Samko

Dnes som šla na poštu pre úradné papiere. Ako vždy slúchadlá v ušiach a babule v bruchu si veselo kopkajú, slniečko po dlhej dobe konečne vykuklo a ja som bola šťastná ako už dávno nie. Na pošte som si všimla mamičku s invalidným vozíkom, v ktorom sedel asi dvadsaťročný chlapec, boli pri vedľajšom okienku, keď sa ho mama spýtala, či zvládne si vybrať svoju poštu sám, že ona by si zatiaľ vedľa svoje veci poriešila. Chlapec hrdo vraví: “Jasné mami, choď.” A bolo na ňom vidno, že to naozaj chce skúsiť a potešiť mamu, že je samostatný mladý muž.

Pani pri okienku mu podáva šek naspät s výrazom tváre človeka, ktorého absolútne nebavi práca, ktorú vykonáva a tónom, pri ktorom ma zamrazilo: “Podpísať!”. Chlapec sklonil hlavu a lúštil ten šek, vyšlo z neho len niečo ako ALE… Tak som teda odišla od okienka so slovami: “Pomôžem ti?” Otočil sa ku mne a vraví: “ja na to nevidím. Neviem kde to mám podpísať.” Spoločne sme teda našli miesto na podpis aj keď aj ja som mala čo robiť aby som tie malé písmenká rozlúštila a to nemám zrakový ani iný hendikep. Situácia vyriešená za dve minúty, no nemuselo by k nej vôbec dojsť, stačilo by 20 sekúnd ochoty. Mamina sa vrátila a Samko dostal svoje peniaze.

Potom som náhodne vbehla do DMky, kde Samko prosil mamu aby zobrali 4 vlhčené obrúsky namiesto troch aby nemusel ísť zbytočne do obchodu.
Aké smutné, že žijeme v civilizovanej krajine, no nie sme schopní pomôcť ľuďom, ktorí sú od nás závislí. Aké smutné, že im tým odoberáme chuť chodiť medzi ľudí a zatvárame ich svojim správaním do sociálnej izolácie. Pritom, stačí len robiť si svoju prácu…,

Zdieľaj

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *