niektorí lekári ale musia. Aby sa niečo zmenilo v zdravotníctve, organizoval sa nejaký štrajk? Teda okrem platov? Pravdepodobne tento alarmúci stav vám tak neprekáža ako tie platy. Potom sa slovenskom začnú kopiť prípady úmrtí. Napríklad nedávno, keď lekárka zabila dieťa opakovaným klistýrom. Alebo keď pani sestrička na ODDELENI INTENZIVNEJ STAROSTLIVOSTI vypla signalizáciu, lebo ju to rušilo? Na jiske? Chcela spinkať? A zomrelo dieťa?? Amohli by sme pokračovať do aleluja, nie sú to jediné prípady. Zmena by mala nastať predovsetkym, ako ste písala, od základu. Pevne verím, že do svojej práce vkladáte maximum. Aj keď každodenná rutina a frustrácia dáva zabrať. Najmä zlomený gélový necht alebo zaseknutý vibrátor.
    Ten základ ste predovšetkým vy, zdravotnícky personál. Ak chcete niečo zmeniť, tak treba ísť štrajkovať za reformu, zmenu systému, viac peňazí do vybavenia. Tiež pevne verím, že by vás v nemalej miere podporila aj nelekárska verejnosť. Ja určite áno. A ak sa zmení systém, tak sa zmenia aj podmienky a v konečnom dôsledku aj vaše platy…

    1. Myslím, že sme sa nepochopili. Tento článok nebol sťažnosťou na platy. Bol obrazom reality, v ktorej sa zdravotníci nachádzajú a je samozrejmé, že v takom prostredí sa robia chyby, v konečnom dôsledku na to dopláca pacient, vždy. 28 hodín to nie je, je to 36 až 48 hodín v jednom kole, ale to by nikomu nevadilo, keby za tým nasledovali dva dni riadneho odpočinku. Akurát, že v realite často nenasledujú. Pridajme k tomu neskúsených lekárov a sestry, nad ktorými nikto starší poriadne nie je, pretože sú buď v zahraničí alebo v súkromnej sfére a nešťastia sú hneď na svete.
      Ja momentálne v zdravotníctve nepracujem a ani sa nechystám, pretože v tom nevidím perspektívu. A nie platovú.
      Ďakujem za komentár a prajem pekný večer.

    1. Vôbec nevadí, naopak, rada som si prečítala vašu skúsenosť. Veď čo by mi pomohlo lepšie sa vcítiť do kože pacienta? Dúfam, že už je bábo zdravé doma 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *