Sedím na terase 5* hotela, v diaľke znejú rytmy z hotelových rezortov, je to niečo medzi talianskym a arabským kvílením (lepší výraz som nenašla). Čítam knihu! Po roku a deviatich mesiacoch, prvýkrát čítam niečo, čo nie je ani časopis, ani učebnica. I keď, mala by som si pripraviť prednášku a troška aj angličtinu zopakovať, aby som nebola za úplneho debila, ako naposledy na konferencii v Slovinsku. To som bola o tri roky mladšia a dostala som takú trému, že moja prednáška o infekciách u utečencov netrvala ani 5 minút, tak rýchlo som ju prečítala.

Slnko pomaly zapadá a ja som dostala chuť si ku knihe dať pohár vína. Šak čo, šak na dovolenko-pracovnej ceste som. Volám teda čašníka a vravím mu: „prosím vás, dala by som si pohár bieleho vína“ a pokladám túto požiadavku za vybavenú. O to viac ma zaskočila jeho odpoveď: „Máme iba fľašu. Kto už by pil iba pohár vína?!“ Zdesenie v jeho očiach si budem dlho pamätať. Aj toto je Albánsko. Nebudú tu predsa trocháriť s pohármi.

PS: výhľad z terasy hotela.