O zvykoch

Vraj na všetko sa dá zvyknúť. Asi na tom niečo bude. Ja som si zvykla. Zvykla som si, že tu dni plynú jeden za druhým úplne rovnako. Týždeň, víkend, žiadny rozdiel. každý deň ten istý kolotoč: vizita, ambulancia, ultrazvuky, pôrody večerná vizita, prečítať si niečo, pozrieť film a spať. Rutina zabíja, no po čase začne byť záchranou, vodítkom ako prežiť každý deň.

A tak každé ráno vstávam a idem do nemocnice, ktorá je od môjho domčeka oddelená len chatrnou hliníkovou bránkou. Každý deň vysvetľujem sudánskym ženám, že sa majú umývať. Že keď nebudú piť vodu, budú mať zápchu. Že mlieko treba prevárať, inak dostanú znova tuberkulózu, brucelózu a iné choroby. Že rodiť treba v nemocnici, lebo doma im nikto nepomôže. A aj tak chodia neskoro, s brucelózou a zápchou. Svet asi nezmeníme, no môžeme sa o to pokúšať. Zvykla som si, že mám každý deň na obed aj večeru to isté. Ryžu a kozie mäso. Niekedy k tomu aj fazuľu. Nič viac tu nepoznajú a pri zmienke o pestrosti jedálnička sa na mňa pozerajú ako na blázna. Dobre, asi som blázon, keď v oblasti hladomoru chcem viac, uznávam. O mäso sa teda delím s mačkou. Deľba je: ja mám ryžu a ona mäso. Vlastne on, je to kocúr, ktorý sa volá Referendum. Narodil sa počas referenda o nezávislosti Južného Sudánu. Ten zvyk dávať mená podľa udalostí sa mi páči. Mohli by sme mať na Slovensku deti, ktoré by sa volali Voľby, Gorila, prípadne Dúhový Pochod. Zvykla som si, že ma tu nikto nevolá mojím menom. Nazvali ma Alec, čo je domorodé meno, ktoré znamená „žltá krava“. Alexandra tu totiž nikto nevysloví, tobôž Saša. A tak som žltá krava. Zvykla som si, že tu musím robiť veci, ktoré by sa mi na Slovensku ani nesnívali. Včera som stála na operačke 5 hodín a operovala. Ja, dva mesiace po škole. Čuduj sa svete, pacient stále žije a má sa dobre. Moji kolegovia na Slovensku by ma za tých 5 hodín zabili; viem si živo predstaviť anestézu ako kričí nech si švihnem, lebo nestihnú správy a aj nervózne podupkávanie inštrumentárky. Nikdy by som si nemyslela, že by som sama mohla zvládnuť taký výkon. Ale zvykla som si. Nie že by ma to nestálo veľa nadávok a preplakané noci. Niekedy som hladná, unavená a špinavá. Ale tá sprcha pod holým nebom je skrátka super. A niekedy si od mačky vybojujem aspoň kúsok mäsa 🙂

Zdieľaj

Samozrejmosť

Po vyšetrení všetkých dnešných pacientok som si na chvíľu sadla k Sudáncom, ktorí tu pracujú ako sestry a rozoberali sme medzikultúrne odlišnosti. Dozvedela som sa, že by som mala byť poctená ponukou na sobáš za 100 kráv a nie odmietať, to sa predsa nerobí. A samozrejme, že by som mala hneď zabudnúť na Slovensko a Európu, lebo vraj som príliš pekná na to, aby ma nechali len tak odísť. Na čo som im teda vysvetlila, že u nás sa za nevesty neplatí a že si môžme celkom slobodne vybrať za koho sa vydáme. Záblesk nádeje v ich očiach, že by mohli mať belošku a ešte aj zadarmo ma naozaj pobavil. Nedalo mi nespýtať sa, či by chceli doma ženu, ktorá neuvarí na ohni, neoperie v rieke a nechce viac ako jedno dieťa (prípadne nechce žiadne). Po vysvetlení všetkých týchto skutočností sme sa dohodli, že sa predsa len vrátim na Slovensko.

Pokračovať v čítaní “Samozrejmosť”

Zdieľaj