Obyčajné dva príbehy

Musím vám dnes porozprávať dva príbehy, lebo nezaspím:

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna doktorka. Taká obyčajná doktorka, ktorá liečila deti. Zaľúbila sa, vydala a mala tri deti a potiaľto je to veľmi pekná rozprávka. Deti vyrastali v harmonickej rodine, lekárka si liečila deti a jej manžel liečil dospelých. Mali normálny pekný život, nemuseli riešiť peniaze, naopak v spoločnosti boli vážení. Na ich smolu však žili v Sýrii, kde sa im život zmenil zo dňa na deň. Prišla kríza a vojna.

„Asi po týždňovom bombardovaní sme sa rozhodli, že to takto už ďalej nejde a rozhodli sme sa utiecť. Vybrali sme z banky všetky peniaze, predali sme šperky a utiekli do Turecka“ hovorí pani doktorka, ktorá sa odo mňa líši len šatkou na hlave.
„Nikdy by som neverila, aké ťažké je byť utečencom. Máte postavenie, peniaze, auto, dom, deti študujú na škole a zrazu zo dňa na deň nemáte nič. Nevedela som po turecky, nemala som tam žiadnu pomoc a nikam ma nechceli vziať do práce“ pokračuje ďalej v rozprávaní svojho príbehu.

Začala sa teda učiť po turecky a svoje deti tiež. Nakoniec ju prijali do školy ako učiteľku a jej deti sa dostali na turecké vysoké školy. Dlho im však trvalo, kým si vybudovali svoj život, tak ako pred vojnou.
Jedného dňa zbadala inzerát, ktorý ponúkal prácu pre lekárov v utečeneckom tábore a pretože vedela oba jazyky, vzali ju. Dnes teda môže opäť liečiť deti, ktoré prežili vojnu, tak ako ona.

Nie je tu sama, spreváda ju jej kolegyňa, zdravotná sestra z mesta Aleppo. Možno ste už o tomto mieste počuli, lebo je to mesto, ktoré bolo terčom najhorších bojov a je úplne zdevastované. Stále tam však žijú ľudia a aj malé deti, ktoré sú každý deň svedkami smrti, zranení a bombardovania.

Sestrička začína svoj príbeh podobne. Vyštudovala, zaľúbila sa, vydala a mala dve deti. V roku 2015, keď začala vojna, mladšia dcéra nemala ani rok. Rozhodnutie utiecť bolo jedno z najťažších v jej živote. Dlho sa rozhodovali, či pôjde len jej manžel, alebo či utečú spolu. Utekať z krajiny s dvoma malými deťmi, nie je práve jednoduchá vec (si spomeňte koľko pakšamietlov balíte na dovolenku). Ostať na mieste, kde sa každý deň bombarduje, však tiež nie je zrovna neriskantná voľba. Cesta po mori s dvoma malými deťmi by bola príliš veľký risk a preto sa tiež rozhodli pre Turecko.

6 mesiacov po úteku sa s nikým nerozprávala, nemala s kým a ani ako, mala depresie a sociálna izolácia jej v tom zrovna nepomáhala. Po pol roku sa rozhodla, že to tak nejde ďalej a začala sa učiť po turecky, najmä z internetu a sociálnych sietí. Hovorí, že bez telefónu, internetu a sociálnych sietí by bola úplne stratená. Že sa naučila rozprávať vďaka youtube kurzom a že mohla komunikovať s ľuďmi, ktorí majú podobný osud, vďaka facebooku (tak už máte aj odpoveď na otázku, prečo má väčšina utečencov smartfóny).  A potom skúsila poslať svoj životopis do UN kde otvárali pozície pre pracovníkov s utečencami a po niekoľkých kolách pohovorov to miesto aj dostala.

„Som veľmi vďačná za to, že mi Turecko poskytlo nový domov a môžem urobiť niečo pre ľudí, ktorí ako ja odišli zo svojej krajiny a hľadajú si nové miesto na život. Jediná vec, ktorá ma mrzí je, že som už viac ako 4 roky nevidela svoju mamu. Veľmi mi chýba.“ No a to už sme všetci v sále vyťahovali vreckovky a snažili sme sa smrkať nenápadne. Neudržali sa ani chlapi, ani prekladateľka a aj keď sme z rôznych oblastí, tieto príbehy boli jasným dôkazom, že sme stále na jednej lodi.

Utečenci sú ako my. Napriek tomu, že istá časť ľudí odmieta pochopiť a prijať fakt, že vo svete sa deje veľa zla a nikto z nich za to nemôže. Je ľahšie veriť, že sú zlí, že nám chcú vziať prácu, ženy a parazitovať na sociálnom systéme, lebo by sme sa museli pozrieť pravde do očí a uvedomiť si, že zajtra môžeme byť v ich koži my aj s našimi rodinami.

Išli ste už niekedy doktorovi mimo svojho mesta? Ak áno, ako ste sa cítili? Čo ste si mysleli? Nebáli ste sa, či to bude dobrý doktor, či bude dosť kompetentný, či sa o vás postará? Ja keď som mala zdravotný problém a zbadala som nemocnicu na Orave, radšej som vydržala dva dni do Bratislavy. Nie kvôli vybaveniu. Skôr preto, že som mala strach z neznáma. Že som tam nikoho nepoznala, nevedela som, na koho sa môžem obrátiť.
A skúsme ísť ešte ďalej. Mali ste niekedy zdravotný problém v cudzej krajine, v ktorej ste nevedeli jazyk?
Mne sa raz urobil na zadku absces (hnisavá vyrážka, ale fakt veľká). Moja smola, že som bola akurát v Keni a ešte väčšia, že na zadku, inak by som si ho narezala sama. Nie je to vôbec príjemný pocit. Neviete, aké sú tam nemocnice, či sa dohovoríte, či vám to pokryje poistka, koľko vás to bude stáť a najmä, či dostanete správnu liečbu.
No a tak sa cítia utečenci každý jeden deň vo svojom živote, ak ochorejú, je to ešte horšie, že nevedia, na čo majú nárok a kde im pomôžu.

A preto, ak mi odteraz niekto povie, že sú to ekonomickí migranti, ktorí prišli využívať systém, budem si ťukať na čelo, lebo si neviem predstaviť, kto by sa bol ochotný vzdať všetkých istôt v živote a riskovať zdravie a život, len preto, aby využil nejaký systém.