Ísť či neísť na misiu?

V poslednej dobe stretávam ľudí, ktorí mi vravia, že rozmýšľajú o misiách a humanitárnej pomoci v Afrike. Počúvam reakcie: „Hneď by som šiel/šla!“ alebo „Wau, to je super, vezmeš ma?“ Chápem, že predstava odísť do Afriky, zachraňovať svet a pomáhať malým chudobným deťom je vzrušujúca a módna, no odísť na projekt je v prvom rade úplne o iných veciach. Keď sa človek začne pohrávať s touto myšlienkou, mal by si ujasniť veľa vecí vopred a predísť tak sklamaniam s nesplnených očakávaní.

Motivácia

Bola som raz na jednej prednáške o misijnej práci, kde to jeden profesor zhrnul veľmi presne. Existujú dva typy motivácie. Motivácia „ja“ a motivácia „ty“. Ľudia s motiváciou typu „ja“ chcú ísť na projekt vidieť, zažiť, pofotiť (áno, aj s takou reakciou som sa už stretla!) a akosi pritom zabúdajú na to, prečo ich tam posielame. Ľudia s motiváciou typu „ty“ by sa zasa najradšej rozdali a do roztrhania a úplneho vyčerpania pomohli všetkým a spasili svet. Potom prídu z projektu vychudnutí, unavení a chorí. Nielen fyzicky. Rovnováha je dôležitá, v prvom rade je to pracovná cesta, nie cestovná kancelária. Máte pracovnú dobu, no často sa od vás očakáva, že budete k dispozícii aj mimo nej. Na druhej strane, psychohygiena a čas pre seba sú na misiách veľmi dôležité a preto na ne netreba zabúdať. Len ak vy budete zdraví a v pohode, môžete byť na osoh druhým. A ešte jedna poznámka k motivácii. Pred zničenými vzťahmi, rodinnými problémami, zlou prácou a nespokojnosťou neutečiete ani v Afrike, Ázii a ani na Sibíri. Všetko si vás počká, to mi môžete veriť.

Samostatnosť a flexibilita

Očakáva sa od vás, že ste dospelý človek, plne zodpovedný za všetky svoje rozhodnutia, schopný sám prežiť tri mesiace a viac, na miestach, kde sa belosi vyskytujú len málo, alebo vôbec. Zabudnite na podmienky typu: „idem, ale len s tebou/kamoškou/frajerom.“ Ak nie ste schopní prežiť sami, ani milión ľudí okolo vás vám nepomôže. Tiež sa vám často stane, že vám na poslednú chvíľu zmenia cieľovú destináciu, podľa toho, kde vás je najviac treba. Takže sa treba pripraviť na najhoršie a byť potom príjemne prekvapený. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že ľudia sa podceňujú a väčšinou zvládnu oveľa viac ako si myslia.

Tolerancia

Musíte vedieť tolerovať: stratu súkromia, znížené hygienické štandardy (ako suchý záchod, občasné výpadky vody a elektriny), hmyz a iné potvory (šváby, škorpióny a hady). Do tejto kategórie spadá aj tolerancia iných rás a kultúr ako je tá naša. Je obrovskou chybou myslieť si, že iné zvyky a kultúry sú horšie alebo lepšie. Nie sú, sú len odlišné a vy nie ste na projekte na to aby ste ich posudzovali. Niekedy sa to ťažko prijíma, sama som s akceptáciou odlišnej kultúry veľakrát mala vnútorný problém.

Jazyková vybavenosť a vzdelanie

Nie nadarmo nám rodičia hovorili: „Deti, učte sa jazyky.“ Ako strašne ma to otravovalo! Ale angličtina na projektoch musí byť samozrejmosťou, francúzština je výhodou. Organizácia, cez ktorú chodím ja, má prevažne projekty humanitárne a zdravotnícke, preto medicínske vzdelanie je základom. Okrem toho sa uplatnia učitelia, logisti, sociálni pracovníci a občas aj technické profesie. Takisto skúsenosti v odbore sú výhodou. Ak máte za sebou štyri roky štúdia medicíny a chcete ísť na prázdniny pomáhať do rozvojových krajín namiesto erazmu a uprednostnia doktora s dvojročnou praxou, nemáte byť prečo sklamaní. Ak to veľmi chcete, raz sa vám to podarí.

Takže ak som vás týmto všetkým neodradila a stále si myslíte, že je rozvojová a humanitárna pomoc je pre vás a že by ste vedeli byť prínosom a pomôcť svojou prácou, pustite sa do hľadania. Organizácií ponúkajúcich možnosť spolupracovať je viac ako by ste si možno mysleli.

Zdieľaj

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *