Strach

Sedela som v malom deväťmiestnom lietadle a v ušiach mi hral najnovší album Adele: „So go on and take it, take it all with you, don’t look back…“ Bolo mi zle, v malých lietadlách máte pocit, akoby ste leteli v plechovke od koly. Medzi vami a vzduchom je tenká vrstva hliníka, z ktorej by raz pokojne mohli byť vidličky do školskej jedálne. Nie raz som tam nechala obsah žalúdka (v lietadle, nie v školskej jedálni).

Ja som sa nikdy nezamýšľala nad tým, že to čo robím, alebo kam chodím, je nejakým spôsobom zvláštne alebo nebezpečné. Cestovať do Južného Sudánu bolo pre mňa rovnako normálne ako cestovať z Petržalky na Kramáre. Zrazu sme však preleteli ponad čierne územie, plné vypálenej trávy. Stovky kilometrov čiernoty a dymu, akokeby sme ani neboli na tej istej planéte, akokeby sme sa vrátili v čase o stovky rokov dozadu, do krajiny, ktorá je v úplne inom svete.

A ja som sa prvýkrát úprimne bála. Pravdepodobne mi došlo, že letieť v malej plechovke na koniec sveta, nie je vrcholom bezpečnosti. Nie, že by som sa niekedy cítila v nebezpečenstve, to vôbec. Najbližšie k nebezpečnej situácii som mala, keď sme odleteli z hlavného mesta a o 12 hodín bol v krajine štátny prevrat a začiatok občianskej vojny. Akurát to som už ja sedela s mojitom na pláži.

Bála som sa aj keď mi v latríne skoro spadol škorpión na hlavu, aj keď som chodila pomedzi žaby do sprchy pod holým nebom. Žaby nemám rada. Viete inak, čo je najlepšie na sprchovaní sa v Južnom Sudáne? Vidíte hviezdy neuveriteľne žiarivé a blízko, z kohútika vám tečie perfektne teplá voda, ktorá sa cez deň ohriala v nádrži na slnku a vo vzduchu počujete cvrčky a žaby. Niekedy, keď sa vovnútri nedalo dýchať, sme si vyložili postele pred domy a spali vonku. Hviezdy sú tie isté, no zároveň svietia úplne inak ako u nás.

Bojím sa aj teraz. A oveľa viac, ako keď som mala 20 a život bol jedno veľké dobrodružstvo. Dnes na mňa napríklad pri vchode do paneláku vyskočila myš. Skoro som sa posrala, fakt. Keďže som bola s Eliškou, v hlave mi prebehlo asi tristodvadsaťosem infekčných ochorení, ktoré by mohla chytiť od myší. Nehovoriac o paranoidných predstavách o armáde myší, ktorá si pochoduje pod panelákom a v noci útočí na našu bránu.

Okrem toho sa pravidelne bojím o svoje deti. A tento strach nemám rada. Bojím sa, že ochorejú, že sa im niečo stane, že ich unesú, že sa dajú na drogy a prostitúciu, že ich prizabijem keď nebudú poslúchať (toto posledné má pritom asi najväčšiu pravdepodobnosť). Čím som staršia, tým sa bojím viac. No a keďže tento rok budem mať 30, obávam sa, že v 50ke týmto tempom už nevyjdem z domu.

Naozaj je to tak, že čím je človek starší, tým sa bojí viac? Alebo je to rodičovstvom?