2019

K bilancovaniu roka sa dostávam tradične niekedy v polovici januára, jednak preto, že v tomto období majú DoubleTrouble narodeniny a tak sa im patrí zhrnúť ich životné úspechy. Medzi tie radím momentálne najmä zručnosti ako napríklad, že sa im občas podarí vysloviť R alebo nakreslia myš, ktorá nevyzerá ako ježko. Druhým dôvodom sú aj narodeniny blogu, ktorý vznikol krátko po druhých narodeninách dievčat a teda má už dva roky. No a tretím dôvodom je fakt, že koncom roka majú bilancovania už aj tak všetci plné zuby.

Začiatkom roka je to počasie tak depresívne, že nemám úplne chuť nič plánovať, tobôž rozbiehať nové projekty s vervou. Ja ožívam až s príchodom jari, rekordy dosahujem v lete a na jeseň sa postupne uačínam utlmovať. Iba vďaka tomu, že som pochopila tento môj biorytmus, zimu dokážem prežiť.

Niekedy v priebehu roka som získala isté zručnosti, ktoré som si nemyslela, že budem niekedy potrebovať:

  • Naučila som sa nalievať do pohárov presne rovnako. Fakt, dajte mi 10 pohárov a nalejem ich narovnako. U nás totiž neexistuje, aby jedna dostala viac čaju alebo kakaa ako tá druhá. Verím, že ak by mi to v tej nemocnici nevyšlo, tak môžem ísť robiť barmanku, alebo do školskej jedálne.
  • Viem zapletať priberané copy, ovládam presne aký účes mali Elsa s Annou v ktorejkoľvek scéne a musím byť schopná ho verne napodobniť. Nevadí, taká som rada, že už konečne majú poriadne vlasy, že vlastne som ochotná aj pol hodku zapletať.
  • Veľmi sa mi páči, keď sa moje deti snažia klamať. Nacvičila som si na tom pozorovanie, ovládanie emócií a káravý pohľad. Ale strašne je to zlaté, keď sa snažia mi nahovoriť, že tú vodu v kúpelni došiel porozlievať sused.
  • Uživila by som sa aj medzi policajnými vyjednávačmi. Ale prisahám, že niekedy by som skôr presvedčila únoscov v banke, aby sa vzdali, ako moje deti, že si treba niečo obliecť.

V septembri sme prekonali (a ja oslávila) veľkú métu v živote detí (matiek) – nástup do škôlky. Nebolo to ľahké. Pri tomto zážitku som zistila, že moje deti sa ťažšie adaptujú na zmeny a nie sú dobrodružné typy. Alebo do toho ešte proste musia dorásť. Tak či tak, dobre vedieť. Mohla som to tušiť už v čase, keď mi začali frflať na každý výlet. Musím však verejne povedať, že som na ne pyšná, prekonali samé seba a v škôlke sa nakoniec zadaptovali lepšie ako ja pri nástupe do práce. Ani vstávanie im tak nevadí ako mne.
Zaumienila som si, že keď nastúpia do škôlky, ja si spravím súkromné prázdniny a čas pre seba. Reálne mi to nevyšlo úplne na tak dlho, ako som si predstavovala, no aj ten čas, ktorý som mala, viem teraz oveľa viac oceniť.

Na materskej mi najviac chýba samota. Ten čas, keď deti spia a ja som nič nemusela. Áno, kopili sa tu neumyté riady a špinavé prádlo, ale nemusela som nič. Keď som sa rozhodla, že nikam nejdeme, tak sme vstali o deviatej a navarili si obed. Keď bolo pekne, boli sme vonku celé dni. Sloboda rozhodnúť sa, čo chcem v ten deň robiť, je veľká vec.

Práca

Apropos, práca. Stále sa ma pýtate, ako sa mám, ako mi tam je, či som si zvykla, či ma to baví a rôzne iné otázky. Tak si to zhrňme: za tri mesiace som sa naučila jesť v behu, úplne som zanevrela na mejkap, som rada, že si stihnem každý druhý deň umyť hlavu. Na druhej strane, práca ma baví veľmi. Len sa to úplne nezlučuje s predstavou pohodlného života. Takže chodím zanedbaná, nemám na nič a na nikoho čas a tam sa rátajú aj moje deti, s ktorými sa vídam večer a cez víkendy. Je to určite aj tou zimou, ale stále je to pre mňa aj veľká zmena.
A tak si aspoň na seba do práce kupujem oblečko, ktoré nie je biele a je to taká aj trocha rebélia voči systému a potom sa mi aj páči, že sa ma pacientky menej boja, keď nie som v bielej. Ak by ste chceli tip, tak vám prikladám link na pekné farby.

Môj bežný pracovný deň vyzerá asi nasledovne:

5:00 Budíček. Nenávidím skoré ranné vstávanie. Keby som sa lepšie učila, mohla som byť právnička a chodiť do práce na desiatu (pozdravujem týmto Maťka). Ale ja som sa učila dobre, takže to nie je fér. V rýchlosti umyjem zuby, nachystám deťom kakao, zbalím veci do práce a budím deti.
6:00 Odchod z domu. Samozrejme za zbesilého hučania na deti, že sa PONÁHĽAME. Lebo ony nechápu, čo je to sa ponáhľať. Prisahám, že niekedy si myslím, že moje deti sú mentálne niekde z Afriky. Obuj sa, pre ne zvyčajne znamená niečo ako “stoj pokojne 10 minút a vyberaj si, ktoré gumáky si dnes obuješ.” Zvyčajne tie najmenej špinavé.
6:15 Príchod do škôlky. Sme tam vždy prvé. Neviem, čo robia rodičia všetkých detí, ktoré tam chodia, ale ešte nikdy nikoho som tam tak skoro nestretla. Znova hučím, že nestihnem do práce a rvem ich do papúč. Chvalabohu, už si na to zvykli.
6.45 Príchod do práce. Zvyčajne vzdávam boj o normálne parkovacie miesto a parkujem na “lazoch”. Cesta z parkoviska do nemocnice je tým najbezútešnejším obrazom slovenského zdravotníctva, aký si viete predstaviť. Zahŕňa aj katakomby, bezďácke doupě a kontajnery. Potom sa 10 minút vozím po výťahoch, kým sa im uráči dopraviť ma na správne poschodie. K tomu výťahu by som ešte dodala, že v ňom zvyčajne so mnou cestujú ľudia, ktorí neznášajú svoju prácu. Nikdy som tam nevidela nikoho sa ráno usmiať, niektorí ešte zvyknú odzdraviť, aj to len tak, potichu. Aby sa nepovedalo.
7:00-15:00 Práca. Prisahám fakt, že niekedy naozaj neviem, ako som sa dopracovala ku koncu pracovnej doby. Kávu, ktorú si ráno zalejem, pijem obvykle o jednej, no nezriedka aj o tretej. To sa až tak od materskej nelíši.
16:00 Príchod do škôlky. Spotená, zadychčaná, ale s jedlom (zásadne s jedlom!) prichádzam do škôlky, kde už sú väčšinou deti pospájané v jednej triede a znova sa musím sama seba opýtať: “čo robia všetci tí rodičia?” Podľa mňa určite existujú nejaké tajné spolky rodičov, ktoré si dávajú tipy na pracovné miesta, kde sa pracuje len od deviatej do druhej a preto môžu pre deti chodiť tak skoro. Dúfam, že skorý príchod a neskorý odchod nezanechá na raptoroch nejakú životnú traumu. Ale zatiaľ si nesťažujú.
17:00 Príchod domov. Cestou nákup, kde si znova pýtajú jesť, piť, cikať, kakať. Neviem ako iné deti, ale moje na mňa potrebujú okamžite vysypať všetky ich potreby, problémy, ťažkosti a krivdy. Čiže často v obchode riešime, že Zojka sa hrala len s jednou a Jurko druhú buchol.
18:00-22:00 Domáce práce. No a potom večer teda varím, chystám veci na ďalší deň, kúpem, umývam zuby a ukladám deti. Niekedy odpadnem od únavy už o ôsmej, inokedy pracujem aj do polnoci. Niekedy nemám ani chuť im prečítať rozprávku a oklamem to audioknižkami.

“Maminka a my sme chudobní?” pýta sa ma Ninka minule takto po ceste zo škôlky.
“A to ako ťa napadlo Ninuška?” nedalo mi neopýtať sa, predsa len, nemala som doteraz pocit, že by im niečo chýbalo, alebo tak.
“No, vieš, pani učiteľka povedala, že si máme dať svetríky. Ale my nemáme žiadne svetríky mami. Tak som jej povedala, že asi nemáš na svetríky peniažky.”
Musela som teda kúpiť svetríky, hoci viem, že ich aj tak s najväčšou pravdepodobnosťou nebudú nosiť, ako tých 5 mikín, čo majú v skrini, lebo proste chcú nosiť teraz iba šaty. Mne to vyhovuje, na to navlečiem iba kamaše a pod zimnú bundu už sveter nepotrebujú. Lenže včera zasa došla Eliška, že potrebuje súrne otepľovačky. Lebo iba deti, ktoré majú otepľovačky si môžu sadnúť v zime na hojdačku a ony nosia len kamaše a vlastne by som im mohla dať aj rukavice. Lebo spolužiaci majú. Matka roka, vážení, ani rukavice im nedávam, aj tak ich nikdy nedonesú domov všetky 4.

Rok 2020 bude u nás najmä o materiálnych veciach. Nie, že by som radšej necestovala, ale akosi začiatkom roka začali vypovedať službu pomerne drahé veci z našej domácnosti, ako auto, vysávač alebo počítač. Takže sa zdá, že cestovať budeme menej a namiesto toho poopravujeme doma, čo sa dá. Okrem toho to bude asi aj taký rok, kedy si budeme zvykať na nové životné úlohy, povinnosti a budem sa snažiť zladiť svoje povinnosti s mojou ambíciou mať doma deti, ktoré chodia na krúžky. Viete, ja som si vždy predstavovala, že budú chodiť na balet, angličtinu, výtvarnú a hudobnú, akurát naozaj netuším, že kedy by som to mohla stihnúť.
Úprimne obdivujem mamy, ktoré toho dávajú ešte viac, v oveľa ťažších podmienkach. Napríklad taká Stanka, ktorá nás už nejaký ten piatok sleduje, to má oveľa ťažšie, nielen ako slobodná mama, ale ešte aj mama dcérky s autizmom. Ak by ste jej niekto vedeli a chceli pomôcť s bývaním v okolí Košíc, určite by bola veľmi vďačná.

Dúfam, že som vám odpovedala na otázky, ktoré mi dávate v posledných týždňoch najčastejšie. Ďakujem vám za ne, funkcia otázok na instagrame sa stala mojou (aj vašou) najobľúbenejšou. 🙂

Zdieľaj

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *