„Zoberte si so sebou mydlo, zubnú kefku, spacák a vlastné jedy. Po prechode bránou do národného parku už nebude možné zakúpiť žiaden alkohol.“ Tak znela smska, ktorá mi blikla vo štvrtok ráno v práci a v ten moment som sa naozaj začala tešiť na sviatky. Na stanovačke som bola raz v živote – minulý rok na Pohode, okrem toho je môj kontakt s prírodou značne obmedzený, a to konkrétne na železnú studienku a bratislavskú hrádzu. Ako správna pipka z Bratislavy trávim čas najmä v kaviarňach a nákupných centrách.
Tentokrát sme sa však s kolegyňou rozhodli, že treba vypadnúť z mesta a oddýchnuť si v prírode. Vo štvrtok večer sme teda utekali kúpiť spacáky (po hlasovaní tie ružové s postavičkami z High school musical neprešli) a zásoby vlastných jedov. Nakoniec v piatok ráno o šiestej sme vyzerali ako keby sme sa sťahovali na Mars, na tri dni 5 tašiek s jedlom, pitím, spacákmi, dekami, vankúšmi a všetkým čo nás ešte napadlo. Zraz o šiestej v meste dal riadne zabrať mojej nechuti ráno vstávať, no utešovala som sa, že dospím v autobuse. Na moje prekvapenie však neprišiel autobus, ale nákladiak, ktorý bol upravený tak, aby sa v ňom dalo pohodlne sedieť a pritom sa pozerať na prírodu navôkol. Okolo 6.30 sme sa dohodli, že treba dezinfikovať, a aj prebrať sa by predsa len nebolo na škodu, a k tomuto účelu nám poslúžil pán Jameson. Úvod sme zvládli celkom slušne, o ôsmej sa už nákladiak premenil na jednu veľkú diskotéku a rytmy Davida Guettu ma presvedčili, že spánok sa nekoná. Zostava štyroch Európanov, jedného Američana a dvadsiatich miestnych v jednom nákladiaku vyvolávala celú cestu pohľady obyvateľov dedín po ceste, a cesta to bola dlhá. Ponúknuť Američana alkoholom sa ukázalo ako zásadná chyba. Po otázke, či si dá, sa na mňa obrátil s poznámkou: „Nie, ja nepijem ako ľudia z východnej Európy.“ A presne tam sa skončila celá naša chuť socializovať sa. A tak sme znovu boli zaradení medzi pijanov z východu. Zasmiali sme sa a naliali sme si. Ako inak… Nakoniec to teda nedopadlo až tak zle. Obloha a hviezdy na nej boli nádherné. Počúvať v noci hyeny a zobudiť sa na škrek paviánov, to už asi tiež len tak nezažijem. Víkend v Meru nemal s klasickým safari veľa spoločného. Úspešne som videla asi tri žirafy a dva pštrosy, no spoznávanie kenskej kultúry a krajiny nadobudlo zrazu úplne iný rozmer. Tlačiť si chrbát o kamene na zemi a pri vychádzaní zo stanu vždy zakopnúť o akáciu môže byť predsa len fajn. Aj tá štvordňová špina za nechtami a neumyté vlasy. S dobrou spoločnosťou sa totiž dá vydržať úplne všade.