Nebudem ich nazývať migrantami, hádam vás to nepobúri. Nemyslím, že migrujú, myslím, že utekajú z krajín, kde sa nedá žiť. A keď sme si už tieto pojmy vyjasnili, môžeme si napísať, ako tá ich cesta vyzerá a čo ich vlastne na nej čaká.
Do Európy vlastne existuje niekoľko ciest a pre lepšiu predstavu prikladám aj mapu. Podľa zvolenej cesty sa preto líši aj zloženie národností utečencov, ktorí nie sú len zo Sýrie, ale aj z Nigérie, Somálska, Afganistanu, Jemenu, Iraku, Sudánu a mnohých iných krajín, v ktorých je celková situácia veľmi zlá, v mnohých je vojna a v tých, v ktorých vojna nie je, je aspoň hladomor. Akože aby sa nenudili náhodou.
(zdroj National Geographic)
Takže do Európy sa dá dostať po mori, alebo po súši. Mnohí utečenci platia nemálo peňazí prevádzačom, aby ich previezli na niekorý z európskych ostrovov, v nádeji, že tam začnú lepší život. Mnohokrát sú oklamaní, zabití, predaní na orgány, zadržiavaní v táboroch v Líbyi, v podmienkach, ktoré sa dajú prirovnať hádam len ku koncentračnému táboru. Toto je výsledok politiky Európskej Únie, ktorá sa s Líbyou dohodla na financovaní protiimigračných opatrení. Všetko, len aby sa nedostali cez hranice. Výsledkom tohto „snaženia sa“ je tento rok už vyše 1400 mŕtvych ľudí, ktorí sa utopili pri pokuse preplaviť sa do Európy. Podmienky v detenčných táboroch na Lesbose, napríklad, nie sú o nič lepšie. V kempoch s kapacitou 3000 ľudí je ľudí pokojne aj 10 000. Výsledkom toho sú depresie, samovraždy, násilie na ženách a deťoch, ubližovanie si.
Necítim sa byť dosť vzdelaná na to, aby som kritizovala politiku, preto tento krok vynechám a vyjadrím len poľutovanie tým tisíckam detí, ktoré musia žiť v takých podmienkach. Fakt by som si priala dožiť sa takého stavu, že by každé dieťa na svete malo strechu nad hlavou, jedlo, čistú vodu a prístup k vzdelaniu. A fakt som k tomu aj schopná prispieť svojou troškou práce. Nakoniec aj preto vznikol tento blog, aby ste si vedeli predstaviť, čo robíme, ako a prečo. Aby ste mali pohľad aj na túto prácu.
No a čo sa teda s tými ľuďmi deje, keď prežijú cestu?
Obvykle sa musia podrobiť kontrolám, vyšetreniam a rôznym procedúram. Štandarndne sa zisťuje, či sú očkovaní, aké majú zdravotné problémy, či užívajú nejaké lieky dlhodobo, odkiaľ sú, ako dlho sú na ceste. Toto všetko a mnoho iného. Zároveň sa zisťuje, či majú doklady, koľko majú rokov a podobne.
Dostanú základné veci, často sú bez obuvi, deti nemajú bundy, na jeseň a na jar sú časté aj omrzliny a podchladenia, keďže more je studené a fúka vietor.
Ak toto všetko podstúpia, potom sú rozdelení do táborov a centier, kde sa začína zdĺhavý azylový proces. Deti, ktoré nemajú rodinu, prišli samé alebo stratili rodičov po ceste, putujú do centier pre deti bez sprievodu (Centre for unaccompanied minors). Deti do desať rokov sú obvykle umiestnené v pestúnskych rodinách a deti nad desať rokov ostávajú v centrách.
V jednom takom sme sa boli pozrieť. Musím povedať, že ako mama som to vnímala asi oveľa citlivejšie, lebo aj keď sú to väčšinou pubertiaci, zaslúžia si lásku ako ktorékoľvek deti. Navyše ich cesta a príbeh sú väčšinou hrôzostrašné. V centrách však majú aspoň dobré podmienky, psychológa, sociálnych pracovníkov a život v komunite s ostatnými deťmi.
Dôležité je nezabudnúť na rodinu, kultúru, tradície. V centrách pre opustené deti slávia každý sviatok nezávislosti, každej krajiny, z ktorej sa deti nachádzajú. Mnohé totiž nevedia, kedy majú narodeniny.
Chcela by som aby ste prehodnotili svoj pohľad na migráciu. To, čo čítate a píšete je pravda často iba polovičná. Mám kolegov, ktorí dennodenne pracujú v utečeneckých táboroch. Nie je to ľahká práca, vidieť každý deň utrpenie iných.
PS: obrázky k tomuto postu som nafotila v septembri pri pozorovaní práce pobrežnej stráže v Taliansku. Robia neuveriteľné veci.