Sprosté slová

Vybrali sme sa s dievčatami včera na ihrisko, dlho sme na žiadnom neboli. Ihriská nemám rada, jednak preto, že sa mi nechce riešiť hádky medzi deťmi, prekáračky o lopatky a podobne. Doma svoje totiž nechávam, nech si nezhody riešia samé. Zasahujem až keď tečie krv, no na ihrisku by som si to nedovolila. Nechce sa mi ani konverzovať o počasí a plienkach s inými matkami, otázok a poznámok o dvojičkách mám za tie tri roky už takisto akurát tak dosť. Ale už  sa ma aspoň nepýtajú, či sú to chlapci…
No asi ich nebudem môcť držať večne v sociálnej izolácii. Najneskôr v škôlke sa budú musieť zoznámiť aj s deťmi, ktoré sú iné ako my, vyrastajú v odlišnom prostredí. V istom zmysle ma to desí. Nie z nejakého elitárstva, ale z toho, že by som nechcela, aby mal na moje deti niekto zlý vplyv. Kým sú doma, je to ľahké. Vypustiť ich do akéhokoľvek sveta, už také ľahké nie je.

Občas sa teda zmierim s predstavou ihriska a monotónneho hojdania pol hodiny obojručne dvoch detí, čo ma samozrejme neuveriteľne napĺňa a baví. Včera sa k nám pridal aj chlapček, ktorý mal maximálne 4 roky, ale skôr 3.

„Babka, pohojdaj máááááá!“ Babka mala na háku.
„Je tu niekto, kto by ma rozhojdal?!“ Povedal, tak som sa zľutovala.
„Môžem ťa rozhojdať.“ Vravím mu a očakávam aspoň ďakujem. Márne.
Nasledovalo niekoľko viet z jeho strany, ktoré nedávali príliš význam a smeroval ich skôr na moje deti. Moc som ho teda nevnímala, cudzie deti ma väčšinou až tak nezaujímajú a sympatický mi nebol, takže som nemala dôvod. Ďalej som monotónne hojdala hojdačku a modlila sa, aby ich to skoro prestalo baviť. Z letargie ma prebralo až použitie výrazu:
„Dostaneš po tej kokotskej papuli“ evidentne smerovaný k babám.
„Maminka, čo to povedal chlapec?“ Pýtajú sa okamžite baby.
„Čo si to povedal? Neželám si, aby si takéto výrazy používal pred mojimi deťmi, rozumieš?!“ Okríkla som ho, na čo sa otočili zo dve matky, babka mala stále na háku.
Moja vyhrážka sa však minula účinku, obšmietal sa okolo nás veselo ďalej, no rozhodla som sa to ignorovať, občas som hodila veľmi škaredý pohľad. Za pol hodinu na ihrisku stihol rozbiť plastový traktor, vysypať celé vedro kamienkov zo šmykľavky dolu, vziať si lopatku, ktorá mu nepatrila a nasypať druhému chlapcovi piesok do očí. Po poslednom incidente jeho babka sucho zahlásila:
„Poď, ideme domov obedovať.“

Žiadna snaha o výchovu, žiadna snaha o dohovorenie alebo ospravedlnenie. Bohužiaľ naše deti sa budú musieť stretnúť vo svojich kolektívoch aj s deťmi, ktoré nemali šťastie na výchovu a stimulujúce prostredie. Zostáva nám asi len dúfať, že výchova, ktorú dostali od nás, preváži nad všetkými vplyvmi okolia.
Podľa správania sa dá väčšinou veľmi dobre odhadnúť, ako vyzerá domácnosť, v ktorej žijú. Takéto výrazy sa deti nenaučia samé od seba, ale od nás dospelých. Nie, že by moje deti občas nepoužili slovo hovno, do riti kriste som už tiež zachytila a šibnutý takisto. Rozumiem aj tomu, že občas nám všetkým aj nejaká tá škaredšia nadávka ujde, aj pred deťmi. Ale v kontexte vyhrážok a rozprávania sa s malým dieťaťom týmto štýlom, to si neviem ani predstaviť.

Nebuďme totiž idealisti, národ hlúpne, nenávisti a agresie medzi nami je čoraz viac. Stačí sa pozrieť do akejkoľvek internetovej diskusie. Ale radšej to nerobte, nekazte si  deň.