Ženy kmeňa Dinka

Každoročne sa na prelome októbra v tejto oblasti koná tradičná slávnosť výberu neviest. Včera som sa v nádeji na dobré fotky vybrala pozrieť ako také tradičné Dinka tance vlastne prebiehajú. Nepodarilo sa mi síce odfotiť nič svetoborné, no exkurzia to bola poučná.

Slávnosť výberu neviest – Južný Sudán 2013

Všetky dievčatá, ktoré už menštruujú sa poobliekajú, vyzdobia, vezmú si dáždniky a píšťalky a idú sa predviesť. Tak popri nemocnici sledujem skupinky vysmiatych dievčat ponáhľajúcich sa na miestnu pristávaciu dráhu pre lietadlá. Na mieste si potom vyzlečú vrchy aby bolo vidieť prsia, natrú sa zmesou kravského lajna a hliny a tancujú. Vlastne to ani nie sú tance, ale skôr akási promenáda, aby si ich potenciálny ženích všimol.

Muži zasa súťažia v behu a iných disciplínach aby dokázali svoju silu a schopnosť postarať sa o rodinu. Popri súťažení si zároveň hľadajú budúcu nevestu. Kritériá v tomto kmeni sú jasné: musí byť vysoká a chudá, čím bledšia pokožka, tým lepšie. Pevné prsia, veľký predkus a prípadne vybité predné zuby sú takisto znakmi veľkej krásy. Podľa toho ako nevesta vyzerá, či je zdravá, z koľkých detí pochádza, sa potom zjednáva cena. Jedna pekná mladá zdravá žena má cenu asi 50 kráv. Vlastníkmi toľkých kráv sú však väčšinou muži, ktorí už majú čosi za sebou a tak tie najmladšie a najkrajšie majú manžela, ktorý už má okolo 60 rokov. Dievčatá si nevyberajú, robia to za nich otcovia a bratia, ktorí si potom za tie kravy kúpia nové ženy. Pozerajúc sa na tie dávne rituály som pochopila, že tento kmeň má k spoločnosti 21. storočia ešte aspoň päťstoročnú cestu. Svadba sama o sebe tu nie je nejakým veľkým rituálom, keď sú zaplatené kravy, nevesta sa presťahuje do nového domu. Každá manželka musí mať dom vlastný, takže v okolí je veľa domov v skupinkách po troch, štyroch. A do roka musí otehotnieť. Inak ju manžel môže vrátiť ako tovar v záruke a vypýtať si naspäť kravy. A tak mnoho mladých dievčat chodí do mojej ambulancie pýtať si tabletky, z ktorých zaručene otehotnejú, lebo nechcú byť vrátené naspäť. Jedno dieťa však nestačí. Mladá žena tu rodí raz za dva roky. Dva roky totiž dojčí a manžel sa jej vtedy nesmie dotknúť. Ale potom je čas na ďalšie dieťa. Čím viac detí tým lepšie.

Pýtala som sa svojich sestričiek prečo je to tak. Vraj preto, lebo tu aj tak polovica detí zomrie a druhú potrebujú na to aby mohli ďalej bojovať s arabským severom. Sestričky v ambulancii majú tiež deti, prípadne sú tehotné, a to sú na miestne pomery veľmi vzdelané ženy. Keď sa ich pýtam, koľko by chceli detí, tak odpoveď je vždy najmenej 7. A vôbec nepochybujem o tom, že tento počet niektoré o päť rokov dosiahnu. Tu totiž vôbec nie je problém si dieťa vziať do práce. Deti si strážia medzi sebou a ja kľudne s vizitou počkám kým sestra dokojí bábo. Iný kraj, iný mrav. Často rozmýšľam o tom, či im takto nie je lepšie. Nemôžu sa síce o ničom samé rozhodnúť, ale nemajú ani žiadne starosti o budúcnosť. Všetko predsa ide podľa plánu. Zaplatiť kravy, vydať sa, rodiť deti a zostarnúť…

Zdieľaj

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *