Kategória: Nezaradené

V rámci predsavzatí k svojim okrúhlinám som si povedala, že škoda nevyužiť tú plaváreň, keď sa už nachádza tak blízko pri dome. Ak máte plaváreň 200 metrov od domu a rady plávate, výhovorku už len ťažko nájdete. Ani zima nie je, že by som sa mala na čo vyhovoriť.

S plávaním je to podobné ako s behom. Buď ho milujete, alebo vás nikdy nenadchne. U oboch disciplín sa totiž treba prepracovať cez počiatočné nepohodlie. Voda studená, mokrá, oči štípu, zima je, milión ľudí. Po pár tempách je to lepšie. Ak to nevzdáte po dvoch dĺžkach, potom to príde. Ten pocit, keď sa ponoríte do vody, všade okolo vás je ten nekonečne ukľudňujúci modrý svet a vypnete hlavu. Žiadny telefón, žiadne deti, žiadna hudba, žiadni ľudia. Len vy a vaše myšlienky. Uznávam, že pre ľudí, ktorí nevedia vydržať sami so sebou, to môže byť desivé. Mne napríklad najlepšie inšpirácie na texty pravidelne napadajú pod vodou. Pokračovať v čítaní „Na plavárni“

„Pani doktorka, máme tu partnerskú hádku, on sa išiel baviť a ona išla plakať k plotu.“
„Myslíte, že sa išla obesiť?“

Pýtam sa, lebo neviem v čom presne by inak mohla spočívať moja lekárska pomoc panej, ktorá je staršia ako ja a mala by si byť schopná ustriehnuť partnerské hádky na verejnosti. A nielen na verejnosti, ale hlavne na firemnej párty, na ktorej má všetkých kolegov. Pokračovať v čítaní „O korporátoch“

Tento článok píšem takpovediac na objednávku a snáď mi to skúsenejšie kolegyne blogerky odpustia, že sa im kafrem do roboty. Ja, nováčik. Prípadne ma prosím aj pokojne doplňte.

Pýtate sa ma totiž, pomerne často, že aké je to začať blogovať. Čo na to potrebujete. A ako vlastne začať. Keďže som takéto otázky dostala asi štyri za posledný týždeň, rozhodla som sa napísať rovno celý článok. Pokračovať v čítaní „Ako začať blogovať“

Zo Silvinkou sa poznám z portálu modrý koník, kde sme obe začali blogovať a obe sme pracovali ako ambasádorky, len pre iné firmy. Keby nebolo jej, pravdepodobne by som nikdy nenabrala odvahu založiť si vlastný blog a venovať sa tomu, čo ma baví najviac, písaniu. Silvi, okrem toho, že je mama, je krásny človek. Nikdy som ju na nikoho nepočula povedať nič zlé, venuje sa krásnym veciam a z jej fotiek a článkov ide také „pekno“.

Prečo začala blogovať, čo ju na tom najviac baví a ako to celé vníma, sa dočítate v rozhovore nižšie.

Pokračovať v čítaní „Silvia a minidiamond blog“

Naty som spoznala náhodou na Myjave, keď som ešte bola len tehotná a ona začínala fotografovať. Musím povedať, že som ju hneď zaradila medzi „wannabe fotografky“, ktoré si dajú za meno Photography a tvária sa, že to vedia. Akurát, že Naty hneď dokázala mne aj celému zvyšku sveta, že nálepku za menom má právom. Nemusím vám asi hovoriť, že živiť sa fotografiou v dnešnom svete, nie je vôbec ľahké. Potrebujete výbavu, pracujete naozaj za každých podmienok a váš plat je veľmi neistý. O tom, ako Nataly pracuje, prečo nie je len obyčajnou mamou na materskej a čo by chcela v živote robiť, sa dočítate ďalej.

Nataly a jej krásni synovia Pokračovať v čítaní „Nataly a jej fotografie“

Sľúbila som vám príbehy inšpiratívnych mám, ktoré asi nepoznáte, ale mali by ste. Dominiku som objavila na instagrame a odvtedy pravidelne slintám. Keby som bývala v jej blízkosti, vážila by som už 200 kíl a ochutnávala makronky od rána do večera. Inak vedeli ste, že keď vyhral Macron francúzske voľby, Dominika na jeho počesť spravila akciu na makronky? Ešte aj vtipná je tá žena! Tak som vám ju vyspovedala 🙂 Pokračovať v čítaní „Domčine Laskonky“

Eliška, alebo aj votrelec, je môj malý klon. To znamená, že pokiaľ je najedená a vyspatá, tak nemá vôbec žiaden problém. Vlastne je to veľmi zvláštne mať doma svoje malé prevtelenie (a aj dobré zrkadlo).

Z dvojice votrelec-predátor, je to ona, ktorá sa votrie vždy a všade. Okupuje hračky, miesto na maminých kolenách aj babkinu posteľ. Je veliteľ a tablet v rukách jej dáva moc manipulácie nad sestrou.

Je krásna, s jamkami na lícach a nevinným pohľadom, ktorý obmäkčí aj kameň. Je si toho vedomá a vo veku dvoch rokov sa už naučila využívať všetky zbrane. Pán Boh nás ochraňuj v puberte.

Eliška si ľudí rýchlo obľúbi a sama si žiada objatia a pusy. V tomto je teda úplne iná ako ja. Troška jej tú detskú nevinnosť a zvedavosť závidím, priznávam.

Občas ju chytajú skvelé záchvaty, niekedy tancuje pred zrkadlom a inokedy nás premieňa na bohviečo. Pravdepodobne z nej bude herečka.

 

V tomto ja žijem. Ešte, že mám aj Predátora, o ňom nabudúce.

 

 

Moje deti chcú asi emigrovať. Prišla som na to asi pred týždňom, keď som počula z izby sa ozývať: „Rojo! Verde! Esta color amarillo!“ To, že dvojročné dieťa si vie samé pustiť na youtube rozprávku, ktorú chce, je inak trocha strašidelné.

Zjavne sa však ešte nevedia rozhodnúť, do ktorej krajiny pôjdu. Dnes napríklad, sa im z izby ozýva „Ich Bin Fiha“ a aj keby som veľmi chcela, aby si vybrali slnečné Španielsko, chápem, že Nemecko je pre nich ekonomicky výhodnejšie. Akurát som zvedavá, kedy začnú baliť kufre. Pokračovať v čítaní „Deti a tablety“

Priznám sa, že najradšej píšem príbehy keď sú čerstvé, vtedy sa mi lepšie darí vystihnúť realitu. Tento však v sebe má emócie, ktoré nevybledli ani po štyroch rokoch.

Ako čerství piataci sme nastúpili na týždennú prax na kliniku detskej onkológie a každý sme dostali pacienta, o ktorom sme mali všetko vedieť a o ktorého sme sa mali počas pobytu starať. Na izbe číslo 9. vtedy ležala ona. Vytiahnuté dvanásťročné holohlavé usmiate dievča, ktoré okamžite zbystrilo pri novom podnete, ktorým som bola. V zástupe nekonečných dní, týždňov a mesiacov, ktoré tam tie deti prežívali, sa jej ani nečudujem. Viac ako jej tvár si ale pamätám tvár jej mamy, z ktorej bolo vidieť takú únavu, akú poznajú len rodičia ťažko chorých detí. „Prosím Vás, nenúťte ma to rozprávať znova“ – prosila ma a vtedy mi došlo, že teda určite nie som prvý ani posledný študent, ktorý je zvedavý na všetky detaily zákernej diagnózy, o ktorej vedeli málo aj doktori, nieto ona. Nebolo ani treba, všetko som si prečítala dopredu. Pokračovať v čítaní „Syrová pizza“