Som bohatá. Dozvedela som sa túto radostnú správu od pána farára na nedeľnej omši, ktorá bola celá v jazyku Dinka, no kázeň bola neviem prečo po anglicky. Asi aby jej rozumeli iba tí, ktorých sa to týka. Teda ja. Definícia bohatstva v Sudáne znela: „Bohatí sú ľudia, ktorí sa vozia na autách, spia na mäkkých matracoch a jedia trikrát denne.“ A pán farár sa ďalej rozčuľoval, skoro ako keby podnetom pre tú kázeň bolo niečo veľmi osobné. „Bohatí ľudia kašlú na chudobných, vozia sa v autách a doprajú si dobré jedlo a nechcú sa deliť.“ A záverom dodal: „Ale Boh má aj tak radšej chudobných.“ Pozeral na mňa zvláštne, skoro nahnevane, až som nadobudla pocit, že som ho niečím buď urazila alebo potrebuje peniaze a čoskoro ma navštívi s požiadavkou na niekoľko tisíc dolárov. Lebo tak to tu bežne chodí. Biely = bohatý.
Dosť dlho som sa im snažila vysvetľovať, že ja nie som bohatá, robím túto prácu dobrovoľne a plat mám menší ako by som zarobila na Slovensku. Lebo predsa na Slovensku by som mala plat prinajmenšom premiérsky. Prestalo ma to nakoniec baviť, vysvetlovať im, že ozaj bohatá nie som, zaplatiť im letenky na Slovensko nemôžem a často len krčím plecami a nechávam ich myslieť si čo chcú. Dnes prišla do pôrodnice pacientka aj s manželom, mala na sebe tri sukne a dva vršky, v ruke niesla igelitku a hrniec. Jedna z tých, ktorá pochopila, že rodiť sa má v nemocnici, aj keď až po smrti jej posledného dieťaťa, ktoré zomrelo práve pri pôrode. Manžel neniesol nič, iba vychádzkovú palicu. Muži v Sudáne zo zásady nenosia nič. Pochopila som, že všetky šaty má na sebe a v rukách celý ich majetok.
Sudánsky zvyk nosiť na sebe všetky šaty, ktoré vlastnia mi bol vždy smiešny. Až kým mi niekto nepovedal, že to je preto, lebo počas vojny nikdy nevedeli kedy budú musieť utekať z domu, a tak preventívne nosia všetko na sebe a so sebou. Úsmev ma vtedy prešiel… Celý ich majetok pozostával z dvoch lyžičiek, hrnca, prikrývky pre dieťa, šiat, ktoré mali na sebe a nejakého jedla v taške. Spomenula som si na to ako som sem cestovala s 35 kilovým batohom na chrbte, na svoj stolík plný kozmetiky, na oblečenie, ktoré mi každý deň vyperú a prinesú až do domu. A teraz už viem, že bohatá vlastne som. Vozím sa síce MHD, ale môj matrac je mäkký a jem aj päťkrát denne. Tiež viem, že im tu všetky moje vyťahané a opotrebované veci nechám a oni sa budú z nich tešiť ako ja zo značkových handier. Viem aj to, že nabudúce, keď sa budem prechádzať po Auparku a kupovať si veci, ktoré nepotrebujem, budem mať výčitky svedomia. Ale len trocha, lebo nakupovanie mám strašne rada.
PS: Venujem Eliške a Evke, dvom úžasným stvoreniam, bez ktorých by to nakupovanie (a mnoho iných vecí) ani nemalo zmysel.