Na druhú adventnú nedeľu pripadol deň môjho odchodu. Ranná omša, raňajky, posledné fotky, lúčenie a viazanie batožiny na landcruiser. Toto je dôležitý krok, lebo v Južnom Sudáne nie sú cesty, preto to, čo nie je priviazané naozaj pevne, spadne pri prvom výmole. Bolo mi zle. Som človek s mimoriadne labilným rovnovážnym aparátom a sedieť 12 hodín v aute na laviciach, bokom k smeru jazdy mi fakt nepridalo. Snažila som sa počúvať hudbu, potom zavrieť oči, pozerať sa na cestu dopredu, no nič nepomáhalo. Keď sme dorazili do Tonj, mesta na pol ceste, bola som vytrasená a napínalo ma na zvracanie.
V mestečku Tonj sa nachádza saleziánska misia, kde pôsobia aj dobrovoľníci zo Slovenska. Dievčatá, ktoré sme tam stretli, boli prvé Slovenky, ktoré som videla po dlhom čase. Obdivujem ich, že sa dokázali upísať na rok v Južnom Sudáne. Oproti mojim piatim mesiacom je to riadny výkon a vôbec sa mi nezdali nešťastné alebo frustrované. Dobrá nálada z nich len tak sršala. Po super obede a koláči (!!!) sme však museli pokračovať v ceste a po ďalších piatich hodinách sme konečne dorazili na miesto určenia. A síce, do Rumbeku, okresného mesta, kde som strávila 5 dní pred odchodom do Kene. Pizza, bazén, studené pivo a signál na telefón sú vždy akousi predzvesťou civilizácie v Keni. S otcom Mirom, ktorý nás priviezol, vždy vidím aj iné časti krajiny. Často cestuje do vzdialených miest opravovať elektrinu a vodu do nemocníc a misií. Okrem toho, tentokrát sme dostali za úlohu počkať dvoch novinárov a ukázať im niektoré slovenské projekty. Namiesto oddychu pri bazéne sme sa teda v sprievode trmácali znova do sudánskeho bušu, do Mapuorditu, ďalšej nemocnice, kam posielame aj slovenských doktorov. Prekvapilo ma aká veľká to je nemocnica. Oproti mojej poľnej stanici v Marialou to bol doslova kolos. Množstvo pacientov a personálu, veľké operačné sály a dokonca funkčný rentgen. Možno poznáte každoročnú vianočnú zbierku Dobrá Novina, kde deti koledujú od domu k domu a výťažok z celej akcie ide vždy na takéto projekty. Napríklad aj na nové operačné sály a rentgen v Južnom Sudáne. Touto cestou im teda chcem veľmi pekne poďakovať, že nám lekárom uľahčujú a spríjemňujú prácu. Som nesmierne rada, že na Slovensku ešte stále existujú ľudia, ktorí chcú pomáhať slabým a chorým. Že niekto robí akcie ako Dobrá Novina, že ľudia obetujú aj z toho mála čo majú a podelia sa. Veď o tom sú Vianoce, nie?