Nedeľné úvahy

Noci v Sudáne sa vyzačujú neuveriteľne krásnou hviezdnou scenériou. Nie takou ako na južnej pologuli, ale nádhernou akú u nás nevidieť. Neviem či je to absenciou pouličných svetiel alebo opustenosťou tohto miesta, ale krásu hviezd si tu dokážem vychutnať oveľa viac. Jediné, čo toto nádherné divadlo dokáže pokaziť, sú komáre. A tie sú všade, najmä v období dažďov. Čítali ste niekedy všetky tie cestovateľské príručky, ktoré vám radia veci ako: „Noste dlhé rukávy a používajte repelenty“? BLBOSŤ! Komárom v Sudáne repelenty vôbec neprekážajú a nevadia im ani dlhé rukávy. Dostanú sa aj cez tepláky a rifle. Pravdepodobne ich príroda vyzbrojila, ako koniec koncov všetky živé tvory na tomto mieste, účinnými zbraňami ako prežiť.

Len my Európania sme zdegenerovaní a zhýčkaní civilizáciou, čistotou a technickými vymoženosťami, ktoré nás udržiavajú pri živote aj vtedy, keď už by sme v iných podmienkach dávno boli mŕtvi. Platíme za to však vysokú cenu v podobe pokazenej imunity a chronických ochorení. Nie nadarmo sa im vraví civilizačné. Nikdy som tu nevidela vysoký krvný tlak, obézneho človeka, autoimunitné choroby ani mozgovú mŕtvicu. Za to som tu však videla ochorenia, ktoré vďaka očkovaniam (a môže si antivax hnutie hovoriť čo len chce) vidíme u nás len v hrubých učebniciach, ktoré sa nikomu nechce čítať. Tetanus napríklad, je tu úplne bežná choroba. A úplne bežne sa naň aj zomiera. Pozerať sa na to, ako sa vlastné dieťa dusí by som nedopriala nikomu na svete. A ten pocit, že vy s tým nemôžete urobiť vôbec nič, by som nedopriala žiadnemu doktorovi na svete. Tiež osýpkam, čiernemu kašľu, tuberkulóze a iným chorobám, ktoré sme eradikovali, sa tu darí skvele. Prečo si na Slovensku nevážime dostupné a lacné očkovanie, ale búrime sa a žiadame jeho dobrovoľnosť? Toto som nikdy nepochopila a asi ani nikdy nepochopím. Dnes mi už došli dôvody prečo trčať stále v mojom tukule, dlho som nič ani nenafotila, tak som sa rozhodla, že sa pôjdem prejsť. Keďže je nedeľa, šla som do kostola a na trh, ako správna dedinčanka Kostol tu tvorí veľký oplotený strom s lavicami pod ním. Má to svoje čaro, pozerať sa pomedzi listy na presvitajúce slnko… Keďže bolo dnes 40 stupňov, tá prechádzka na trh (2km) mi zabrala asi dve hodiny, pretože bolo aj bahno všade, miestami som sa brodila. Trh bol prázdny, okrem koly a nejakých keksíkov nemali vôbec nič použiteľné, z čoho som ostala prekvapená, lebo takto si to z minulého roku nepamätám. Obdobie dažďov je v Sudáne vážna vec, vtedy sa skrátka nič nedováža. To ma zároveň priviedlo k myšlienke o ekológii a snahách v našom živote žiť ekologicky. A tak si vravím, že vďaka za tetrapakové obaly, lebo len vďaka nim som dnes dopila posledné mlieko, ktoré vydržalo tú cestu. Vďaka postrekom tie pomaranče čo som sem vliekla, boli oranžové a sladké a nie zelené a kyslé ako všetky bio prírodné ktoré som kedy jedla. Vďaka za balené vody a hnusnú kolu v plastových flašiach, ktorou všetci tak opovrhujeme a každý z nás ju aj tak pije…

Zdieľaj

O zvykoch

Vraj na všetko sa dá zvyknúť. Asi na tom niečo bude. Ja som si zvykla. Zvykla som si, že tu dni plynú jeden za druhým úplne rovnako. Týždeň, víkend, žiadny rozdiel. každý deň ten istý kolotoč: vizita, ambulancia, ultrazvuky, pôrody večerná vizita, prečítať si niečo, pozrieť film a spať. Rutina zabíja, no po čase začne byť záchranou, vodítkom ako prežiť každý deň.

A tak každé ráno vstávam a idem do nemocnice, ktorá je od môjho domčeka oddelená len chatrnou hliníkovou bránkou. Každý deň vysvetľujem sudánskym ženám, že sa majú umývať. Že keď nebudú piť vodu, budú mať zápchu. Že mlieko treba prevárať, inak dostanú znova tuberkulózu, brucelózu a iné choroby. Že rodiť treba v nemocnici, lebo doma im nikto nepomôže. A aj tak chodia neskoro, s brucelózou a zápchou. Svet asi nezmeníme, no môžeme sa o to pokúšať. Zvykla som si, že mám každý deň na obed aj večeru to isté. Ryžu a kozie mäso. Niekedy k tomu aj fazuľu. Nič viac tu nepoznajú a pri zmienke o pestrosti jedálnička sa na mňa pozerajú ako na blázna. Dobre, asi som blázon, keď v oblasti hladomoru chcem viac, uznávam. O mäso sa teda delím s mačkou. Deľba je: ja mám ryžu a ona mäso. Vlastne on, je to kocúr, ktorý sa volá Referendum. Narodil sa počas referenda o nezávislosti Južného Sudánu. Ten zvyk dávať mená podľa udalostí sa mi páči. Mohli by sme mať na Slovensku deti, ktoré by sa volali Voľby, Gorila, prípadne Dúhový Pochod. Zvykla som si, že ma tu nikto nevolá mojím menom. Nazvali ma Alec, čo je domorodé meno, ktoré znamená „žltá krava“. Alexandra tu totiž nikto nevysloví, tobôž Saša. A tak som žltá krava. Zvykla som si, že tu musím robiť veci, ktoré by sa mi na Slovensku ani nesnívali. Včera som stála na operačke 5 hodín a operovala. Ja, dva mesiace po škole. Čuduj sa svete, pacient stále žije a má sa dobre. Moji kolegovia na Slovensku by ma za tých 5 hodín zabili; viem si živo predstaviť anestézu ako kričí nech si švihnem, lebo nestihnú správy a aj nervózne podupkávanie inštrumentárky. Nikdy by som si nemyslela, že by som sama mohla zvládnuť taký výkon. Ale zvykla som si. Nie že by ma to nestálo veľa nadávok a preplakané noci. Niekedy som hladná, unavená a špinavá. Ale tá sprcha pod holým nebom je skrátka super. A niekedy si od mačky vybojujem aspoň kúsok mäsa 🙂

Zdieľaj

Samozrejmosť

Po vyšetrení všetkých dnešných pacientok som si na chvíľu sadla k Sudáncom, ktorí tu pracujú ako sestry a rozoberali sme medzikultúrne odlišnosti. Dozvedela som sa, že by som mala byť poctená ponukou na sobáš za 100 kráv a nie odmietať, to sa predsa nerobí. A samozrejme, že by som mala hneď zabudnúť na Slovensko a Európu, lebo vraj som príliš pekná na to, aby ma nechali len tak odísť. Na čo som im teda vysvetlila, že u nás sa za nevesty neplatí a že si môžme celkom slobodne vybrať za koho sa vydáme. Záblesk nádeje v ich očiach, že by mohli mať belošku a ešte aj zadarmo ma naozaj pobavil. Nedalo mi nespýtať sa, či by chceli doma ženu, ktorá neuvarí na ohni, neoperie v rieke a nechce viac ako jedno dieťa (prípadne nechce žiadne). Po vysvetlení všetkých týchto skutočností sme sa dohodli, že sa predsa len vrátim na Slovensko.

Pokračovať v čítaní “Samozrejmosť”

Zdieľaj