Syrová pizza

Priznám sa, že najradšej píšem príbehy keď sú čerstvé, vtedy sa mi lepšie darí vystihnúť realitu. Tento však v sebe má emócie, ktoré nevybledli ani po štyroch rokoch.

Ako čerství piataci sme nastúpili na týždennú prax na kliniku detskej onkológie a každý sme dostali pacienta, o ktorom sme mali všetko vedieť a o ktorého sme sa mali počas pobytu starať. Na izbe číslo 9. vtedy ležala ona. Vytiahnuté dvanásťročné holohlavé usmiate dievča, ktoré okamžite zbystrilo pri novom podnete, ktorým som bola. V zástupe nekonečných dní, týždňov a mesiacov, ktoré tam tie deti prežívali, sa jej ani nečudujem. Viac ako jej tvár si ale pamätám tvár jej mamy, z ktorej bolo vidieť takú únavu, akú poznajú len rodičia ťažko chorých detí. „Prosím Vás, nenúťte ma to rozprávať znova“ – prosila ma a vtedy mi došlo, že teda určite nie som prvý ani posledný študent, ktorý je zvedavý na všetky detaily zákernej diagnózy, o ktorej vedeli málo aj doktori, nieto ona. Nebolo ani treba, všetko som si prečítala dopredu.

Začalo to bolesťou nohy, pre ktorú navštívili detskú doktorku. Tá s tvrdením, že to je v puberte normálne, ich poslala domov. O tri dni, keď bolesti stále trvali, navštívili chirurgiu, kde našťastie problém nepodcenili a Danielka sa dostala na onkológiu, kde potvrdili diagnózu chondrosarkóm. Potom sa začal kolotoč vyšetrení, procedúr a chemoterapií, ktoré mali za úlohu objasniť a vyliečiť. Mama si vzala neplatené voľno v práci, aby s ňou mohla byť tri mesiace v nemomcnici. Ocko chodieval na návštevy, niekto predsa v rodine zarábať musí. A ona to znášala s pokojom a úsmevom na tvári, aj keď mnohému nerozumela. Ešte bola dieťa, no záujem o umelé nechty, laky a líčidlá už mala. Bolo naozaj veľmi ľahké obľúbiť si ju.

Dlho sme sa rozprávali, každý deň. O chorobe, o tom prečo si musí pichať injekcie, na čo slúžia lieky, ktoré berie a aj o počasí, filmoch, hudbe a jedle. Každý deň som sa premáhala aby som pred nimi neplakala. A každý deň som mala problém pochopiť, ako vôbec niečo také kruté ako detská smrť môže existovať. V tom čase sme už vedeli, že pomôcť sa jej vďaka komplikáciám, ktoré mala, nedá. Oni to ešte len hmlisto tušili. Napriek tomu sa so mnou každý jeden deň bavili ako so starou kamarátkou. Napriek tomu, že boli obe unavené, sa každý deň premáhali k dobrej nálade. Danielka preto aby mama nebola smutná a mama preto, aby vyzerala pred dcérou silná. A fungovalo to viac než dobre.

V piatok sa mi nechcelo odísť. Veľa som sa tam naučila, stretla doktorov, ktorí sú vzormi celej lekárskej profesie a dnes viem, že väčšina príbehov na detskej onkológii má šťastné konce. Vďaka modernej medicíne, výskumu a klinickým štúdiám a v neposlednom rade vďaka ľuďom, ktorí svoje zdravie a nádej vkladajú do rúk lekárov.

Niektoré príbehy však ovplyvniť nevieme, akokoľvek by sme chceli. Danielka mala rada syrovú pizzu. Keď som jej jednu na rozlúčku prepašovala na oddelenie, bez váhania sa podelila s obidvoma ďalšími dievčatami, ktoré s ňou boli na izbe.

Často na ňu myslím, dnes by mala 16 rokov.

Zdieľaj

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *