Príbehy veľkých vedcov, časť druhá – Robert Edwards a Patrick Steptoe

Tento diel seriálu o veľkých vedcoch bude venovaný jednému príbehu, z ktorého nakoniec vzíde dieťa. A nie hocijaké. Chcela by som pre vás napísať príbeh pána Roberta Edwardsa, vďaka ktorému máte dnes možno dieťa aj vy. Ak ste niekedy podstúpili umelé oplodnenie, vedzte, že pán Edwards spolu so svojim tímom sa pričinil o to, že ste sa niekoľko mesiacov nevyspali a že namiesto divokých žúrov dnes čítate rozprávky na dobrú noc. Za svoje úsilie dostal v roku 2010 Nobelovu cenu za medicínu.

Odhaduje sa, že asi 10% žien celosvetovo má problém počať dieťa počas piatich rokov v stabilnom vzťahu. Čo vlastne znamená, že prevalencia nejakej formy neplodnosti je ešte vyššia, pretože tu nie sú zarátaní muži a tiež ženy, ktoré nie sú v stabilnom vzťahu, alebo sa nepokúšajú po dobu piatich rokov. V roku 1955 boli síce tieto čísla o dosť nižšie, no lekári takýmto ženám mohli len popriať veľa šťastia a poslať ich modliť sa za zázrak. V dobe, kedy sa hodnota ženy odvíjala od schopnosti porodiť dieťa, to muselo byť pre ženy veľmi náročné.

Robert Geoffrey Edwards sa začal zaujímať o plodnosť už počas svojho PhD štúdia. Chcel robiť pokusy s myšacími vajíčkami a na nich vyskúšať ich oplodnenie mimo tela myši. Asi však neviete, že myši ovulujú zásadne v noci. Po troch rokoch nočných návštev v laboratóriu to Edwardsa troška prestalo baviť a tak sa začal zamýšľať nad tým, ako by myši donútil ovulovať cez deň. Skúšal rôzne kombinácie hormónov, až sa mu napokon podarilo naprogramovať ovuláciu u myší a tiež množstvo získaných vajíčok. Postupne svoje pokusy rozšíril tak, aby dokázal “prebudiť spiace vajíčka” k dozretiu mimo tela samíc.

Myši však nie sú ľudia a tak sa pokúšal presvedčiť pár gynekológov, aby mu poskytli kúsky ľudských vaječníkov na výskumy. Dovtedajšie výskumy zretia ľudských vajíčok stroskotali na všeobecnej domnienke, že ľudskému vajíčku trvá dozretie v priemere dvanásť hodín. Edwards však prvý preukázal, že čas zretia ľudského vajíčka je okolo 37 hodín a nielen to. Je zaujímavé, aké predstavy o ľudskom tele panovali pred sedemdesiatimi rokmi a ktovie, čo si budú vedci vravieť o 70 rokov o nás. Ďalším nesprávnym všeobecne uznávaným poznatkom bolo, že spermia musí prísť do kontaktu so sekrétom v ženskej pošve, aby bola schopná oplodniť vajíčko. Edwards dokázal oplodniť vajíčko úplne mimo ženského tela a túto skúsenosť aj publikoval v roku 1969.

To však samozrejme neboli jediné problémy, ktoré musel prekonať na ceste k prvému dieťaťu zo skúmavky. Jedným veľkým problémom bolo, že vajíčka, ktoré dozreli mimo tela ženy, sa chvíľu na kultúrach udržali, no potom odumierajú. Potreboval preto vajíčka, ktoré dozreli v tele ženy. Lenže ako ich z nej dostať von? V tej dobe boli všetky brušné operácie vykonávané laparotomicky (rezom cez celé brucho). Bolo samozrejme nemysliteľné, aby ženy podstupovali laparotómiu len tak, pre vedecké účely.
Začal preto pátrať po spôsobe, akým by mohol dostať zdravé vajíčka a narazil na práce Patricka Steptoa, ktorý robil diagnostické operácie pomocou malého rezu na bruchu a kamery, tento spôsob dnes poznáme pod názvom laparoskopia.

Títo dvaja spolu vytvorili dokonalý tím. Edwards sa naučil kontrolovať menštruáciu a ovuláciu u žien tak, aby mohol Steptoe tesne pred ovuláciou od žien laparoskopicky získať vajíčko. To v tej dobe samozrejme nebolo také jednoduché ako dnes, jednak kamery mali veľmi zlý obraz, čiže hrozilo poškodenie vaječníkov a aj samotných vajíčok. Po odobratí vajíčka sa toto muselo pomerne rýchlo oplodniť, čo zahŕňalo aj asistenciu nádejného otca, ktorý musel poskytnúť čerstvé spermie. Tento proces však fungoval a postupne sa takto podarilo dosiahnuť štádium, kedy sa v kultivačnej miske embryo rozdelí na 8 a 16 buniek a potom do stavu, kedy už vidno, z ktorých buniek bude embry a z ktorých placenta.

A vtedy sa páni rozhodli, že je čas pokúsiť sa vložiť takéto embryá do maternice cez pošvu a cervikálny kanál. Podarilo sa im niekoľko včasných tehotenstiev, no všetky postupne odumreli. A to najmä preto, že hormóny, ktoré ženy užili na vyvolanie ovulácie a odobratie vajíčok, spôsobili potom aj to, že po ovulácii klesla výstelka maternice a tak sa žiadna placenta nemohla implantovať dosť hlboko. Edwards sa teda rozhodol, že nebudú manipulovať menštruačný cyklus a týmpádom mali vždy len jeden pokus, tesne pred ovuláciou. Na to museli ale vyvinúť test, ktorý by im mohol povedať, kedy ovulácia nastane a tak začali sledovať hladinu luteinizačného hormónu (LH), ktorý prudko stúpne práve v čase ovulácie. Ak ste si niekedy robili ovulačný test, tak zaň tiež vďačíte týmto dvom pánom.

V roku 1976 stretli títo dvaja páni manželov Brownových, kde Lesley Brownová mala vyvinuté vaječníky, no nemala priechodné vajíčkovody a týmpádom nemohla otehotnieť. Z tejto procedúry sa im narodila dcéra Louise a neskôr aj jej sestra Natalie. Postupne začali vznikať prvé IVF centrá a do dnešného dňa sa “zo skúmavky” narodilo vyše 5 miliónov ľudí.

Títo dvaja páni navždy zmenili pohľad na vývoj nového života z hľadiska laického a ešte viac zmenili z pohľadu modernej medicíny. Avšak nemali to vždy ľahké. Nielen pre prekážky, ktoré im vyplývali z vedeckej podstaty problému. Odsúdila ich cirkev, vedecké inštitúcie im odmietli financovať výskumy, to čo robili bolo v tej dobe absolútne nepredstaviteľné a nemorálne.

Pohľad na etické problémy spojené s IVF si zaslúži malú odbočku od nášho príbehu. V prvom rade, rodičom Brownovým nikto nepovedal, že všetky predošlé pokusy o IVF zlyhali do trinásteho týždňa po oplodnení. Toto vyústilo do debaty o informovanom súhlase, čo je zaiste dobré a tiež do debaty o etickosti umelého oplodnenia. Cirkev pri nominácii Roberta Edwardsa na Nobelovu cenu poznamenala, že tento pán je okrem nových životov, ktoré sa narodili, zodpovedný aj za tisíce životov, ktoré sú zmrazené a nikto nevie, čo s nimi bude. Budú zničené? Narodia sa? Budú sa na nich robiť výskumy? To sú dnešné etické dilemy v umelom oplodnení, ktoré by sme nemali ignorovať ani my, ktorí s cirkvou nemáme nič spoločné. Ako sa žije s predstavou, že máte niekde zmrazené deti, ktoré sa najskôr nikdy nenarodia?

Etické dilemy takmer vždy sprevádzajú pokrok a treba o nich diskutovať na odbornej aj na spoločenskej úrovni. Nijako neznižujú dôležitosť toho, čo pán profesor Edwards s jeho tímom vykonali. Naopak, on sám vždy podporoval vedeckú a etickú debatu o problémoch reprodukčného zdravia. Okrem umelého oplodnenia nám dal poznatky o menštruačnom a ovulačnom cykle myší aj žien, o hormónoch a ich fungovaní, o možnostiach manipulácie cyklu a tiež liečbe ochorení, ktoré sú spôsobené poruchami týchto cyklov. Tiež založil známy medicínsky časopis Human Reproduction, prvé IVF centrum a vytrénoval kopu lekárov v tejto oblasti.

IVF sa od tých čias samozrejme zmenilo, dnes vajíčka už napríklad neodoberáme laparoskopicky, ale tenkou ihlou za pomoci ultrazvuku. Tiež novšie metódy umožnili vpraviť jednu spermiu priamo dovnútra vajíčka, čím dokážeme liečiť neplodnosť aj u mužov, ktorí majú zdravých spermií veľmi málo. Dokážeme vajíčko, spermiu aj vzniknuté embryo diagnostikovať ešte pred vložením a tak minimalizujeme riziko narodenia chorého dieťaťa.

Príbeh Sira Edwardsa som vám chcela priniesť, aby ste vedeli, že veľké veci nevznikajú ľahko, často ani náhodou, ale je za nimi kopa práce, odriekania, pokory, talentu, šťastia a pevnej vôle. Ak sa vám páčil, neváhajte zdieľať, alebo si prečítajte prvý diel tejto série, ktorý som napísala pred časom.

sir edwards and louise brown

Zdieľaj

Jeden komentár k “Príbehy veľkých vedcov, časť druhá – Robert Edwards a Patrick Steptoe”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *