Eliška, alebo aj votrelec, je môj malý klon. To znamená, že pokiaľ je najedená a vyspatá, tak nemá vôbec žiaden problém. Vlastne je to veľmi zvláštne mať doma svoje malé prevtelenie (a aj dobré zrkadlo).
Z dvojice votrelec-predátor, je to ona, ktorá sa votrie vždy a všade. Okupuje hračky, miesto na maminých kolenách aj babkinu posteľ. Je veliteľ a tablet v rukách jej dáva moc manipulácie nad sestrou.
Je krásna, s jamkami na lícach a nevinným pohľadom, ktorý obmäkčí aj kameň. Je si toho vedomá a vo veku dvoch rokov sa už naučila využívať všetky zbrane. Pán Boh nás ochraňuj v puberte.
Eliška si ľudí rýchlo obľúbi a sama si žiada objatia a pusy. V tomto je teda úplne iná ako ja. Troška jej tú detskú nevinnosť a zvedavosť závidím, priznávam.
Občas ju chytajú skvelé záchvaty, niekedy tancuje pred zrkadlom a inokedy nás premieňa na bohviečo. Pravdepodobne z nej bude herečka.
V tomto ja žijem. Ešte, že mám aj Predátora, o ňom nabudúce.