Zápisky z Amsterdamu

Veľmi rada by som sa sem vrátila niekedy ešte raz, aj s deťmi, lebo Amsterdam je láska. Priznávam, že som čakala nejaké veterné zabordelované a trávu fajčiace mesto. Opak je pravdou, pokiaľ sa vyhnete štvrtiam s turistami, nie je čistejšie mesto široko-ďaleko. Vďaka tomu, že som tu na kongrese, som toho veľa z mesta ani nestihla a preto si ani netrúfam tento článok spraviť ako bedeker. Berte to možno ako len inšpiráciu cestovať pomaly a zodpovedne, bez hrnutia sa za zážitkami a fotkami, ktoré majú úplne všetci.

Bedekre a články o mestách by mali písať ľudia, ktorí v nich žijú dlhšie a z duše neznášam travel blogerov, ktorí strávia na mieste dve hodiny a dávajú rady, čo vidieť. Je to podľa mňa ale obraz doby, v ktorej aj tak všetkých zaujíma len to, kde si spravia fotku s tulipánom a veterným mlynom, nakúpia dreváky a už sa ženú ďalej, za novým dobrodružstvom. Fotky sú síce krásne, no instagramové šialenstvo zanecháva na turizme výrazné stopy. Na to aby ste si spravili fotku bez ľudí, totiž musíte vstávať v čase, keď na uliciach ľudia jednoducho nie sú.

Ja vám teda nedám tipy, len vám napíšem, čo sa nedá zachytiť na obraz a zvuk. Väčšinu času pre to cielene vynechávam hlavné turistické atrakcie a vyberám si menšie múzeá a galérie, v ktorých sa netlačia desiatky ľudí v snahe odfotiť si Mona Lisu z čo najbližšej vzdialenosti. Ak sa teda niekedy do Amsterdamu vyberiete, tak nezabudnite, že do múzea Rembrandta aj VanGogha je dobré si kúpiť lístky aspoň dva týždne dopredu, inak stvrdnete s davmi pred vchodom, prípadne sa nedostanete vôbec. Vôbec však nemusíte dávať povinné jazdy v každom meste. Niekedy vám malá prechádzka povie o meste viac ako všetky atrakcie. Na druhej strane som ale rada, že múzeá a gelérie nezívajú prázdnotou a ľudia do nich chodia, pevne dúfam, že si odtiaľ odnášajú okrem fotografií aj cenné vedomosti.

Tak schválne, skúste odpovedať na nasledujúce otázky bez použitia google: Ako sa volá Rembrandt celým menom? A v ktorom storočí vlastne žil a tvoril? Ako sa volá umelecký smer, ktorý reprezentuje Van Gogh? Čo prinútilo Vincenta maľovať? Kto bol jeho najlepší priateľ?
Umenie totiž nemá žiadnu cenu, ak nepoznáme príbehy jeho tvorcov a nevieme ho dať do kontextu s dobou, ich rozmýšľaním, cítením.
Možno poznáte limitovanú edíciu Van Gogh od značky kočíkov Bugaboo? Ale viete, prečo si vybrali práve obraz mandľových kvetov, keď mohli rovnako použiť slávnejšie slnečnice? Tento obraz totiž Vincent namaľoval pri príležitosti narodenia svojho synovca a rozkvitnuté vetvičky reprezentujú lásku, znovuzrodenie a nádej.

Poviem vám teda najprv dva príbehy, ktoré by ste mali poznať. Začnime práve Vincentom Van Goghom, ktorého príbeh nepatrí medzi šťastné, no napriek tomu by sme ho mali poznať, pretože ponúka veľa zamyslení do súčasného sveta. Nevieme celkom presne medicínsky vysvetliť, prečo veľkí umelci sú depresívni ľudia a majú závažné psychické poruchy, no vieme, že aj vďaka tomu dokážu vnímať svet úplne inak a vytvárať pre nás obrazy, skladby a iné diela takej kvality. Van Gogh sa narodil do kupeckej rodiny, kde netreli biedu a bol veľmi tichý, zádumčivý kupec. Odmalička inklinoval k umeniu a stal sa preto jeho priekupníkom. K samotnej tvorbe sa dostal až v roku 1881, kedy už mal skoro 30 rokov a teda to bolo dosť neskoro na umeleckú dráhu (v tom čase mali ľudia už dobrú polovicu života za sebou). Smer, ktorého bol hlavným predstaviteľom, nazývame post-impresionizmus, pretože bol akousi reakciou na impresionistické farebné a v podstate láskavé obrazy Maneta, Moneta a ostatných. Potom prišiel on, s pochmúrnymi myšlienkami, tmavými farbami a to sa v tej dobe nikomu nepáčilo. Je to tak ale vždy, keď sa snažíte robiť niečo iné ako ostatní a hľadáte vlastnú cestu. VanGogh je prototypom umelca, ktorý zostal nepochopený po celý svoj život, veľa pil, mal halucinácie a vážne psychiatrické problémy. Druhým významným predstaviteľom tohto smeru bol Vincentov priateľ Paul Gauguin, ktorý však nedokázal zabrániť tomu, aby sa VanGoghov stav nezhoršoval. Ja by som tento vzťah prirovnala k talianskemu manželstvu a je pravdou, že nemal veľmi pekné vyústenie. Počas poslednej hádky si Van Gogh odrezal značnú časť ucha a odvtedy bol v azyle vo Francúzsku. Zomrel pomerne mladý, chudobný a nepochopený, tak, že si strelil do hrude. Ktovie, čo by si bol pomyslel, keby vedel, že jeho obrazy sa dnes bežne dražia za viac ako 50 miliónov dolárov.

A prečo vám to všetko píšem? Pretože len keď poznáte život umelca, viete sa vžiť do jeho diel. U Van Gogha je krásne vidieť svetlé a tmavé farebné obdobia na maľbách, ktoré sa striedajú presne tak, ako sa striedali v jeho duši.
Ak si po Van Goghovi pozriete obrazy Rembrandta, bude vám Vincent pripadať ako taký amatér. On sám o Rembrandtovi povedal: „Rembrandt ide tak hlboko do neznáma, že hovorí veci, pre ktoré nie sú žiadne slová v žiadnom jazyku. Je spravodlivé ho nazývať kúzelníkom, to nie je ľahké povolanie.“

Rembrandt Harmenszoon van Rijn žil v období, ktoré nazývame Zlatá éra Holandska, teda 17. storočie. Tiež to v živote nemal zrovna ľahké, i keď v tom čase sa osobné emócie do obrazov premietali len zriedka. Výnimkou sú hádam iba jeho kresby svojej ženy na smrteľnej posteli, ktoré len dávajú tušiť, čím všetkým si prešiel.

• 

• 

Rembrandt nebol až taký chudobný, no nezvládol svoje postavenie a míňal oveľa viac ako zarobil. S manželkou mali celkovo 4 deti, no tri z nich zomreli do mesiaca po narodení. Iba jeden syn sa dožil dospelosti, no krátko po jeho narodení zomrela jeho matka. Jeho osobný príbeh však pre mňa nie je až taký zaujímavý ako jeho maľby. Mnoho jeho obrazov je však biblických a ak sa rozhodnete vybrať sa na nejakú výstavu, bude vás to asi nudiť. Ani ja som nikdy nebola fanúšikom ponurých barokových diel.

Vybrala som vám preto obrazy, ktoré namaľoval a ktoré sa nedajú prehliadnuť. Neobsahujú biblické výjavy, napriek tomu veľmi presne opisujú život tak, ako ho dnes už nepoznáme. Rembrandt totiž často maľoval rôznych bohatých ľudí pri ich charakteristických činnostiach. To si vtedy mohli dovoliť len vážení občania mesta, ako napríklad starosta, kupci, lekári, kňazi. Jeho obrazy anatomických hodín ma zbavili slov na dlhé minúty.

Ak by som niekoho niekedy nazvala majstrom svetla, bol by to práve Rembrandt. Jeho štýl a technika sú veľmi precízne a vôbec nejde len o veľké olejomaľby. Rovnako precízne sú aj rytiny a potlače, ktorým sa venoval tiež intenzívne.

V Holandsku však nemajú iba Rembrandta a Van Gogha, ale aj napríklad Vermeera, ktorého Dievča s perlovou náušnicou určite poznáte. Okrem umelcov majú aj veľa vedcov, spisovateľov, a tak celkovo, sa majú veľmi dobre. Už v 17. storočí totiž pochopili, že sa musia mať dobre všetky vrstvy obyvateľstva na to, aby krajina prosperovala. V 21. storočí teda majú jeden z najlepších epidemiologických systémov na svete, sú lídrami v mikrobiológii a medicínsky tiež veľmi vyspelí. Okrem toho robia krásny dizajn (nielen hračiek), majú najlepšie stejky na svete a ich wafle som neochutnala, ale vzala domov. Tulipány sú v Amsterdame všade, kam sa pozriete a to je dobre. Ľudia žijú v divných tancujúcich domoch a okrem toho aj v hausbótoch, čo by som si raz niekedy chcela na týždeň vyskúšať.

Čo mne osobne vadí, je všadeprítomná marihuana. Cítiť ju na uliciach veľmi často a z toho smradu mne osobne nie je dobre. Raz ste sa ma niekto v otázkach pýtali, či by som chcela zlegalizovať marihuanu. Ja si teda vážim veľmi účinky tejto rastliny v oblasti tlmenia bolesti, epilepsie a všeobecne v medicíne, ale nemyslím si, že by mala byť dostupná širokej verejnosti a hlavne nie v našich podmienkach. My totiž (a môže sa vám to akokoľvek nepáčiť) nie sme vyspelá demokracia, ešte dlho nebudeme a v oblasti boja proti závislostiam zaostávame za Európou, ako koniec koncov vo všetkých ostatných oblastiach medicíny.

Tieto moje myšlienky sa nezmestili do žiadneho postu na instagram ani facebook a hoci viem, že ma nesledujete pre moje filozofické úvahy o umení, potrebovala som si ich sem spísať. Snáď som vás nimi neunudila na smrť. 🙂