Babička

Utiekla som. Do Lidlu. Doma sa stádo velociraptorov rozhodlo, že dnes je ten deň, kedy ma privedú do Piňelky. V hlave mi hrala stále dokola pesnička: “Tu-ba, tu-ba, pre slimáka Ku-ba…” Niektoré rozprávky pre deti sú fakt pekné, ale fakt nie päťstoosemdesiatykrát denne, 30 dní do mesiaca. Vtedy niekedy ujdem a nakupujem potraviny. Mám tak pocit, že som užitočná pre domácnosť a menšie výčitky, že utekám od detí.

Pomaly som odložila vozík na miesto a vybrala som sa k autu, ovešaná ako olašáčka. V tom mi zahatala cestu babička. Zošúverená, s ružencom na krku, zhrbená pod nánosom čiernych myšlienok. Nevyzerala úplne prívetivo. Dala som jej dve eurá, lebo cítim spoluzodpovednosť za to, že ľudia, ktorí budovali celý život našu spoločnosť, sú dnes na pokraji chudoby, odkázaní na to, čo im kto dá pred lidlom.

“Noooo, dosť veľa ste dali.” Uznanlivo pokývala hlavou a pobrala sa preč. Zasmiala som sa, lebo som skôr čakala niečo ako ďakujem, alebo súdiac podľa ruženca, aspoň pánbohzaplať. “Nemáte za čo” pomyslela som si a vliekla ďalej nákup do auta.

Troška si myslím, že sa nám isté veci a zvyklosti troška v spoločnosti pokrútili. Dnes som učila študentky vo veku mojej mamy, ktoré by mali byť na vrchole síl a učiť mňa. Včera som stretla pani, ktorá by si namiesto žobrania mala užívať oddych s pocitom, že je o ňu postarané.

 

Zdieľaj

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *