Pršalo. Tak, že cez predné sklo landcruisera nebolo takmer nič vidno. Teda, nie že by bolo čo. Všade, kam som sa pozrela, bolo blato. Jedna veľká blatová pláň a cesty nikde. Druhý deň na ceste do Marialou, maličkej dedinky uprostred ničoho. Doteraz sa nám vybila batéria v aute, raz sme zapadli a raz sme sa museli pre nepriechodnú cestu vracať a prenocovať v mestečku. Na ďalší deň sme sa rozhodli, že to riskneme znova. Cesta (rozumej skôr rieka), bola samý výmoľ a jama, takže naša priemerná rýchlosť bola okolo 30km/h. Lietadlom sa taktiež dopraviť nedalo, pristávacia dráha bola zaplavená. Keďže v Južnom Sudáne sú pristávacie dráhy z udupanej hliny, odlety a prílety sa nekonali. A to dovtedy, kým zem nevyschne. Také je tam obdobie dažďov. Nič nefunguje, život sa zastaví a domáci čakajú, kým cesty uschnú. Bojovať s prírodou sa neoplatí, všetci to vedia, no hlúpi bieli ľudia to ignorujú. Večne sa niekam ponáhľajú a potom na to doplatia.
Bolo poludnie, keď prvýkrát vypovedala batéria na aute. Mužskému osadenstvu teda neostalo nič iné, len sa vrátiť do dediny a požičať nejakú náhradnú. Tú cestu v daždi, po kolená v blate, som im vôbec nezávidela a bola som rada, že som žena. Kašlať na emancipáciu, v aute je aspoň sucho. Asi o hodinu sme sa znova slimačím tempom pohli ďalej. Cesta, ktorá za normálnych okolností trvá deň, nám trvala už deň tretí, všetci sme boli unavení a špinaví. Lenže potom sme to zbadali: rozsiahla oráčina a v nej tri zapadnuté vojenské autá pred nami. Cestička, ktorá sa šoférovi javila ako priechodná, napokon priechodná vôbec nebola. Pridali sme sa teda k trom ďalším autám, ktorých posádky sa urputne snažili vykopať sa z blata. Noc sa blížila a každý sa chcel dostať aspoň do najbližšej dediny. Začalo sa teda vykopávanie a vyhrabávanie auta. Šesť chlapov sa morilo až do tmy s lopatami a krompáčmi, no to blato bolo všade. Po zotmení som vybrala baterku a šla som aspoň svietiť. Okolo desiatej to vzdali a ja som pochopila, že sprcha a posteľ zostanú len zbožným želaním. Komáre boli všade a zvuk hyen nás sprevádzal už hodnú chvíľu.
Takto nejako som si predstavovala zúfalstvo. Čo to zúfalstvo je, som pochopila až okolo jednej v noci, keď ma chytila neuveriteľná hnačka a ja som sa brodila v bahne sto metrov k najbližším kríkom. V najčiernejšej tme, kroviny plné hávede, nekonečné nebo plné hviezd a ja behajúca od autu ku kríkom každú pol hodinu. Niečo na tej noci bolo zvláštne. Autá ozývajúce sa večernými modlitbami, zvuky noci a nepokojný spánok, komáre navečerané aj na niekoľko dní dopredu. Nakoniec sme sa odtiaľ dostali, zapadli sme ešte raz, no to už som 15 kilometrov prebrodila aj s batohom na chrbte. Vidina jedla, sprchy a postele je mocná vec.
Dnes je to presne rok, čo som sa brodila po sudánskych bažinách a spomienky stále zostávajú. Včera mi písali, kedy sa už uráčim vrátiť. Vraj im chýbajú moje tuniakové koláče s cibuľou (človek keď chce, napečie aj z dvoch surovín). A mám tam stále svoju izbu prichystanú. Napriek štvordňovej ceste a mnohým iným prekážkam mi zostali len dobré spomienky.