Kategória: Africký zápisník

Pracujem na klinike v jednej z okrajových častí Nairobi, kde chodia tí najchudobnejší z chudobných, ľudia zo slumov a okolitých dedín. Žiadna VIP klientela. Ale keď sledujem tých ľudí, rozdiel medzi Sudánom a Keňou je obrovský. Väčšina z nich vie aspoň trošku po anglicky, majú aký taký pojem o hygiene, čistote a sociálnych návykoch. V Sudáne je úplne bežné, že pacient príde do ambulancie a odpľuje si na zem. Tu sú zrazu ľudia čistí, občas aj voňajú a vedia sa pozdraviť a poďakovať. Ten pokrok, ktorý je zrejme z veľkej časti spôsobený minulou anglickou kolonizáciou je zreteľný. No napriek pokroku, má táto krajina so Sudánom spoločné príbehy ľudí, ktorí dennodenne prichádzajú na kliniku.

Meshak Má 10 mesiacov a tuberkulózu. Keď prvýkrát prišiel s mamou do ambulancie, nachvíľku som si myslela, že som v Sudáne. Mama vyzerala ako Dinka, aj sme ju tak pracovne pomenovali. Obaja prišli s typickými príznakmi, zanedbaní a podvyživení. Prvé dni liečby vyzerali dobre, no potom sa Meshakovej mame pohoršilo. Zomrela na klinike. Včera bol pohreb, malý Meshak zostal sirotou. Alexia Je HIV-pozitívna a má tuberkulózu. Je to krásne dieťa, trojročné, s veľkými hnedými očami. Prišla v takom stave, že sa nám plakať chcelo. Neustále kašľala a bruško mala nafúknuté od množstva vody v ňom. Otec im nedovolil ísť lekárovi od októbra. Potrebovala by hospitalizáciu, infúzie, vyšetrenia a komplexnú starostlivosť. Rodičia si to ale nemôžu dovoliť, nepracujú a za zdravotnú starostlivosť sa platí v hotovosti. Navyše v štátnych nemocniciach ľudia zomierajú na chodbe, pretože doktorov je málo a nestačia na príval pacientov. Dilema: poslať choré dieťa do nemocnice, alebo ho liečiť doma a dúfať, že sa mu polepší nejakým zázrakom? Takýchto a iných detí je tu veľa. Nedá sa a nemôžeme pomôcť každému. No ešte stále si naivne myslím, že žiadne dieťa si nezaslúži zomrieť na ochorenia, ktoré vieme liečiť, od hladu, alebo zimy. Aj preto moji kolegovia, lekári, sestry a sociálni pracovníci chodia aj nakoniec sveta, aby aspoň malou kvapkou prispeli k rovnakým podmienkam pre všetky deti. Tento blog im týmto venujem s hlbokou úctou k ich práci.

Má dvanásť rokov, chce byť bankárom a prevážať sa na maseratti. Obyčajný chlapec, z obyčajného mesta. V rodine nikdy nemali dobré vzťahy, hádky počúval často. Raz v noci sa zobudil a keď vykukol z okna, videl strýka ako niečo polieva okolo domu. Rozospatý sa vrátil naspäť do postele a druhýkrát sa zobudil až na zápach a horúčavu. Strýko sa po hádke s rodičmi rozhodol, že ich upáli zaživa. Joe to prežil, no stopy ostali.

Na tvári a na rukách, ktorými si pri úteku snažil tvár chrániť. Ľavá ruka nefunkčná, kontraktúry šliach mu nedovoľujú vykonávať takmer žiadne pohyby. Obe líca a čelo pokryté keloidnými jazvami. A jazvy na duši sa zrátať nedajú. Joe je však napriek tomu, alebo možno práve preto, vodca kolektívu. Nikto mu neoponuje, medzi chlapcami má prirodzenú autoritu. Pomaly sa začína zaujímať o dievčatá, večer si však ešte stále pýta pusu na čelo. Ráno prišiel na raňajky s fialovými viečkami. „Joe, čo si si to dal na viečka?“ spýtala sa prísnym tónom Mirka, ktorá s ďeťmi trávi toľko času, že si hneď všimne aj najmenšiu zmenu. „Lip balm“ znela odpoveď. „Prečo si prosím ťa dávaš na viečka ružový balzam?“ nedalo sa jej nespýtať. „To nie je ružový, ale fialový“. „No dobre, ale prečo máš balzam na pery na viečkach?“ A vtedy Joe povedal: „Just… …to be happy.“ A to ma dostalo. Je úplne jedno, či vás šťastnými urobia kozmetické zmeny, nová kniha, alebo prechádzka na čerstvom vzduchu, „just to be happy“ je veľmi dôležité.

Piatok poobede. Každý sa ponáhľa z tohto mesta a Nairobi je zasa raz upchaté. Tento päťmiliónový kolos sa každý piatok zvrhne na zbesilý útek na vidiek, ktorý praktizujú všetci. Robotníci, ťažko pracujúci v továrňach a chodiaci na týždňovky, aj biznismeni či bohatí turisti v drahých autách. Priznávam sa, že africká schopnosť urobiť z normálnej cesty päťprúdovku, sa mi v podstate páči. Aj to pravidlo, že hlučnejší a rýchlejši vyhráva. Čo tam po oškretom aute, v Nairobi ušetriť hodiny v zápche je oveľa dôležitejšie. Sedím v autobuse a pozorujem ľudí, ako sa slimačím tempom posúvajú o kúsok bližšie k vysnívanému cieľu – preč z tohto mesta. Patrím medzi nich, z roboty som odišla skôr, aby som sa vyhla zápche na cestách. Nevyšlo.

Po dvoch hodinách v autobuse som sa konečne dostala na stanicu matatu (deväťmiestne minivany, fungujúce ako verejná doprava), ktorým cestujem zasa ďalej. „Prosím vás, idete starou cestou, či novou?“ pýtam sa, no nie som si istá, či ma vodič pochopil správne. Nepochopil; zistila som, keď sa mi prihovoril mladík, hovoriaci po anglicky. „Tento ide novou cestou, ale ja idem starou tiež, tie idú z úplne iného miesta. Zavediem vás, keď chcete.“ Hmm, nasledovať úplne neznámeho človeka v jednom z najnebezpečnejších miest na svete, či ostať v zlom matatu? Predsa len, ak pôjdem po starej ceste, dostanem sa priamo na miesto… Odovzdane som teda vystúpila a nasledovala neznámeho, spleťou uličiek, v ktorých by som správny dopravný prostriedok sama nenašla ani za rok. V afrických dopravných prostriedkoch neplatia časy odchodu. Odchádza sa, keď sa naplnia do prasknutia a na deviatich miestach sedí minimálne dvanásť ľudí, vrecia a niekedy aj domáce zvieratá. Tie však častejšie priväzujú na strechu (chvalabohu). Keď sme sa konečne pohli, pochytila ma neurčitá nervozita. Skoro päť poobede, dúfam, že dorazím ešte za svetla, pomyslela som si a vytiahla knižku. Po ďalšej hodine v zápche som pochopila, že také jednoduché to nebude. A keď nás o ôsmej vysadili v strede úplne cudzieho mesta, ktoré ani náhodou nebolo mesto, kam som sa chcela dostať, začala som byť mierne nervózna. Baterka v telefóne neúprosne signalizuje, že o chvíľu sa poberie do večných lovíšť, sama po tme v africkom meste, ktorého názov som jakživ nepočula a okolo mňa kamionisti a prostitútky. Nadávky ani dohadovanie sa s vodičom nepomohli, hoci spolucestujúci sa snažili vyhádať aspoň vrátenie časti cestovného. Moja svahilčina je úbohá a tak som sa spoliehala na preklad mladíka, ktorý mi vysvetlil, že príde ďalšie matatu, len to potrvá. V diaľke sa zablyslo, a vzduch sa citeľne ochladil. Výborne, ešte aj zmoknem ako kura. Predstavila som si, ako kráčam popri ceste v daždi a začala som analyzovať možnosti. „Myslíš, že by sme si mohli zobrať odtiaľto taxík?“ opýtala som sa chalana, ktorý mi prekladal do angličtiny, lebo podľa môjho odhadu sme už neboli veľmi ďaleko od Naivashe. „To by som neriskoval, ale ak chceš, popýtam sa na ceny.“ Ceny v noci a pre belošku, sa dokážu vyšplhať na neuveriteľné sumy, zistila som a zmierila sa s čakaním. Našťastie však prišlo matatu a znova sme sa nalodili aj so všetkými tými vrecami, sliepkami a krabicami. Ako som tak sledovala kvapky dažďa, stekajúce po prednom skle, začínala som byť fakt rada, že sedím v suchu. Pocit ako-takého kľudu však netrval dlho. Asi po desiatich minútach, uprostred nejakého nadjazdu, auto zakvílilo a zhaslo. V tej najväčšej búrke, uprostred noci, bez baterky, v žabkách a tielku, nevediac kde som. Dôvod? Zabudli natankovať. Keby to nebola tragédia, vlastne by to bolo celkom vtipné. Takto som len dúfala, že posledná smska, ktorú som poslala predtým ako telefón doslúžil, dorazila a odvoz je na ceste. Šťastie bolo tentokrát na mojej strane. Odchádzať z roboty skôr sa nevypláca. Niekoľkokrát odignorovať intuíciu sa nevypláca tiež. Ešte, že mám anjelov strážnych v plnej pohotovosti.

Po chodbe sa rozlieha strašný vreskot, niekoho určite zabíjajú. Neveriacky pozerám na hodiny, je presne 5:30 a to znamená, že deti už vstávajú. Vyhrabem sa z postele, umyjem zuby a vydám sa za tými čudesnými zvukmi, ktoré občas pripomínajú paviánov a občas pišťanie mačky, zaseknutej vo dverách. Pôvod tohto ranného budíčka som našla v jedálni, v ktorej sa zrazu rozhostilo také ticho, že by bolo počuť aj špendlík padnúť: „In the name of the father…“ znie sa zborovo jedálňou a potom sa raňajkuje.

Víkend som strávila v detskom domove. Ja (a tí, ktorí ma poznajú neuveria) som sa dobrovoľne nechala zavrieť medzi 40 vreštiacich, uplakaných a zasoplených deciek. A krajší víkend som už dávno nezažila. Už krátko po príchode sa na mňa zavesilo pár detí a otázky nemali konca kraja: „Odkiaľ si? Prečo máš také iné vlasy? Ty tu s nami budeš bývať? Ako sa voláš?“ Novú osobu samozrejme treba pochytať (hlavne vlasy, lebo tie sú úplne iné), ovoňať, preskúmať a vyspovedať. A nepohnúť sa od nej. Veď čo keby náhodou utiekla? Všetko má svoje jasné pravidlá. Dojesť, umyť riady, starší pomôžu mladším, obliekanie, vychádzky, pranie vecí. Ovešané deťmi sme dnes šli do kostola, do parku, skrátka všade. Štyria belosi obvešaní deťmi od troch do dvanástich rokov. Každé má svoj príbeh. Poväčšine týrané, bité, znásilnené, niektoré nakazené HIV. To aké to na nich zanechalo stopy si nechcem ani predstaviť. Niektoré sú také mladé, že to ani pochopiť nemôžu. Niektoré to zasa poznačilo natoľko, že z nich vydolovať nejakú emóciu okrem agresie je takmer nemožné. Hlboko obdivujem všetkých, ktorí majú silu vstávať o pol šiestej aby im spravili raňajky. Ktorí sú s týmito deťmi dennodenne a ukazujú im, že rodina má mnoho podôb a že mať 39 „súrodencov“ sa dá zvládnuť. Ja by som to robiť nemohla. Polovicu času sa mi hnali slzy do očí, z nespravodlivosti a zúrivosti. Tú druhú polovicu som sa však bavila ako dávno nie. Napriek tomu všetkému, čím museli prejsť, sa smejú a to celkom radi a dobrovoľne. A smiech je nákazlivý. Sú projekty, ktoré napĺňajú človeka vierou, že všetko sa dá a že ešte existuje na svete dobro. Tento je tiež taký.

Znova ten istý kolotoč. Postíhať všetkých známych, kultúrne sa vyžiť, vychutnať si bryndzové halušky od mamy a párkrát sa rozčúliť nad slovenskou mentalitou. Potom nakúpiť šampóny, tepláky a tričká, ktorých spotreba je v Afrike 3x väčšia ako na Slovensku, a pomaly začať prať veci a vyťahovať kufor. Letenky kúpené, kôpka vecí sa vŕši poslušne na kresle a starý známy šteklivý pocit v žalúdku je zasa prítomný. Ďalšia krajina, noví ľudia, zážitky, nepoznané miesta. Ktovie, aké to bude tentokrát? Prejde ma niekedy ten vnútorný nepokoj, vďaka ktorému sa znova balím a odchádzam niekam, kde ani neviem, čo ma čaká? Dokážem sa vôbec usadiť a viesť normálny život?

Nedávno som zistila (pri výčitke mojej sestry, že expandujem s vecami po izbe), že celý môj život sa zmestí do troch cestovných tašiek. A ak odrátam knihy, tak do dvoch. Nemám domov, nelipnem na veciach a som závislá na telefóne. Asi práve preto, že mi sprostredkúva veci a ľudí, ktorí sú fyzicky ďaleko. Viem, že už na letisku mi bude chýbať rodina a priatelia, čisté ulice a fungujúca MHD, no dnes rovnako viem, že nič z toho nepotrebujem. Niekedy sa treba vzdať vlastného pohodlia, stojí to za to. Minule som na letisku stretla dve české dôchodkyne, sedeli vedľa mňa na lavičke a chystali sa do Dubaja. Jednej z nich sa roztrhol obal na doklady, tak som jej ponúkla svoj rezervný. Dali sme sa do reči. Pýtali sa ma na Slovensko, život a prácu, a veľa mi toho povedali. Vraj celý život robili v cestovke a už si nevedia ani predstaviť, že by sedeli doma. Vyznajú sa a chodia si po svete so zľavami a lacnými letenkami krížom krážom. Teraz Dubaj, tam ešte neboli. V tom sa jedna ospravedlnila a šla na toaletu. Tá druhá náhle posmutnela a vraví mi: „Viete, toto je môj posledný výlet. Mám rakovinu a vôbec neviem, ako dlho tu budem. Mala som pekný život, videla som celý svet. Vy ste mladá, cestujte kým môžete. Len tak vyrastiete z malosti, ktorá je nám daná tou dlhou izoláciou od okolitého sveta.“ Objala som ju, na iné som sa nezmohla. Na tie slová si spomínam vždy, keď som na Swechate.

Sú pre mňa vždy ťažké. A najmä v zime, ktorú som nikdy nemala rada. Asi to nemám v génoch alebo čo, ale na lyžiach som nikdy nestála, sneh je pre mňa zmrznutá voda a žiadnu romantiku ani krásu v ňom nevidím. Odkedy som sa vrátila zo slnečnej Afriky, nosím troje ponožky, dva svetre, no nič nepomáha a mne je stále zima.

Výdobytky civilizácie ako nákupné centrá a plné obchody ma bavia chvíľku a potom mi začnú vadiť ľudia. Ľudia, ktorí nezdravia a neodzdravia. Predavačky a čašníčky, ktoré sa tvária, že ich bytostne obťažujem svojou prítomnosťou v obchode. Tiež prehnane servilné predavačky, snažiace sa nanútiť mi tovar za každú cenu. Nevadí, že mi je to malé, veľké, vyzerám v tom otrasne, dušujú sa, že vyzerám úžasne a že podobná akcia sa už nebude opakovať. Cez víkend som v žilinskom Auparku našla v jednom obchode v skúšobných kabínkach tabuľku v zmysle: „Odnášajte si veci po sebe láskavo na miesto!!!“ Dva svetre, ktoré som si vyskúšala a nesedeli mi, som preto položila presne pod tú tabuľku. Asi by som nemala problém si veci odniesť na miesto, no to by ten papier musel pridať slovo prosím a ubrať výkričníky. V zdravotnej poisťovni ma však milo prekvapila úradníčka, ktorá namiesto toho, aby ma poslala do iných dverí, prípadne na inú pobočku (ako tri úradníčky predtým), si ma posadila, vysvetlila mi všetky záležitosti, odporučila riešenie a popriala mi veľa šťastia. Na Slovensku sa vám totiž môže stať, že napriek tomu, že ste šesť rokov študent denného štúdia, po návrate domov si nájdete zablokované (všetky) účty exekútorom, pretože v poisťovni vás vedú ako neplatiča. Nuž, aj toto je skúsenosť.

Takmer denne sa vytočím pri správach a napriek odhodlaniu ich nepozerať, si ich aj tak vždy zapnem. Netuším ako je možné, že napriek toľkým očividným klamstvám má niekto stále v predvolebných prieskumoch vyše päťdesiatpercentné preferencie, že video o kresťanských ideáloch nášho pána premiéra mi okamžite zaspamuje facebook a že mi ho má niekto potrebu ešte pustiť aj po telefóne. Tiež nechápem, že ako sa mohlo stať, že kým som nebola doma, ľudia si zvolili ako svojich zástupcov osoby, ktoré sú verejne za robenie poriadku v štýle druhej svetovej vojny a postavia si na tom ešte aj kampaň. Kam som sa to vrátila? Návraty domov sú ťažké. V tejto krajine zavládla zima a to nielen v počasí.

V poslednej dobe stretávam ľudí, ktorí mi vravia, že rozmýšľajú o misiách a humanitárnej pomoci v Afrike. Počúvam reakcie: „Hneď by som šiel/šla!“ alebo „Wau, to je super, vezmeš ma?“ Chápem, že predstava odísť do Afriky, zachraňovať svet a pomáhať malým chudobným deťom je vzrušujúca a módna, no odísť na projekt je v prvom rade úplne o iných veciach. Keď sa človek začne pohrávať s touto myšlienkou, mal by si ujasniť veľa vecí vopred a predísť tak sklamaniam s nesplnených očakávaní.

Motivácia

Bola som raz na jednej prednáške o misijnej práci, kde to jeden profesor zhrnul veľmi presne. Existujú dva typy motivácie. Motivácia „ja“ a motivácia „ty“. Ľudia s motiváciou typu „ja“ chcú ísť na projekt vidieť, zažiť, pofotiť (áno, aj s takou reakciou som sa už stretla!) a akosi pritom zabúdajú na to, prečo ich tam posielame. Ľudia s motiváciou typu „ty“ by sa zasa najradšej rozdali a do roztrhania a úplneho vyčerpania pomohli všetkým a spasili svet. Potom prídu z projektu vychudnutí, unavení a chorí. Nielen fyzicky. Rovnováha je dôležitá, v prvom rade je to pracovná cesta, nie cestovná kancelária. Máte pracovnú dobu, no často sa od vás očakáva, že budete k dispozícii aj mimo nej. Na druhej strane, psychohygiena a čas pre seba sú na misiách veľmi dôležité a preto na ne netreba zabúdať. Len ak vy budete zdraví a v pohode, môžete byť na osoh druhým. A ešte jedna poznámka k motivácii. Pred zničenými vzťahmi, rodinnými problémami, zlou prácou a nespokojnosťou neutečiete ani v Afrike, Ázii a ani na Sibíri. Všetko si vás počká, to mi môžete veriť.

Samostatnosť a flexibilita

Očakáva sa od vás, že ste dospelý človek, plne zodpovedný za všetky svoje rozhodnutia, schopný sám prežiť tri mesiace a viac, na miestach, kde sa belosi vyskytujú len málo, alebo vôbec. Zabudnite na podmienky typu: „idem, ale len s tebou/kamoškou/frajerom.“ Ak nie ste schopní prežiť sami, ani milión ľudí okolo vás vám nepomôže. Tiež sa vám často stane, že vám na poslednú chvíľu zmenia cieľovú destináciu, podľa toho, kde vás je najviac treba. Takže sa treba pripraviť na najhoršie a byť potom príjemne prekvapený. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že ľudia sa podceňujú a väčšinou zvládnu oveľa viac ako si myslia.

Tolerancia

Musíte vedieť tolerovať: stratu súkromia, znížené hygienické štandardy (ako suchý záchod, občasné výpadky vody a elektriny), hmyz a iné potvory (šváby, škorpióny a hady). Do tejto kategórie spadá aj tolerancia iných rás a kultúr ako je tá naša. Je obrovskou chybou myslieť si, že iné zvyky a kultúry sú horšie alebo lepšie. Nie sú, sú len odlišné a vy nie ste na projekte na to aby ste ich posudzovali. Niekedy sa to ťažko prijíma, sama som s akceptáciou odlišnej kultúry veľakrát mala vnútorný problém.

Jazyková vybavenosť a vzdelanie

Nie nadarmo nám rodičia hovorili: „Deti, učte sa jazyky.“ Ako strašne ma to otravovalo! Ale angličtina na projektoch musí byť samozrejmosťou, francúzština je výhodou. Organizácia, cez ktorú chodím ja, má prevažne projekty humanitárne a zdravotnícke, preto medicínske vzdelanie je základom. Okrem toho sa uplatnia učitelia, logisti, sociálni pracovníci a občas aj technické profesie. Takisto skúsenosti v odbore sú výhodou. Ak máte za sebou štyri roky štúdia medicíny a chcete ísť na prázdniny pomáhať do rozvojových krajín namiesto erazmu a uprednostnia doktora s dvojročnou praxou, nemáte byť prečo sklamaní. Ak to veľmi chcete, raz sa vám to podarí.

Takže ak som vás týmto všetkým neodradila a stále si myslíte, že je rozvojová a humanitárna pomoc je pre vás a že by ste vedeli byť prínosom a pomôcť svojou prácou, pustite sa do hľadania. Organizácií ponúkajúcich možnosť spolupracovať je viac ako by ste si možno mysleli.

Niečo na tej Keni je. Život a čas tu plynie neuveriteľne pomaly, pre nás Európanov niekedy až neznesiteľne. Ale asi práve táto pomalá rýchlosť robí z Kene ideálne miesto na dovolenku. Tu sa neponáhľa nikto nikam, akoby čas bola jedna zbytočná veličina, ktorou zaoberať sa je úplne pod úroveň ľudí, tu žijúcich. Na letisku si počkáte na kufre s prehľadom aj hodinu. V hlavnom meste sú také dopravné zápchy, že sa vám často stane, že v aute strávite aj celý deň. Veľkú väčšinu obchodov otvárajú okolo deviatej ráno (veď ktorý blázon by skôr vstával?) a vybaviť úplne banálnu záležitosť na úrade trvá aj dva dni. Naučíte sa trpezlivosti, pokore a spomaliť. Uvedomíte si, že nemusíte stihnúť všetko dnes. Niektoré veci skrátka počkajú deň, týždeň aj mesiac. Preto mám túto krajinu rada.

Keňa je na tom neporovnateľne lepšie ako Južný Sudán. Vždy keď prilietam z Juby, Nairobi mi pripadá ako vrchol civilizácie. Asfaltové cesty a vysoké budovy všade. Tečúca voda z kohútika a supermarkety plné ovocia. Keď prilietam z Európy, prvá vec, ktorá ma vždy na letisku dostane, je vzduch. Úplne iný ako u nás, vlhký a teplý. A okrem toho tá všadeprítomná špina. Nairobi je veľmi špinavé mesto, aspoň jeho okrajové štvrte. Preto väčšina ľudí, dovolenkujúcich v Keni, sa utieka na pobrežie alebo do národných parkov, v snahe vyhnúť sa preľudneným mestám. U mňa to tiež nie je inak, vždy keď môžem, vyberiem sa v Keni k moru.

Na pobreží sa to síce hemží nemeckými turistami, no napriek tomu je tu dostatočný kľud na to, aby si človek pretriedil a poukladal niektoré myšlienky. Turisti ostávajú v rezortoch pri bazéne, takže pláže sú väčšinou prázdne a to mám rada. Pridajme neuveriteľne biely piesok, čistý a teplý indický oceán a máme miesto, z ktorého sa človeku ani nechce vrátiť domov. Ráno o šiestej, keď chodím behávať, na pláži nie je nikto okrem rybárov, ktorí z mora vyťahujú čerstvé krevety, tuniaky, kalamáre a homáre. Tie potom chodia predávať do hotelov a reštaurácií a z toho žijú. Okrem toho sa snažia turistom predať všetko od čertvých kokosov, cez rôzne suveníry, až po seba samých, čo mi je neuveriteľne ľúto. Sexturizmus tu prekvitá, stretnúť osemdesiatročného Nemca s mladou Keňankou nie je nič výnimočné. Samozrejme, naopak to platí tiež. Toto je odvrátená strana života v Keni. Pre bieleho turistu raj, pre domácich ľudí každodenná ťažká práca, aby dovolenkárom splnili všetky priania. Už o šiestej sledujem autobusy zvážajúce z dedín čašníkov, chyžné a kuchárov, ktorí sa v rezortoch snažia o lepší život pre seba a svoje rodiny. Práca je to platená na miestne pomery veľmi dobre a tak sa málokto sťažuje. Obyčajný človek v Keni, ktorý nemal to šťastie získať štipendium na vysokú školu, lepšiu prácu nedostane. V tom horšom prípade ľudia pracujú v hlavnom meste v továrňach v podmienkach ako za Márie Terézie a bez nároku na voľno. Žiadny zákonník práce, dovolenka, PN, víkendy. Si chorý? Nech sa páči, na tvoje miesto vonku čaká 20 ďalších ľudí. Život na pobreží je preto akýsi ľahší. Dostatok ovocia a zeleniny, ryby a morské plody, príjemné podnebie a turizmus, poskytujúci prácu miestnym ľuďom, robia z týchto miest dobré miesto pre život. Takže karibu Kenya, vitajte v Keni. Taký je život tu, voňajúci mangom a soľou z mora.

Na druhú adventnú nedeľu pripadol deň môjho odchodu. Ranná omša, raňajky, posledné fotky, lúčenie a viazanie batožiny na landcruiser. Toto je dôležitý krok, lebo v Južnom Sudáne nie sú cesty, preto to, čo nie je priviazané naozaj pevne, spadne pri prvom výmole. Bolo mi zle. Som človek s mimoriadne labilným rovnovážnym aparátom a sedieť 12 hodín v aute na laviciach, bokom k smeru jazdy mi fakt nepridalo. Snažila som sa počúvať hudbu, potom zavrieť oči, pozerať sa na cestu dopredu, no nič nepomáhalo. Keď sme dorazili do Tonj, mesta na pol ceste, bola som vytrasená a napínalo ma na zvracanie.

V mestečku Tonj sa nachádza saleziánska misia, kde pôsobia aj dobrovoľníci zo Slovenska. Dievčatá, ktoré sme tam stretli, boli prvé Slovenky, ktoré som videla po dlhom čase. Obdivujem ich, že sa dokázali upísať na rok v Južnom Sudáne. Oproti mojim piatim mesiacom je to riadny výkon a vôbec sa mi nezdali nešťastné alebo frustrované. Dobrá nálada z nich len tak sršala. Po super obede a koláči (!!!) sme však museli pokračovať v ceste a po ďalších piatich hodinách sme konečne dorazili na miesto určenia. A síce, do Rumbeku, okresného mesta, kde som strávila 5 dní pred odchodom do Kene. Pizza, bazén, studené pivo a signál na telefón sú vždy akousi predzvesťou civilizácie v Keni. S otcom Mirom, ktorý nás priviezol, vždy vidím aj iné časti krajiny. Často cestuje do vzdialených miest opravovať elektrinu a vodu do nemocníc a misií. Okrem toho, tentokrát sme dostali za úlohu počkať dvoch novinárov a ukázať im niektoré slovenské projekty. Namiesto oddychu pri bazéne sme sa teda v sprievode trmácali znova do sudánskeho bušu, do Mapuorditu, ďalšej nemocnice, kam posielame aj slovenských doktorov. Prekvapilo ma aká veľká to je nemocnica. Oproti mojej poľnej stanici v Marialou to bol doslova kolos. Množstvo pacientov a personálu, veľké operačné sály a dokonca funkčný rentgen. Možno poznáte každoročnú vianočnú zbierku Dobrá Novina, kde deti koledujú od domu k domu a výťažok z celej akcie ide vždy na takéto projekty. Napríklad aj na nové operačné sály a rentgen v Južnom Sudáne. Touto cestou im teda chcem veľmi pekne poďakovať, že nám lekárom uľahčujú a spríjemňujú prácu. Som nesmierne rada, že na Slovensku ešte stále existujú ľudia, ktorí chcú pomáhať slabým a chorým. Že niekto robí akcie ako Dobrá Novina, že ľudia obetujú aj z toho mála čo majú a podelia sa. Veď o tom sú Vianoce, nie?

Priznávam, aj som plakala. Na niektoré veci si skrátka za tie mesiace tak zvyknete, že už vám prídu normálne. Rozdala som všetky svoje roztrhané tričká a kuchárky sa takmer o ne pobili. Ešte teraz sa rozprávajú cez zuby, lebo jedna dostala staré žabky a druhá prikrývku pre dieťa a tretia tričko a akosi všetky chceli všetko a nie a nie sa dohodnúť.

Posledné mítingy som sa držala statočne, vypočula som si zdĺhavé africké reči, ďakovania všetkým zúčastneným a pozdravy od celej dediny celej mojej rozvetvenej rodine. Stretnutia komunity v Afrike (nielen v Sudáne) trvajú aspoň tri hodiny, až kým nie je isté, že všetci povedali všetko a nikto už nemá čo dodať. Tak sme prebrali dochádzku pracovníkov do nemocnice, výstavbu nových oddelení (pri príležitosti účasti sponzorov, ktorí prišli skontrolovať stavbu), problémy s vodou, opäť dochádzku a rozlúčku so mnou. Nikdy by som si nemyslela, že niekomu odtiaľto môžem úprimne chýbať. Teraz viem, že napriek dojmu ľahostajnosti celý čas sledovali moju prácu. Presne vedeli, čo som kedy spravila nad rámec svojich povinností a nezabudli to spomenúť. Nezabudli dodať, že ma budú netrpezlivo očakávať naspäť. A ja by som ozaj za seba ruku do ohňa nedala, že sa o tri mesiace nezdvihnem a nevyberiem znova na výlet. Večer mi zarezali kozu. Pozerať sa na to chúďa ako krváca, s vedomím, že to bolo kvôli mne nebolo veľmi príjemné, no o to lepšie chutila. Vegetariánstvo nikdy nebolo pre mňa… A keď boli všetci teda najedení, začali znova príhovory. Vtedy som sa rozplakala. U nás nie je veľmi zvykom chváliť ľudí, nie to ešte v desaťminútových príhovoroch. Zistila som, že mi budú chýbať. Nevadilo im, že som sa stále sťažovala na stravu, že som nevedela kopu vecí, ktoré by som mala vedieť. Ani to, že som operovala aj 5 hodín, to, čo by mal chirurg za hodinku hotové. Toto pozitívne myslenie a hodnotenie ľudí si chcem odtiaľto odniesť. Niekedy totiž človek potrebuje viac povzbudenie ako kritiku, niekedy aj slová ako „budeš nám tu chýbať a budeme ťa čakať“ sú lepšie ako strava z päťhviezdičkovej reštaurácie.