Príbehy veľkých vedcov, časť 1.

Za posledných 10-15 rokov sa toho v medicíne udialo neuveriteľne veľa. A najviac sme sa posunuli v chápaní mikróbov, vírusov, ich interakcií a toho, ako ovplyvňujú našu imunitu.
Dnes napríklad vieme, že to ako sa dieťa narodí, ovplyvňuje jeho osídlenie baktériami z matkinej vagíny a to má celoživotné dôsledky na imunitu dieťaťa. To, aké baktérie máme v čreve, ovplyvňuje nielen trávenie, ale aj imunitné odpovede celého tela. Na niektoré ochorenia používame dokonca transplantáciu stolice od zdravých pacientov.

Ľudské príbehy lekárov, vedcov a epidemiológov, ktoré stoja za významnými objavmi na poli medicíny, sú niekedy ešte oveľa zaujímavejšie. Zopár, pre mňa zaujímavých príbehov, som si dovolila vám vybrať sem na blog.

Objav HIV vírusu a Francoise Barré-Sinoussi

Pochádzala z chudobnej rodiny a chcela byť lekárkou. Myslela si však, že štúdium medicíny je drahšie a dlhšie, zvolila preto cestu vedy. Skoro však zistila, že štúdium prírodných vied je rovnako dlhé a náročné. Po dvoch rokoch štúdia začala pochybovať, či je to to správne a preto si začala hľadať miesto v nejakom laboratóriu, v ktorom by mohla pracovať aspoň na polovičný úväzok. Trvalo jej to vyše roka, no nakoniec ju prijali do Pasteurovho inštitútu, kde sa začala venovať retrovírusom. Inak, keby ste nevedeli, čo je Pasteurov inštitút, tak je to niečo ako vedecký Olymp. Na Pasteurovom inštitúte vynašli vakcínu proti hepatitíde B aj besnote, objavili testy na detekciu rezistentnej tuberkulózy, rakoviny čreva, test na HIV a mnohé ďalšie zásadné objavy, ako napríklad, že fajčenie matiek hrá významnú úlohu pri Syndróme náhleho úmrtia dojčiat (SIDS). Píšem to preto, aby ste si nemysleli, že veľké objavy sa robia iba v USA. 🙂 Mladá Francoise sa teda mohla naozaj učiť od najlepších z najlepších.

„Začala som študovať na univerzite a po dvoch rokoch som sa sama seba pýtala, či som urobila správne rozhodnutie. Rozhodla som sa preto nájsť výskumné laboratórium, ktoré by ma prijalo na čiastočný úväzok a zároveň by som mohla pokračovať v štúdiu na univerzite. Trvalo mi takmer rok, kým som získala prácu, ale nakoniec som bola prijatá Pasteurovým inštitútom. Vtedy to bolo veľmi neobvyklé a bolo veľmi ťažké nájsť laboratórium, ktoré by prijímalo študentov. Veľmi rýchlo som začala pracovať na plný úväzok namiesto čiastočného. Teraz hovorím svojim študentom, že nie som dobrým príkladom – prestala som chodiť  na prednášky, požičiavala som si poznámky od kamarátov a chodila iba na skúšky. Ukázalo sa, že som bola na skúškach lepšia než predtým, pretože som mala motiváciu. V laboratóriu som ale pochopila, že to bolo naozaj to, čo som chcela v živote robiť a teda som spravila správne rozhodnutie a vôbec to neľutujem.“

Pôvodne študovala celú veľkú skupinu retrovírusov, ktoré sa vyznačujú tým, že pôsobia na imunitu a tak sa človek stáva vnímavým na zriedkavé infekcie alebo onkologické ochorenia. V roku 1983, keď sa vo svete šírila epidémia zvláštneho stavu deficitu imunity (vtedy sa to ešte nevolalo AIDS), ju kontaktovala skupina lekárov, ktorým prednášali na univerzite o retrovírusoch:

„Kontaktovali nás, aby položili jednoduchú otázku: „Myslíte si, že táto nová objavujúca sa choroba môže byť spôsobená retrovírusom?“ Konkrétne sa nás pýtali, či to bolo kvôli HTLV víruru, ktorý bol v tom čase jediným známym ľudským retrovírusom. Ten však nespôsoboval úbytok CD4+ T buniek u pacientov. Takže diskusiou s nimi sme dospeli k záveru, že by to mohlo byť retrovírus, ale nie HTLV. A tak sa začalo pátranie.“

Prvý obrázok HIV vírusu pod elektrónovým mikroskopom.

„V roku 1983, keď sme vírus izolovali, všetci si mysleli, že epidémia bola veľmi obmedzená na to, čo dnes nazývame „kľúčové populácie“. Na začiatku sa táto choroba dokonca nazývala „4H choroba“. Štyri H hovoria: homosexuáli, hemofilici, závislí na heroíne a Haiťania. To bola samozrejme veľká chyba. Piate H chýbalo, a to heterosexuálna populácia. Naozaj sme začali spoznávať rozsah epidémie v roku 1984 a najmä v roku 1985, keď sme šli do Afriky a videli, čo sa deje v nemocniciach po celom kontinente. Prvou krajinou, do ktorej som sa dostala, bola Stredoafrická republika a v tej dobe sme si skutočne uvedomili, že väčšina ľudí v nemocniciach zomiera na AIDS. Klinickí lekári tam ani nevedeli, že ich pacienti umierajú na AIDS. Takže to bolo vtedy, keď sme si začali uvedomovať, že sa niečo deje, a že to bude pravdepodobne strašná epidémia. Naučili sme sa, že HIV nie je len epidémiou v Afrike, ale takmer vo všetkých regiónoch sveta.“

Jej práca spolu s kolegom Lucom Montagnierom a ďalšími kolegami viedla k objaveniu HIV vírusu a následne aj k objaveniu testov a antivirotík, ktoré sa používajú dodnes na liečbu HIV infekcie. Aj vďaka nej sa dnes pacienti s HIV dožívajú rovnakého veku ako zdraví ľudia a pri správnej liečbe v krvi nemajú detekovateľný vírus, takže nemôžu nikoho nakaziť. Je autorkou vyše 240-tich vedeckých publikácií, čo je vo vedeckom svete veľmi veľmi veľa. Nobelovu cenu za medicínu dostali v roku 2008 a pani Barré-Sinoussi sa dodnes venuje HIV pacientom na čele charitatívnych organizácií.

Barry J. Marshal, Robin Warren a žalúdočné vredy

Kedysi, keď som ešte chodila na strednú školu, učili sme sa na zdravovede, že žalúdočné vredy sú spôsobené mastným a štipľavým jedlom, zvýšenou konzumáciou alkoholu a stresom. Dnes už však vieme, že síce tieto veci k tomu určite napomáhajú, čo však naozaj spôsobuje žalúdočné vredy, je baktéria Helicobacter pylori. Za objavením tejto baktérie sa tiež skrýva jeden zaujímavý príbeh.

Už v 19. storočí existovali nejasné indície o tom, že v žalúdku sa nachádzajú špirálovo zahnuté baktérie, ktoré sa však nikomu nepodarilo vykultivovať. Všeobecná viera však bola taká, že v žalúdku nemôže prežiť žiadna baktéria, pretože prostredie v ňom je natoľko kyslé, že by ju zabilo. Záujem o pochopenie úlohy baktérií v žalúdočných ochoreniach sa v 70. rokoch dvadsiateho storočia objavil, keď sa podarilo dokázať baktérie s v žalúdkoch ľudí so žalúdočnými vredmi.Tieto baktérie boli pozorované aj v roku 1979 Robinom Warrenom, ktorý si do partie na ich skúmanie pribral aj Barryho Marshalla. Ich pokusy o ich kultiváciu (rozmnoženie) však boli až do roku 1982 neúspešné. Ale čo čert nechcel, chlapci sa počas veľkonočných prázdnin zabudli a nechali Petriho misky v inkubátore. Po piatich dňoch prázdnin na nich z misiek pozerali títo kamoši:

Obrázok je ilustračný, keďže sa na ňom nachádza aj sliznica žalúdka, tak to nie je úplne správny príklad, ako vyzerá taká kultivácia baktérií.. A že ich tam nevidíte dobre? V skutočnosti vyzerajú takto:

Barry Marshal a Robin Warren teda napísali vedeckú prácu o tom, že žalúdočné vredy nie sú spôsobené jedlom ale baktériami. Malo to však jeden háčik – potrebovali dôkaz.
Problémom tohto vedeckého bádania bolo, že vo vede nemôžete len tak niekoho infikovať neznámou baktériou, pretože po prvé, nemáte liek a po druhé, je to neetické. No a po tretie, sa na takúto činnosť aj ťažko hľadajú dobrovoľníci.
V tej dobe neexistoval ani spoľahlivý zvierací model, na ktorom by sa dal takýto experiment urobiť. Doktor Marshall sa preto rozhodol vziať veci do vlastných rúk a vypil kultúru baktérií. No a o desať dní dostal krásnu gastritídu a svoju obeť vede musel dokázať aj podstúpením gastrofibroskopie, kde mu kolega odobral vzorky zo žalúdka (au). Nesmieme zabudnúť ani na to, že v tej dobe nebola ani overená a odskúšaná liečba.
Navyše tento pokus vo vedeckom svete aj tak neprešiel, lebo dobrovoľníkov musí byť v štúdiách typicky viac ako sto a musia byť rozdelení do minimálne dvoch skupín, aby sa dali porovnať. Klinické štúdie musia okrem tohto spĺňať aj mnoho iných podmienok a pravidiel, napríklad povolenie od etickej komisie, zaslepenosť (teda ani pacient ani doktor nesmú vedieť, aké lieky pacient užije, aby sme sa vyhli vedomým aj nevedomým predsudkom) a ešte veľa iného.
Od predstavenia tejto hypotézy, až po jej akceptovanie odbornou verejnosťou a zavedenie antibiotík do liečby, ubehlo viac ako desať rokov.
Doktori Marshal a Warren dostali za tento objav Nobelovu cenu za medicínu v roku 2005.

Nabudúce si v tomto miniseriáli povieme o vynáleze lieku proti malárii a potom možno o umelom oplodnení. Ak sa vám článok páčil, nezabudnite ho zdieľať :)