Adrián

Stojím na pošte, čakám v nekonečnom rade na detské veci, čo som si objednala cez internet. Neboli lacné. Aj keď nie som zástancom kupovania značiek a predražených vecí, niekedy aj ja uletím, keď sa mi niečo veľmi páči. Najmä pri detských veciach. Myslím, že to určite poznáte.

Asi dve miesta predo mnou stála rodina, ktorá zjavne nemala peniaze ani na nové veci, nieto na značkové. Mama, mohla mať asi 40 rokov, ale bola úplne šedivá, bolo na nej vidno, že život nemala práve ružový. Otec opitý. Mali so sebou syna, ktorý mohol byť prvák alebo druhák, taký ten vek, kedy ešte máte všetečné otázky, ale už sa to až tak nepatrí. 

“Mamiiii, a teraz už nám prišli tie peniaze? A kúpiš mi kofolu?” Zvyšok som nepočula pre jasné a rýchle zahriaknutie od mamy. Nie nahnevané, skôr zahanbené. O peniazoch sa príliš v spoločnosti nebaví, najmä ak ich nemáte.

Včera som vyhodila 130 eur za tanečnú pre baby. Pretože ich to baví, pretože si to môžem dovoliť, a v neposlednom rade preto, že vidím, ako im to pomáha si rozvíjať koordináciu, pamäť a sociálne zručnosti. Pravidelne chodíme na plaváreň, každý mesiac dostanú knihu a na oblečení ani obuvi nešetrím.

Len sa pýtam, čo s tými deťmi, ktoré si to dovoliť nemôžu? Akú majú šancu na vzdelanie, rozvoj talentov a možnosti? Mám pocit, že keď som bola malá, tak sme síce nemali bohviekoľko peňazí, ale až tak mi to neubralo zo šancí do života. Teraz naopak vidím, že peniaze definujú osud dieťaťa oveľa viac. A nielen peniaze, ale celé sociálne prostredie. To ako sa im človek venuje, čo s nimi robí, ako sa správa. Deti sú špongie a to, čo im dáte do piatich rokov, potom žnete celý život. Je to klišé, ale nič nie je pravdivejšie.

A nechápte ma zle. Nevenujem sa im bohvieako. Nevládzem každý deň čítať rozprávky pred spaním a občas som fakt rada, že si vypijem aspoň studenú kávu. Chcela by som však, aby sa venovali jednému jazyku a jednému športu (alebo umeniu). Nemyslím si, že deti majú mať detstvo bez krúžkov a aktivít. Sama viem, že nie škola, ale všetka mimoškolská činnosť mi dala v živote schopnosti, možnosti a rozlet. Takže ak to dieťa baví, treba ho podporiť. Ale čo taký malý Adrián? Akú má v živote šancu s otcom alkoholikom a mamou, ktorá pracuje od rána do večera, alebo z nejakého dôvodu pracovať nemôže?

“Adrián, neskáč! Vydrž, ideme už!”

Idúc z pošty okolo neďalekej krčmy, veľmi slabo vidím cez cigaretový dym dieťa, o pol desiatej ráno s mamou a otcom, ako pije kofolu a je šťastné. Pre mňa je to však jeden z najsmutnejších pohľadov vôbec. Dá borovička, čo mali na stole, im zrejme nenavarí.

 

Zdieľaj

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *